Romano Scalfi bol rovesníkom Jána Chryzostoma Korca, Vladimíra Jukla, Silvestra Krčméryho (osobností, ktoré nazývame piliermi podzemnej cirkvi na Slovensku). Podobne ako kardinál Korec i Romano Scalfi vyštudoval teológiu, v roku 1948 sa stal kňazom. Po druhej svetovej vojne bolo jeho srdce naplnené hlbokou túžbou vybudovať na troskách zničeného sveta krajší svet, plný vzájomného rešpektu, budovania krajších vzťahov, kresťanstva, no rovnako aj jednoty medzi Východom a Západom.
Avšak koniec vojny (1945) znamenal nielen koniec najbrutálnejšieho svetového konfliktu, no zároveň aj začiatok silnejúceho rozdelenia Východu a Západu. Scalfi sa mohol uspokojiť so šírením kresťanstva tam, kde mu to demokratické, kresťanstvom nabité prostredie dovolilo. No aká by to bola jednota, ak by sa zjednocovali ľudia len tam, kde to vláda a štát dovolí? Jeho túžbou bolo vykročiť za bratmi za ostnatým drôtom. Avšak nie do najbližšej Juhoslávie. Zamieril si to rovno do srdca štátu budujúceho ateistický komunistický režim.
Orgány ZSSR bojujúce proti „vatikánskym špiónom“ spozorneli, keď chcel ZSSR navštíviť kňaz Romano Scalfi a jeho priatelia. Absolvent „Russika“ (ktoré založil slovenský páter Vendelín Javorka SJ) bol medzi prvými podozrivými. Napriek tomu sa mu spolu s priateľmi (polo-legálne) podarilo štyrikrát vycestovať do ZSSR. Keď sa počas cesty v roku 1960 stratili „anjelovi strážnemu“ (sledovačke tajných služieb KGB), navštívil viacero miest i prenasledovaných kresťanov. „Vtedy sme nadviazali osobné vzťahy s ľuďmi a pochopili realitu sovietského života,“ zaznačil si po návrate z cesty. Od predstaviteľov štátu ovládaného „diabolským komunizmom“ si čoskoro našiel v pase pečiatku: „Zákaz vstupu na územie ZSSR (persona non grata)!“
Písal sa rok 1970 a na hraniciach ZSSR sa odohral zaujímavý dialóg medzi pátrom Scalfi a pohraničným strážcom: „Vy ste pán Scalfi, však? Nemáte už dosť tých návštev ZSSR?“ „Naopak, páči sa mi u vás čím ďalej, tým viac,“ odpovedal kňaz. „No pozrite sa pane, je to ale ZSSR, ktorý už vás má tu dosť!“
Romano Scalfi s pápežom Jánom Pavlom II.
Polená hodené pod nohy pátrovi Romano Scalfimu na jeho ceste k trpiacim kresťanom sa stali vatrou zapaľujúcou srdcia mnohých Talianov. V roku 1957 založil v Taliansku Nadáciu kresťanského Ruska, ktorá dnes združuje desiatku členov a stovky dobrovoľníkov. Pomáhali ako Šimon z Cyrény: niesť kríž prenasledovania prenasledovaným cez modlitbu, obety, snahu osobne navštíviť prenasledovaných, no rovnako s cieľom odkryť svedectvo ich života, bohatstva viery i tradície ľuďom na Západe, hlavne v Taliansku. A nielen to.
Podľa otca Romana nemali byť len skupinou „ekumenických alebo misijných špecialistov“. Nadácia sa mala stať priestorom pre „výchovu k viere“: „Pochopili sme, že nemôžeme len diskutovať o „sobornosti“ (z ruštiny – bratstve), ale že tú „sobornosť“ musíme žiť my sami, spoločne a dennodenne.“ Nemenej dôležitým bolo budovanie bratstva a spolupráce s inými spoločenstvami. Silné priateľstvo ho spájalo s donom Giussanim, zakladateľom katolíckeho hnutia Comunione e Liberazione.
Kontakty boli živé a reálne aj vo vzťahu k Slovensku. Pani Gabika Tibenská spomína: „Pátra Scalfiho som stretla koncom 80. rokov, keď som dostala povolenie vycestovať na pozvanie na Západ. Viem, že si veľmi vážil Silva a Vlada a že im pomáhal aj materiálne. Asi cez nich smerovali hlavné kontakty k Taliansku, kde Nadácia vydávala časopis Altra Europa (Iná Európa).“ Po páde Berlínskeho múru začali vydávať časopis La Nuova Europa aj v ruskom jazyku (dnes funguje ako internetový portál www.lanuovaeuropa.org).
Angelo Bonaguro, člen Nadácie, spomína: „Keď už otec Scalfi nemohol vycestovať do ZSSR, tak tam vyslal celú generáciu mladých študentov, ktorí nadväzovali na staré kontakty a pestovali nové vzťahy. Pašovali náboženskú literatúru cez Poľsko (prostredníctvom rehoľníčok cez Czestochowu), no rovnako aj prostredníctvom Slovákov (v spolupráci s pátrom Stanislavom Číkom vo Viedni a následne cez Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho v Bratislave). Zo ZSSR a od Východoeurópanov sme získavali svedectvá o prenasledovaní kresťanov a texty samizdatov.
Na Západe hovorili o utrpení kresťanov, mobilizovali, hľadali podporu, a to aj formou literatúry či finančnej a materiálnej podpory prenasledovaným. Zároveň „prepašovali“ na Západ tému ekumenizmu, spoznávania byzantskej liturgie, učili ľudí v Taliansku spoznávať a zamilovať si ikony, byzantskú liturgiu, mystiku Dostojevského a filozofiu Solovjova a mnoho ďalších pokladov Ruska a východného kresťanstva.
Autor nekrológu (Stefano Caprio) o Romanovi Scalfim napísal: „Nevieme, aký dosah mal otec Scalfi pri kolapse ateistického režimu v ZSSR (iste veľký), ale mám pred očami radosť muža s dlhou bielou bradou a nebeskými očami, keď videl, ako sa jeho sen (pád totalitného režimu) mení v skutočnosť. Mladí, ním vyškolení odchádzali do Ruska ako misionári a prieskumníci sveta, ktorý tak miloval.“ Otec Roman sa opätovne dostal do ZSSR už v roku 1988 vďaka Gorbačovovej perestrojke.
Po páde Železnej opony mnohé kresťanské centrá v Európe, ktoré pomáhali prenasledovaným kresťanom na Východe, riešili existenciálnu dilemu: Čo teraz? Keď som o tejto téme hovoril zo zástupcami holandskej organizácie Open Doors, odpovedali mi: „Išli sme pašovať Biblie tam, kde boli aj naďalej prenasledovaní kresťania – do Jemenu a inde.“ Angelo Bonaguro z Nadácie otca Romana spomína: „Aj nás sa dotkla táto otázka. Uvedomovali sme si, že tam u vás už bude demokracia a sloboda a naše dielo bude pre vás zbytočné. No zrazu sme si všimli, že tak ako u nás, u vás či v Rusku, mladá generácia tie vzácne poklady dejín, kultúry, viery vôbec nepozná! Pochopili sme, že našou „novou“ úlohou je, aby sme vám „vrátili“ tieto poklady svedkov viery, ktoré sme u vás objavili vďaka dielu otca Romana a jeho priateľov. A to je, myslím si, spoločná úloha tak na Západe, ako i na Východe – zachrániť pamäť a svedectvo tých, ktorí – ako píše apoštol Pavol – dobrý boj bojovali, beh dokončili, vieru si zachovali.“
Členovia Nadácie nezabúdajú na Rusko ani dnes. Navštevujú chrámy, gulagy, stretávajú sa s miestnym obyvateľstvom. Vytvárajú bratstvo s týmto veľkým národom, ku ktorému aj nás pozývali a vyzývali predstavitelia Kolakovičovej Rodiny.
Deň odchodu na večnosť otca Romana Scalfiho je pre mňa osobne plný symbolov a otázok. Pán si ho povolal v deň Božieho narodenia a zároveň v deň stých narodenín bl. Zdenky Schelingovej (Scalfi sa narodil 12. októbra – v Deň samizdatu (www.samizdat.sk)). Slová z jeho testamentu sú aktuálne pre každú dobu: „Nič ťa nenaplní väčším šťastím a neuspokojí viac ako vedomie, že si Kristom milovaný a že Ho môžeš stretnúť v pohľade do tváre každého človeka a za každých okolností.“
Gabike Tibenskej sa pri mene Romano Scalfi vyjaví spomienka: „Bol to jednoducho niekto, kto myslel na nás na Východe a môj dojem z neho bol taký, že je to veľmi láskavý človek.“
Pri spomienke na kňaza Romana Scalfiho rezonuje otázka: Ako poďakuje naša miestna cirkev a štát za podporu prenasledovaným kresťanom na Slovensku ľuďom zo zahraničia? Poznáme ich? Hneď po tejto otázke nasleduje iná, osobnejšia: Ako napĺňa pokolenie Kolakovičovej Rodiny výzvu „obrátiť" Rusko? Misia, ktorá od nás nevyžaduje nastúpiť na prvý let do Moskvy. Možno pre začiatok stačí malá obeta za obrátenie Ruska v duchu sv. Terezky Ježišovej, v spojení s cirkvou oslávenou, našimi svedkami viery i v spoločenstve. S Talianom, ktorý objal Rusko.
Foto: archív Angelo Bonaguro