Katolícka ríša na Dunaji?

Katolícka ríša na Dunaji?

Cirkevná politika v období panovania cisárovnej Márie Terézie.

Začiatok aj koniec panovania Márie Terézie (1740 – 1780) poznamenali turbulentné udalosti, ktoré mali politický význam, ich korene však siahali do sféry náboženského usporiadania krajiny a vzťahu rôznych cirkví. Táto sféra nebola vyhradená len pre vysoké politické kruhy, ale mala bezprostredný dosah na každodenný život všetkých obyvateľov rozsiahlej a multikonfesijnej habsburskej monarchie.

Viera, náboženstvo, cirkev – v 18. storočí to ešte neboli sféry „privátna“, súkromného presvedčenia a spôsobu života, ale boli to otázky doslova existenčné a politické. Turbulentné doby násilných akcií proti „heretikom“ v Uhorsku, za akých boli označovaní stúpenci niektorého z protestantských (stále pritom kresťanských) vierovyznaní, síce už pominuli s návratom martýrov – obetí prešporského súdu (1674) – z neapolských galejí, hrozba však stále visela „vo vzduchu“. Veď Karol III. (ako nemecký cisár Karol VI.), otec mladej uhorskej a českej kráľovnej, arcivojvodkyne a nositeľky mnohých ďalších titulov, musel čeliť doslova vzbure niekoľkých desiatok tisíc „tajných protestantov“, ktorí sa začiatkom 30. rokov 18. storočia vynorili v odľahlých rakúskych regiónoch (najmä v Salzbursku) oficiálne katolíckej ríše.

Dôsledné dodržiavanie zásady Cuius regio, eius religio (Koho je vláda, toho je náboženstvo), t. j. východiska z apokalypsy tridsaťročnej vojny, ešte stále dominovalo nad sem-tam sa objavujúcimi myšlienkami náboženskej tolerancie. Tej sa dožadovali učenci, vedci a módnemu slobodomurárstvu naklonení (aj vysoko postavení) muži. Deportácie tisícov rodín za hranice monarchie (tzv. transmigrácie) boli všetkým možným, len nie pokojným riešením situácie. Odoberanie maloletých detí rodičom, nútené zbavenie sa majetkov a hrozba trestu smrti po prípadnom návrate boli súčasťou tejto štátom organizovanej akcie, ktorú sledovala doslova celá Európa.

„Náboženská karta“ v rukách nepriateľa

Nástup Márie Terézie na tróny korunných zemí (cisár zomrel 20. októbra 1740) sa teda niesol v znamení opäť rozbúrenej náboženskej situácie. Kam sa uberali kolóny vyhnaných salzburských protestantov? Bolo to najmä Prusko, ktoré ich rado nasmerovalo do svojich rozsiahlych neobývaných území na východe (Východné Prusko). Presne ten štát, ktorý sa dravou politikou postupne dostával na výslnie európskeho mocenského systému a odhodlal sa spochybniť nástupnícke právo Márie Terézie na viaceré tróny, ktoré jej mala zaručovať pragmatická sankcia (1713). Prusko, ktoré sa stalo kráľovstvom len v roku 1701, prevažne luteránska krajina na čele s Fridrichom II. (Veľkým), anektovalo Sliezsko, mimoriadne významnú časť monarchie.

Pri týchto udalostiach sa hralo okrem iného aj tradičnou „náboženskou kartou“ – sem-tam sa ozývali hlasy o ochrane sliezskych protestantov, tie však neboli také závažné ako obavy mladej panovníčky z možnej zrady vo vlastných radoch. Politická reprezentácia horských protestantov, nespokojných s postupujúcou rekatolizáciou v podobe síce právne zdôvodnených, no stále častejších a bežný život komplikujúcich opatrení, sa podľa Márie Terézie mohla každú chvíľu spojiť s jej úhlavným nepriateľom a zmariť jej panovanie.

Pápež Klement XIII. udelil Márii Terézii titul ochrankyňe katolicizmu.

Ako sa však ukázalo na jar roku 1741 na sneme v Bratislave (Prešporku), v uhorskej šľachte dominovali politické ohľady nad náboženskými a za cenu prísľubu ochrany tradičných privilégií Uhorska sa jednotne, bez rozdielu vierovyznania postavila na stranu kráľovnej. Mytológia, spojená s týmto aktom, sa stala obľúbeným námetom maliarov, literátov aj historikov a prekryla aj naďalej existujúce rozpory. Tie pretrvávali a aj počas nasledujúcej sedemročnej vojny sa prejavili v plnom rozsahu – Mária Terézia otvorene vyslovila obavy z možnej zrady zo strany protestantov, ktorí sa stále nedokázali zbaviť nálepky potenciálnych vlastizradcov.

Po odvrátení akútneho nebezpečenstva a ukončení vojny sa však nedostavili očakávané úľavy pre protestantov. Obdobie vyjednávania panovníčky s delegáciami oboch evanjelických vierovyznaní sa skončilo obmedzením audiencií a vykázaním súkromných žiadateľov do neoficiálnych priestorov Hofburgu. Od roku 1715 sa už žiaden problém v otázke spolužitia vierovyznaní nesmel riešiť na pôde snemu, ušiam panovníčky ho mohol predniesť buď samotný sťažovateľ, alebo ním poverený sprostredkovateľ. Protestanti sa teda čoraz viac museli spoliehať na tzv. agentov, ktorí mali neformálne postavenie pri Uhorskej dvorskej kancelárii aj Miestodržiteľskej rade a usilovali sa ovplyvňovať rozhodovanie dôležitých osôb. Životne dôležité otázky spolužitia teraz už väčšinového katolíckeho a menšinového nekatolíckeho obyvateľstva sa tak stávali sférou zákulisného vyjednávania, nepriamych intervencií (aj zo zahraničia) a arénou politikárčenia medzi tými, ktorí dané spoločenstvá reprezentovali.

Zbožnosť verzus štátne záujmy

Mária Terézia však nepostupovala ako zaslepená bábka v rukách vysokého kléru. Práve naopak, jej hlboká zbožnosť, sprevádzaná vierou vo vlastné poslanie apoštolskej kráľovnej Uhorska, ochrankyne katolicizmu (titul udelený pápežom Klementom XIII. v roku 1758), z nej robila významného partnera pápežskej kúrie. Jej cieľom síce bolo zveľadiť katolícku cirkev v monarchii, ale nie za cenu potlačenia záujmov štátu. Pridŕžala sa práva na zverejňovanie pápežských búl až po vlastnom uvážení (placetum regium, 1749), aplikovala nekanonický postup pri dosadzovaní vlastných kandidátov na rôzne biskupské stolce, jej administratíva načrtla zásady rozdelenia priveľkých diecéz na viaceré menšie, aby sa zlepšila pastorácia na ich územiach. Práve takto oznámila do Ríma pápežovi Piovi VI. vznik biskupstiev, okrem iného v Banskej Bystrici, Rožňave, Spišskej Kapitule a aj gréckokatolíckeho v Mukačeve (1776). Obmedzenie počtu pútí a stanovenia prísnejších predpisov pre prijímanie do noviciátu však boli kroky, ktoré predznamenávali nástup novej éry vo vzťahu štátu a dominujúcej (katolíckej) cirkvi. Štát chcel mať dozor aj nad niektorými jej tradičnými sférami pôsobnosti (charita, školstvo). Už počas panovania Márie Terézie sa teda postupne začínali uplatňovať postupy, ktoré sa o niekoľko desaťročí zintenzívnili a charakterizujú sa ako prejavy jozefinizmu.

Zatiaľ čo samotná katolícka cirkev pociťovala potrebu istých zmien, aby dokázala držať krok s meniacou sa dobou a zdôrazňovala intenzívnejšiu pastoráciu, lepšie oboznámenie sa s vieroukou a jej intenzívnejším prežívaním (tzv. katolícka reforma), protestantské vierovyznania sa stále nachádzali vo fáze zápasu o vlastnú existenciu. Nekatolícki duchovní sa museli striktne obmedzovať na úzku oblasť vymedzeného pôsobenia – nesmeli napríklad sobášiť zmiešané manželstvá, vysluhovať úkony mimo svojho pôsobiska, dokonca nie ani vo filiálnych obciach, veriaci museli platiť štólu (poplatky za úkony) aj im, aj katolíckym farárom. Obmedzenia pre protestantov však platili aj vo sfére občianskeho života – v cechoch bol pre nich stanovený numerus clausus (uzatvorené číslo, počet) a v štátnych úradoch sa nesmeli zamestnať vôbec.

Dôsledkom bol úbytok počtu veriacich, uzavretie sa do rámca vlastnej komunity a zotrvávanie na zaužívaných spôsoboch fungovania. S obavou sa dívali na zásahy Márie Terézie do oblasti školstva, lebo tušili reguláciu vlastného, už okliešteného vzdelávacieho systému. Každé porušenie štátom vymedzených hraníc pôsobenia podliehalo prísnym sankciám a denníky agentov boli plné záznamov o riešení rôznych sťažností na porušovanie zákonného stavu, ktorý nastolili už aj tak reštriktívne zákony z rokov 1681 a 1687 (o tzv. artikulárnych miestach).

Osídľovanie Dolnej zeme

Napriek tomu sa v bežnom živote všetko neriadilo podľa „zhora“ ustanovených nariadení. Po úspešných vojnách proti Osmanskej ríši a oslobodení Dolnej zeme sa otvoril priestor pre kolonizáciu úrodných území. Nedostatok osídlencov sa kompenzoval organizovaním migrácie do Uhorska v Nemeckej ríši, pričom zodpovedné štátne orgány svedomito dbali, aby išlo o katolícke obyvateľstvo. Domáce „zdroje“ sa našli v menej úrodných regiónoch severného Uhorska, kde sa pociťoval prebytok poddaných. Odtiaľ teda vychádzali vlny kolonistov, vystrojené početnými úľavami – aj v náboženskej oblasti.

Z tereziánskych čias pochádza aj Kalvária v Banskej Štiavnici.

Protestantských poddaných verbovali pre svoje nové majetky aj katolícki zemepáni, ktorí ponúkali možnosť ustanoviť si vlastného pastora či školu. Zato svojvoľné konvertovanie, ale len z katolicizmu na protestantizmus, sa stále považovalo za ťažký zločin a delikventi boli deportovaní do väzení (zväčša na stavby vojenských pevností). Z dedičných krajín sa posielali aj ďalej, do Sedmohradska, aby sa v Uhorsku s voľnejšími náboženskými pomermi neupevnili vo svojej identite. Posledná kolóna tzv. transmigrantov, zaistených tajných protestantov z moravských regiónov, ktoré v rokoch 1776 – 1777 zasiahli vzbury, smerovala do sedmohradských banských oblastí v lete 1780, v úplne posledných mesiacoch vlády Márie Terézie.

Náboženská tolerancia – vzdialená méta

To už bola doba, keď sa v okolí Jozefa II. pohybovalo stále viac protestantov a aj vysokí vládni predstavitelia podávali Márii Terézii návrhy na vyhlásenie tolerancie. Hoci sama túto myšlienku, obzvlášť pre dedičné krajiny, dôsledne odmietala a trvala na supremácii katolicizmu, tu a tam sa začali objavovať náznaky zmeny pomerov. Zatiaľ síce len v Uhorsku, ale predsa – viacerým školám umožnila vyučovať predmety vyšších ročníkov nad rámec oficiálne povolených tried, povolila opravy kostolov a v hlavnom meste Bratislava dokonca výstavbu nového reprezentačného evanjelického kostola. Študenti častejšie dostávali povolenia a pasy na nemecké univerzity – pritom v prvej polovici jej vlády vyšiel absolútny zákaz cestovať za vzdelaním do Nemecka.

V okolí panovníčky získavali dôležité miesto stúpenci tolerancie ako predpokladu pre udržanie alebo dosiahnutie stabilných pomerov a vzťahov v radoch obyvateľstva. Tieto zásady hlásal a prostredníctvom učebníc aj v Uhorsku šíril najmä Joseph von Sonnenfels, profesor na Viedenskej univerzite, ktorý sám mal skúsenosti zo života v rámci náboženskej diaspóry. Ako syn konvertovaného žida citlivo vnímal potreby štátu a jeho obyvateľov, ktorí mali mať také podmienky, ktoré by z hľadiska rozvoja a blaha štátu eliminovali nepotrebné trecie plochy.

Cirkevná politika Márie Terézie sa teda niesla v znamení osobnej konzekventnej zbožnosti, úprimného úsilia o jej uplatnenie aj v rámci politických aktov a celého panovania, zároveň však v znamení márneho boja o udržanie starej podoby vzťahov medzi vierovyznaniami. Bezvýhradné presadzovanie záujmov jednej, dominujúcej cirkvi bez ohľadu na záujmy a potreby značnej časti nekatolíckeho obyvateľstva sa ukázalo byť kontraproduktívne a oslabovalo vnútornú pevnosť štátu. Aspoň čiastočne odstrániť tieto trecie plochy sa podarilo až Jozefovi II., nástupcovi Márie Terézie.

Foto: Flickr.com, Wikimedia

Text vychádza v rámci spolupráce s časopisom Historická revue. Decembrové číslo sa venuje Slovanom. 

 

Po dlhodobých prípravách sme sa odhodlali venovať sa komplikovanej téme, ktorá neustále nastoľuje množstvo otázok. Má názov „Slovania na scéne dejín – ich počiatky“. Pri jej pomenovaní sme sa vedome vyhli pojmu etnogenéza, lebo ten vyvoláva množstvo pochybností. Doteraz sa viedli a ešte sa aj dlho budú viesť polemiky o tom, odkiaľ sa Slovania „vynorili“ najmä na sklonku obdobia sťahovania národov. My sa vám v tomto čísle pokúsime prezentovať aktuálny stav bádania v tejto problematike, a to na poli archeológie a histórie, pričom sa čiastočne dotkneme aj výsledkov genetického skúmania a v minimálnej miere i jazykovedy. Keďže ide o rozsiahlu tému, tak sa venujeme najmä územiu Slovenska, Čiech a Moravy, no neobchádzame ani východných Slovanov a do určitej miery ani južných na Balkáne. Všetky príspevky sú od renomovaných autorov zo Slovenska, Poľska a Českej republiky.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo