Svet kresťanstva 19. apríl 2019

Biblista Dubovský: Biblia sa stále mení

Jaroslav Daniška
Jaroslav Daniška
Rozhovor s kňazom a profesorom Petrom Dubovským, popredným expertom na Bibliu.
Rozhovor s kňazom a profesorom Petrom Dubovským, popredným expertom na Bibliu.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jaroslav Daniška

Biblista Dubovský: Biblia sa stále mení
Foto Daniela Matejovičová

Stretli sme sa v lete, keď s talianskymi skautmi navštívil Slovensko. Pôsobil skromne, nenápadne. Hovoril ticho a často sa smial.

Slovenský jezuita Peter Dubovský pôsobí ako riadny profesor na jezuitskom Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme. Patrí k popredným svetovým biblistom, na inštitúte vyučuje exegézu starého zákona. Na medzinárodne uznávanej škole je zároveň dekanom Fakulty biblických vied.

Ste teológ, ktorý sa odborne zaoberá Bibliou. Čo sa dá na Biblii ešte po dvetisíc rokoch študovať?

Je toho veľa. Stále je dosť nových vecí, ktoré sa dajú nanovo študovať. Prvá vec je hebrejčina, jazyk, v ktorom je Biblia napísaná. Je to taký ťažký jazyk, že mnohé veci stále nevieme, presnejšie povedané – nevieme, čo znamenajú. Máme, samozrejme, preklad, viacero prekladov, ale existujú slová alebo spojenia, ktoré sa použijú v celej Biblii iba raz a treba zistiť, čo znamenajú. To si vyžaduje čas, porovnávacie štúdie, veľa výskumu.

Ako zisťujete význam takého slova?

Keď archeológovia objavia nález, povedzme nejakú tabuľku, kde je to isté slovo alebo spojenie použité, pomáha nám to nájsť lepší preklad.

Možno povedať, že Biblia vychádza postupne stále v lepšom preklade?

Neustále sa zlepšuje. Nedávno som robil na preklade jedného verša z Druhej knihy kráľov, našli sme jeden akkadský spis, podľa ktorého sme chceli verš preložiť. Pre normálneho človeka sú to nuansy, niekedy nevidí rozdiely, ale pre odborníkov to má veľký význam. Aby sa preklad a najmä význam slov zdokonaľoval, je za tým veľa práce.

Druhá vec je, že Biblia nespadla z neba, nejako sa zrodila, písali ju ľudia, ktorí boli determinovaní svojimi predstavami, poznaním, svojou kultúrou, a chápanie tohto pozadia je tiež dôležité. Niekedy môžeme mať preklad hotový, ale nemusíme presne vedieť, čo použité slová znamenajú.

Rukopisy Mŕtveho mora, časť zvitku s textom Izaiáša. Foto: wikimedia

Uveďte nejaký príklad, aby sme si to vedeli predstaviť.

Kniha Genezis, 38. kapitola, príbeh o Tamar. Júda mal syna, dal ho Tamar, muž zomrel, potom jej zomrel aj druhý muž, ďalší Júdov syn, preto tretiemu synovi ju už nechcel dať. Vymyslel si systém, že jeho najmladší syn nie je zrelý a ona sa musí vrátiť k svojmu otcovi.

Ona sa prezliekla za prostitútku a výsledkom bolo, že tretí syn s ňou mal dieťa. Aby sa poistila, zobrala si od neho aj zálohu, pečať a iné veci. Otázka teraz znie – čo s tým? Treba si uvedomiť, že z jej rodovej línie neskôr pochádza Ježiš Kristus, čiže otázka je dôležitá.

A čo s tým?

Musíme preskúmať, ako v danej dobe fungovala rodina, čo to je povinnosť otca (pater familias), čo zahŕňa jeho povinnosť postarať sa o nevesty, keď im zomrel ich manžel, jeho syn. Čo znamenalo pre ženu, keby sa musela vrátiť do svojej pôvodnej rodiny, aký status by požívala.

Mimochodom, veľmi nízky, bola by odvrhnutá. O čom vypovedá, že sa prezliekla za prostitútku, je to morálne zavrhnutiahodné alebo nie?

A k čomu ste dospeli?

Prvý príkaz, ktorý v Biblii máme, znie: Ploďte sa a množte. Z pohľadu Biblie urobila heroický výkon, pretože chránila rodinu. Ona ako žena sa uponížila, aby poslúchla tento prvý príkaz. Keby sme sa na to pozerali dnešným pohľadom, vidíme to úplne inak.

Hriech vlastne nebol poburujúci.

Naopak, v jej prípade to vôbec nebol hriech. Mala totiž nárok, aby sa jej mužom stal najmladší syn, cítila zodpovednosť za zachovanie rodu. V jej prípade teda nešlo o hriech, ale o čnosť. Aj Júda jej napokon povie: ty si spravodlivejšia než ja. Aj on to uzná za hrdinský čin.

Mať v patriarchálnej rodine dieťa bolo to najväčšie poslanie, aké bolo možné. Dieťa bolo úžasný poklad, vidíme to aj z príbehu dvoch prostitútok pred Šalamúnom, ktoré bojovali o dieťa, aj keď bolo „nezákonné“. Dieťa bolo znakom Božieho požehnania, čo malo obrovský význam, stretávame sa tu skrátka s inou sociologickou perspektívou.

Ďalší rozmer štúdia Biblie sa týka spôsobu, ako vznikla Biblia. Nebola napísaná jedným autorom, nevznikla naraz. Jedna časť vznikla a odovzdávala sa ústnym podaním, máme viacero zdrojov, ktoré boli napísané inými autormi a boli pospájané, plus treba myslieť na redakciu ľudí, ktorí to spájali a robili isté zásahy, skrátka ide o produkt, ktorý vznikal vyše tisíc rokov. Zásahov do Biblie bolo veľa a nie všetky boli zaradené do kánonickej Biblie, toho, čo považujeme za Bohom inšpirovanú Bibliu.

Čo to znamená?

Keď napríklad niekto zasiahol do Biblie v období asýrskeho impéria, kde vládol krutý režim, azda by sme to mohli porovnať aj s komunizmom, ten konkrétny zásah odzrkadľoval problémy danej doby.

Naopak, pri zásahu v perzskom období, keď mali Židia istú slobodu, to isté slovo, ktoré sa do Biblie dostalo, môže znamenať niečo úplne iné. A našou prácou je rozlíšiť tieto vrstvy, čo odkiaľ pochádza, prečo to bolo zaradené do textu, čo to vyjadruje a aký je proces inšpirácie za tým.

Ďalšia vec, ktorá je na štúdiu Biblie zaujímavá, sa týka záverečného textu, aj to, ako vznikol, je inšpirované. Autori, ktorí spájali časti Biblie do jej finálnej podoby, boli inšpirovaní Duchom Svätým. Niekedy vytvorili isté paralely, ktorých si ani sami neboli vedomí, ale keď to človek začne študovať, objavia sa spojenia a súvislosti, ktoré robia z Biblie jedinečnú knihu.

Damaskský zvitok. Foto: wikimedia

Ako viete, že to nie je niečo umelé, že si len niečo nedomýšľame, keď spájame rôzne verše?

Je za tým precízna metodológia, ktorá stanovuje, kedy možno porovnávať jeden text s iným, aké znaky musia byť prítomné, napríklad lingvistické – ako používanie niektorých slov a viet. Ak sa napríklad zopakuje celá veta, nie je to náhoda. Zoradenie kapitol má svoj význam.

Uveďte príklad.

Svojho času som napísal článok o povolaní Petra u každého evanjelistu. Každý ho opisuje iným štýlom. U Lukáša nemá povolanie, najprv sa odohrá rybolov. Prvé slová, ktoré tam Peter s Ježišom povie, sú: Odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.

Táto veta naberá svoj význam, keď sa pozrieme, ako sa končí Lukášovo evanjelium – Peter sa chytá za hlavu a uzná, že je človek hriešny. Lukášovo evanjelium je prepojené s milosrdenstvom a odpustením. Keď si potom uvedomíme, že nasledujú Skutky apoštolov, Lukáš nám ukazuje, ako má vyzerať Ježišov nástupca, že to musí byť človek, ktorý vie, čo je hriech a kedy zhrešil, a v prvom rade musí vedieť, čo je to Božie odpustenie. Len takýto človek sa môže podľa Lukáša stať pápežom.

U Matúša je to úplne iné. Matúšovo evanjelium je postavené ako päť nových kníh, je rozdelené na päť častí, ktoré zodpovedajú piatim knihám Mojžišovým. Ježiš je tu ako nástupca Mojžiša, a jeho učeníci majú učiť novú Tóru, t.j. Nový zákon.

Vieme, prečo jednotliví evanjelisti svoje evanjeliá tak odlišne koncipovali?

Bolo to podmienené komunitou, kde pôsobili a otázkami, ktorými sa zaoberali. Najlepšie to pochopíme, ak si okrem štyroch kánonických evanjelií prečítame aj asi pätnásť apokryfných evanjelií. Vtedy vidieť, čo prvá cirkev zobrala a čo odmietla. Štyri evanjeliá obsahujú isté prúdy, o ktoré sa možno oprieť, kde máme istotu.

Kedy sa odlíšili apokryfy od štyroch evanjelií?

Prvé evanjeliá sú písané okolo roku 70 po Kristovi, aj ony ale prechádzali istými redakciami, napríklad stať o žene, kto do nej hodí prvý kameňom, ktorá je u Jána v 8. kapitole, chýba v niektorých prvých manuskriptoch tohto evanjelia. Bola dodaná neskôr. Ide teda o proces, ktorý siaha až do druhého storočia, keď sa to viac-menej uzatvorí. 

Apokryfy vznikali v rovnakom období ako evanjeliá?

Apokryfy sú mladšie, vznikajú najmä v druhom až treťom storočí po Kristovi.

Apokryfné texty, ktoré som mal možnosť čítať, a evanjeliá sa výrazne líšia už len jazykom. Kto je vlastne autorom apokryfov?

Niektorí ľudia sa týchto textov boja, akoby išlo nejaké herézy, ja si myslím, že sa toho netreba báť. Treba tomu len rozumieť.

My dnes máme zbierky kázní, ktoré vysvetľujú evanjeliá. Keď niekto raz o 500 rokov bude čítať kázne povedzme spišského kňaza, ktoré predniesol na začiatku 21. storočia, tiež sa bude čudovať, čo hovoril, pretože sa prihováral svojej farnosti a výkladom evanjelia poukazoval na konkrétne problémy a ich riešenia.

Apokryfy vo svojej dobe oslovovali ľudí, mali svoju silu. Tak ako sa ľudia v 20. storočí dostali k viere cez pátra Pia, povedzme, tak sa k nej mnohí dostali vtedy vďaka apokryfom. Aj keď pre niekoho sú to rozprávky. Autori apokryfov zväčša nie sú známi.

Tertulián, ktorý žil v druhom a treťom storočí po Kristovi používal iné znenie Biblie, ako používame dnes. Foto: wikimedia

A v akých oblastiach vznikali?

Rozširovalo sa to, významným centrom bola Alexandria, koptská literatúra, ale aj sýrsky hovoriace oblasti od dnešného Libanonu na sever, samozrejme, grécke a etiópske oblasti, je toho viac.  

Keď vás človek počúva, to zasahovanie znie prekvapujúco, najmä ak si z detstva pamätáme poučku o tom, čo je Biblia. Kto a prečo zasahoval do znenia Biblie?

Dôležité je, že to nenarušuje biblickú inšpiráciu, musíte si uvedomiť, že ten skutočný inšpirátor, ktorý inšpiruje tvorbu Biblie, je Boh.

Tak ako inšpiroval prvú ústnu tradíciu, ktorá sa začala rozprávať o Ježišovej smrti, alebo aj príbehy o Abrahámovi a Jozefovi, ktoré boli tiež ústnou tradíciou (nevieme to dokumentovať, ale panuje taký úzus). Keď sa to ďalej prenášalo, začalo sa to štiepiť, niektorý smer bol vybraný na úkor iného – a ten bol inšpirovaný.

Aj redaktorov zasahujúcich do Biblie bolo strašne veľa a nie každý bol inšpirovaný Bohom, ale len tie texty, ktoré inšpirované boli, prešli ďalej a realizovali sa. Musíme to chápať ako proces od Izaiáša až po Matúša, ktorý namiesto hebrejského textu vyberá grécky text. Celý proces je inšpirovaný.

Došlo niekedy aj k revízii, že niečo nebolo pôvodne vybrané a potom sa to zmenilo, respektíve naopak, že niečo vybrané bolo a potom bolo odstránené?

Rozhodne áno. Kánon bol ustanovený v štvrtom storočí a definitívne až Tridentským koncilom v 16. storočí.

Vidíme to napríklad na Tertullianovi alebo Origenovi, ktorí používali texty, ktoré vtedy považovali za kánonické. Tertullianus používa napríklad Prvú knihu Henochovu ako inšpirovanú knihu, ale neskoršia cirkev ju nezaradila, podobne ako štvrtú knihu Ezdrášovu, čo je celkom zaujímavé, keďže Tridentský koncil vyhlásil, že nie sú Bohom inšpirované, ale v prvej verzii podpísanej pápežom bola aj tretia, aj štvrtá kniha Ezdrášova. Ukazuje to na zákutia celého procesu.

Nehovoriac o evanjeliách, napríklad Tomášovo bolo v prvej cirkvi veľmi vplyvné. Podobne Dydaché, mnohí biblisti a znalci raného kresťanstva hovoria, že Dydaché malo v prvom období ranej cirkvi omnoho väčší vplyv na formovanie cirkvi než dnešné evanjeliá. Ale do kánonu zaradené nebolo.

Fascinujúce! A prečo to tak bolo?

Exegéti na to dávajú, samozrejme, viacero odpovedí, ale na konci je za tým niečo, čo nazývame Božou inšpiráciou alebo Božím riadením.

Mnohí hovoria, že ak text nemal vplyv na život prvotnej Cirkvi, alebo nebol až používaný v liturgii, tak nebol zaradený do Kánonu. Nie je to však princíp, ktorý vysvetľuje všetko, to by sme potom museli vyradiť veľkú časť Nového zákona, napríklad Petrove listy, Jánove listy.

Iní exegéti sa domnievajú, že štyri evanjeliá a niektoré Pavlove listy determinovali teológiu prvotnej cirkvi, ak sa niektoré texty s touto teológiou nezhodovali, tak neboli zaradené do Kánonu.

Lenže napríklad List Júdov alebo List Hebrejom má inú teológiu, takže žiadne z kritérií to nedokáže vysvetliť, vždy sú výnimky. Myslím si preto, že bez Božieho tajomstva a pokračujúcej Božej inšpirácie to vysvetliť nemožno.

To znamená, že pokiaľ ide o kritérium, sme už mimo hraníc vedy, je to vec viery.

Áno, hoci platí, že mnohé veci sa dajú vysvetliť aj vedecky. Ale prečo rímskokatolíci majú 150 žalmov a prečo majú pravoslávni 151 žalmov a prečo sýrski katolíci zjednotení s Rímom majú 153 žalmov...

... prečo?

Lebo je za tým tradícia miestnej cirkvi. Aj miestna cirkev má svoju cestu inšpirácie. Prirodzene, v tých málo žalmoch navyše nie je žiadna prelomová teológia, je v nich obsiahnuté niečo, čo poznáme aj z iných žalmov.

Peter Dubovský. Foto: Daniela Matejovičová.

Ak je to tak, že tento proces „čistenia“ či hľadania správnej podoby Biblie je neustály, to znamená, že stále môže dôjsť k nejakej zmene?

Niektoré veci boli uzavreté, niektoré sú otvorené. Uzavreté je napríklad to, ktoré knihy patria do kánonu Biblie, to sa už zmeniť nedá. Boli okolo toho ťažké diskusie a spory, nesie to pečať tradície a je to uzavreté.

A je to správne?

Myslím si, že áno, že to cirkvi veľmi pomohlo. Ak ste čítali napríklad Tomášovo alebo Judášovo evanjelium, je to skôr beletria. Skôr zavádzajú, než pomáhajú. Napríklad príbeh o tom, ako Judáš, ktorý bol v istom rodinnom vzťahu s Ježišom, sa mu kedysi zahryzol do tela, že tam ostali otlačky zubov a že práve tam bola do jeho boku neskôr zapichnutá kopija, to do Biblie nepatrí.

Aký vplyv má na vašu prácu archeológia?

Veľký. Za posledných dvadsať rokov bolo vykopaných veľa predmetov, ktoré nám pomáhajú lepšie chápať veci, ktoré sa udiali, napríklad o dobývaní Izraela, ale aj ďalšie. Bez archeológie nie je vedecké poznávanie Biblie možné.

Keď pracujete na preklade nejakého verša, aký veľký je tím expertov, ktorí pripravujú nové znenie daného verša?

Niekedy robím sám, niekedy v konzultácii, je to rôzne. Nedávno som písal knihu o jeruzalemskom chráme, texty ponúkajú tri rôzne verzie, v starej hebrejčine sú niektoré lingvistické tvary, ktoré som konzultoval povedzme s expertami v Spojených štátoch, Izraeli a Freiburgu, a takéto konzultácie časom spôsobia, že ľudia, ktorí sa téme venujú, sa  navzájom poznajú. Konzultácie potom prebiehajú prirodzene.

Aký je rozdiel medzi gréckou a hebrejskou verziou Biblie?

To je ťažká otázka. Niektoré rozdiely sú veľmi malé, keď porovnáme Pentateuch – grécky, hebrejský, sýrsky, tak rozdiely sú veľmi malé, nič principiálne, sú to skôr témy pre fajnšmekrov.

V evanjeliách rozdiely tiež nie sú až také veľké. Ide skôr o slovíčka, pridanú vetu, nejaký citát zo Starého zákona, ale nejde o veľké rozdiely.

V niektorých starozákonných knihách sú rozdiely naozaj veľké. Keď otvoríme Jeremiáša, grécka verzia je omnoho kratšia, a to je už veľký rozdiel. Ak otvoríme knihy kráľov, Samuelove knihy, tak celé state sú poprehadzované, rozdiely sú dosť veľké a ja teologicky dôležité.

Čo z toho vyplýva z pohľadu biblistu?

Židovská komunita prijala mazoretský text, ktorý je dobre zachovaný. V tomto ponímaní každá spoluhláska aj bodka, všetko je Bohom dané. Pre pravoslávnych je záväzný grécky alexandrijský preklad, ktorý je dobre zachovaný.

Protestanti zobrali židovský preklad plus Bézeho kódex pre Nový zákon, jednoznačné rozhodnutie. Katolíci majú s tým z jednej strany veľký problém, z druhej strany ide o dar. Nemôžeme ignorovať hebrejský text, vo väčšine prípadov ide o originálny text.

Lenže prvé a najdôležitejšie koncily používali grécky text, prvá kristológia teda stojí na gréckom texte. Keby sme odsunuli grécky text, zosypala by sa nám kristológia. A keď sa neskôr urobila Vulgáta, vychádza z nej celá dogmatika stredoveku a sakramentálna teológia, ekleziológia, ale aj dielo Augustína a Tomáša Akvinského je založené na latinskom texte.

Ani toho sa nemôžeme vzdať. Keby sme odsunuli jeden z textov, odsúvame jednu z dôležitých tradícií cirkvi a to nemôžeme urobiť.

Ale ako potom pristupujeme k rozporom, ktoré z jednotlivých prekladov vyplývajú?

Cirkev ponúka isté vyjadrenia, ktoré v podstate prebrala Augustína. Inšpirovaný text je hebrejský, grécky dodáva význam tam, kde hebrejský text je nejasný, teda neruší, ale dodáva novú inšpiráciu a latinský text interpretuje obidva.

To, čo katolíci získavajú majúc hebrejský, grécky a latinský text, vidieť, ak sa porovnáme so židovskou alebo protestantskou komunitou, obidve sú veľmi viazané na text, na jeden manuskript. Keď sa človek pustí do štúdia rôznych manuskriptov, zrazu vidí, ako Duch Svätý pôsobí.

Tu sa práve ukazuje, že Božie pôsobenie sa neviaže na literu, ale na duch. Približovanie k Bohu sa stáva procesom. Nie je to jednoduché, niektorých ľudí to môže miasť, ale je to obrovská devíza, ktorú žiadna iná cirkev nemá. Má to svoj význam.

Občas sa špekuluje, aký veľký vplyv mala na ranú cirkev grécka filozofia. Tento spor je vyriešený? Aký veľký bol vplyv Platóna alebo Aristotela na evanjeliá?

Platónov alebo Aristotelov vplyv nebol až taký veľký, väčší vplyv mali niektoré helenistické spisy, židovsko-grécki autori, ako Filón či Jozef Flavius.

Asi pred 30 rokmi bola veľká diskusia o sv. Pavlovi, ktorý bol žid, a teda ak chceme pochopiť Pavla, musíme pochopiť rabínsku tradíciu. Lenže Pavol bol aj Grék a bez grécko-rímskej rétoriky nie je možné interpretovať Pavlove listy. Preto pre pochopenie Pavlových listov je nevyhnuté poznať oba svety.

Ak vezmeme dnešné živé jazyky, ktoré preklady Biblie sú na najvyššej úrovni? Predpokladám, že aj tu sú veľké rozdiely.

Kultúry, ako francúzska, anglosaská, nemecká majú dlhú tradíciu prekladania Biblie a aj tímy ľudí, ktorí robia na prekladoch storočia. Slováci to napríklad nemajú. Stačí porovnať množstvo anglických prekladov. Ale aj my máme dobré preklady.

Ktorý zo slovenských prekladov Biblie považujete za najlepší?

Každý z nich má svoje za aj proti, netrúfnem si povedať, ktorý je najlepší. Spolkový preklad čistili slovenčinári, preto má krajšiu slovenčinu, avšak má nevýhodu, že je to preklad z latinčiny.

Ekumenický preklad obsahuje celé protestantsko-katolícke diskusie, čo má veľkú hodnotu, avšak možno vidieť, ako sa menili prekladatelia a teda aj preklad. Za prekladom pátra Ďuricu treba vidieť celú jednu Botekovu tradíciu nadviazanú na jeruzalemskú Bibliu. Myslím, že sa nedá povedať, ktorý preklad je najlepší.

Mimochodom, katolícka cirkev sa dlho bránila prekladu do slovenčiny, prvé preklady – ak sa nemýlim – majú protestantských autorov. Prečo?

Je to veľmi nepresná interpretácia Tridentského koncilu. Podľa nej Tridentský koncil nastolil latinčinu, ale keď čítate originálny latinský text, tak ten hovorí, že popri „vulgárnych“ – ako sa tomu vtedy hovorilo – aj latinčina je záväzný text.

V praxi sa k tomu pristúpilo opačne. Pritom niektoré preklady Vulgáty do latinčiny boli, ako dnes vieme, veľmi slabé. V 15.-16. storočí sme na Slovensku držali krok so svetom. Zmapoval som vtedajšiu situáciu na Slovensku a u nás sme mali všetky najlepšie latinské preklady.

Peter Dubovský. Foto: Daniela Matejovičová.

To je prekvapujúce. Ako to bolo možné?

Bol to vplyv silnej Trnavskej univerzity, ale aj silných františkánskych a dominikánskych komunít. A tiež Košíc a jezuitských kolégií. To, čo bolo najlepšie na svete, bolo aj u nás.

Znie to neuveriteľne, toto obdobie považujeme za takmer prázdne obdobie z pohľadu našich dejín a vy hovoríte, že sme patrili k svetovej elite.

Keď si porovnáte knižnice dnes na Slovensku so stavom knižníc vo svete, sme periféria, chýba nám základná literatúra. Keď sa ale pozriete do trnavského archívu, sú tam mimoriadne zväzky z 15.-16. storočia. Výhodou bola latinčina.

Podľa vás má význam nový preklad, potrebujeme ho? Alebo to nie je až také akútne?

Potrebujeme najmä nový preklad liturgie, tam sú mnohé vážne chyby.

Napríklad?

Klasická chyba je v 8. kapitole Markovho evanjelia, keď Ježiš povie Petrovi: Odíď odo mňa, Satan. Problém je, že je to teologicky chybné, Ježiš mu nepovedal odíď odo mňa, ale ho vyzýva, aby sa postavil za neho, za Ježiša.

Satan pri pokúšaní na púšti navádzal Ježiša, aby robil to, čo mu on hovorí. Satan kráča prvý a Ježiš by mal ísť za ním. Podobne robí Peter. Hovorí Ježišovi, čo by mal a nemal robiť. Ježiš neodvrhol Petra, ale mu hovorí, aby nebol satan, ale učeník. Učeníkovo miesto je kráčať za Ježišom.

Koľko jazykov musí človek vedieť, aby mohol byť znalcom Biblie ako vy?

Hovoriť je jedna vec, rozumieť iná. Ja hovorím po taliansky a anglicky, tam sa cítim istý, čítam v nemčine, francúzštine a španielčine, lebo potrebujem poznať moderné komentáre k svojej práci. Treba poznať aj staré jazyky, hebrejčinu, biblickú gréčtinu, latinčinu. A pre štúdium môjho obdobia potrebujem akkadčinu, feníčtinu a moabčinu.

Koľko ľudí na svete rozumie akkadsky a moabsky?

Akkadsky dosť, akkadčina má šesť dialektov. Medzi niektorými semitskými jazykmi sú asi také rozdiely ako medzi slovenčinou a češtinou, takže nie je ťažké im rozumieť. Na rôzne odborné kongresy chodí okolo 500 až 3000 ľudí.

A moabčina?

V nej máme asi iba desať strán textu.

Koľko ľudí dnes na svete tým stránkam rozumie?

Možno 300 až 500 ľudí, ale to je len môj odhad.

Ako ste sa k týmto témam dostali?

Provinciál videl, že mi idú jazyky, poslali ma do Ríma, tam som išiel na Biblický inštitút a tam ma už  posunuli podľa toho, čo bolo potrebné a čo mi išlo.

Hovoríte o tom, akoby vám to vždy len niekto vybral, to ste si neurčovali sám?

Bolo to vždy po diskusii, aby som vedel odhadnúť, čo zvládnem, čo potrebuje rehoľa, čo inštitút a podobne. Je veľa vecí, ktoré neviem a mal by som vedieť.

Ste členom teologickej komisie, ktorú zriadil pápež, predpokladám, že tam máte aj akademické spory. Veľmi by ma zaujímalo, keď už dôjde na spor, viete sa vážne sporiť alebo len tak pokojne, sucho?

Samozrejme, že sa vieme, inak by to nemalo význam. Keby sme vedeli vopred odpoveď, o čom by to bolo, všakže (smiech). Viete, keď hovorí Nemec, hovorí ako človek s nemeckým akademickým zázemím, Afričan hovorí z úplne iného pohľadu a nájsť riešenie, ktoré zachová tradíciu aj poznanie, to si vyžaduje napätie.

 

Peter Dubovský vyštudoval biotechnológie na SVŠT v Bratislave. V roku 1989 vstúpil k jezuitom a študoval Sväté písmo a jazyky starovekého Blízkeho východu na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme. V roku 2005 obhájil doktorát na Harvardskej univerzite v USA. Momentálne vyučuje na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde je aj dekanom Biblickej fakulty. Popri odbornej práci sa venuje skautom.

 

Rozhovor sme uverejnili v roku 2016

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0