KULTUREVUE: Habemus Papam. Film, ktorý netreba brať príliš vážne

Nový film kontroverzného talianskeho režiséra Nanni Morettiho sa zaoberá príbehom voľby nového pápeža, ktorý sa psychicky zrúti hneď po vyslovení svojho osudového „prijímam“ a následne sa musí podriadiť terapeutickému liečeniu. Ide o celkom zábavný, v určitých prechodoch surreálny, ale v podstate úctivý kúsok. Dôležité je však nebrať ho príliš vážne.

Každý film talianskeho režiséra Nanni Morettiho je mimoriadnou udalosťou, ktorú treba „osláviť“ zaužívaným spôsobom: informačný black-out a maximálne tajenie počas nakrúcania, postupná anticipácia či okázalá tlačová konferencia. Každý film tohto známeho režiséra, najmä čo sa týka tých posledných, má svojich verných a zomknutých fanúšikov, ale i oponentov. Ani jeho posledný film Habemus Papam (Máme pápeža) sa nevyhol tomuto pravidlu. Film sa zaoberá príbehom voľby nového pápeža, ktorý sa psychicky zrúti hneď po vyslovení svojho osudového „prijímam“ a následne sa musí podriadiť terapeutickému liečeniu.

Radi by ste čítali viac podobných článkov, ktoré nenájdete v iných médiách? Zdieľať

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že film je celkom zábavný, v určitých prechodoch surreálny, ale v podstate úctivý. Ide o ľahkú komédiu, ktorá sa týka konkláve: jednotliví kardináli sú predstavení ako sympatickí a ľudskí dedkovia, dychtiví konzumenti sedatív a anxiolytík, zaujatí myšlienkou modliť sa, aby voľba Ducha Svätého nepadla práve na niektorého z nich. Len čo je istý francúzsky kardinál zvolený za pápeža, ktorého vynikajúco hrá Michel Piccoli, ocitne sa v kríze a trpí úzkosťou z novoprijatej úlohy. Keďže sa nedokáže objaviť na svätopeterskej lóži, aby po prvý raz požehnal veriacich, Vatikán ho zverí do rúk psychoanalytika. Dokonca sa tri dni potuluje Rímom prezlečený za obyčajného laika a hľadá stratený pokoj.

Samozrejme, že predstavy režiséra Morettiho o cirkvi sú trochu prekonané. Predstavuje ju totiž ako nepriateľku vedy, ktorá je neschopná viesť s ňou dialóg. Moretti však ironicky pristupuje aj k psychoanalýze a snaží sa vysvetliť každý náš problém ako „deficit starostlivosti“, ktorým trpí aj novozvolený pápež. Podobným karikatúrnym spôsobom opisuje aj vatikánsky mediálny systém. Na to mu poslúžil dotieravý televízny novinár, ktorý neváha predložiť mikrofón pred ústa istého kardinála práve vo chvíli, keď ostatní kardináli vstupujú do konkláve a spievajú pieseň „Príď, Duchu Svätý, tvorivý“.

"Predstavy režiséra Morettiho o cirkvi sú trochu prekonané. Predstavuje ju totiž ako nepriateľku vedy, ktorá je neschopná viesť s ňou dialóg. Moretti však ironicky pristupuje aj k psychoanalýze a snaží sa vysvetliť každý náš problém ako ,deficit starostlivosti´." Zdieľať

Najkrajšia chvíľa filmu je tá, keď sa vyvolený pápež inkognito zúčastní svätej omše v istej rímskej farnosti a započúva sa do kázne mladého kňaza, ktorý hovorí, že všetci potrebujeme Božie milosrdenstvo a pomoc. Tieto jeho slová podnietia pápeža, aby urobil nezvyčajné rozhodnutie: pápež sa prizná, že nedokáže uniesť ťarchu pápežstva, ktorá mu bola zverená, a preto sa čestne obráti na veriacich neskrývajúc im svoju krehkosť a neistotu. Jedným slovom ide o zábavnú komédiu. Dôležité je, aby sme tento film i samotného režiséra nebrali príliš vážne.

Zaujímavý je postoj Roberta Bustiho, biskupa z Mantovy, ktorý je predsedom Katolíckeho združenia kín: „Ak odhliadnem od výborného výkonu Michela Piccoliho, tak sa mi zdá, že film je dosť servilný. Obsahuje síce sympatické a zábavné scény, ale vidno aj zámer režiséra hovoriť o téme, ktorá mu je vždy blízka: psychoanalýza - a to aj vo Vatikáne. Je veľmi pohodlné – a preto hovorím o servilnosti – využiť na svoj zámer aj osobnosť pápeža. Áno, všetci vieme, že ľudia sa zodpovednosti vedia zľaknúť a aj novozvolený pápež istotne musí počítať s týmto strachom. Čo však dáva istotu ľuďom? Nič? Ako potom možno ísť dopredu? O tom režisér Moretti mlčí. Dokonca si doberá aj samotnú psychoanalýzu. Lenže film otvorene hovorí, že pre túto prirodzenú slabosť viera nie je východiskom.“ Tento argument však monsignor Busti neprijíma: „Život je niečo iné, nemožno v ňom všetko vysvetliť, nemožno pápeža zredukovať na osobnosť filmu. Existuje aj viera a o nej film nehovorí.“

Andrea Tornielli
Autor je vatikanista talianskeho denníka La Stampa.

Článok vyšiel na portáli La Busola Quotidiana. Publikované s jeho súhlasom. Preložil Štefan Turanský, SDB. Perex a medzititulky redakčne doplnené.

Habemus Papam. Dráma / Taliansko, Francúzsko / 2011 / réžia: Nanni Moretti / hrajú: Michel Piccoli, Nanni Moretti, Margherita Buy, Jerzy Stuhr, Renato Scarpa / web

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo