Znalec slova

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Znalec slova

Recenzia básnickej knižky Františka Ruščáka.

 V znamení vinša.

Vianočná vločka

na tvojej dlani

pristála zrána.

Tak ako vlani

dáva ti nádej,

že každé ráno

uvidíš nové slnko

zrodené z rosy.

Tak ti to želám,

tak o to prosím.

Vianočná pieseň –

lahodný vánok

hľadá si miesto

na tvojej duši.

Nuž zapáľ sviečku.

Tak ti to sluší.

 

František Ruščák (1941) – vysokoškolský pedagóg, jazykovedec so zameraním na štylistiku, jazykovú a náboženskú komunikáciu – debutuje v umeleckej literatúre až teraz. Toto oneskorenie básnickej výpovede sa však odráža pozitívne v tematickej a motivickej sfére jeho veršov a vo využití klasického sonetu ako žánru. Štýl i lexika básní majú zvláštne stopy archaickosti. Takmer pravidelný rým, inokedy úsilie o voľný verš – takže jeho básne, ako píše sám autor v úvode, „nemajú pevné rytmicko-metrické viazanie, ale sú stavané... na princípe synergie, teda spoluúčasťou viacerých zložiek pôsobiacich na povahu metra, rytmu a rýmu“. Niektoré básne majú taký rytmus, že si priam žiadajú zhudobnenie. Autor sa v tejto básnickej knihe nezaprel ako jazykovedec – znalec toho, čo je slovo. Pracuje so širokým inventárom bežne nepoužívaných lexikálnych jednotiek, využíva aj jazykovedné termíny (napr. v názve sonetu Pluskvamperfektum), vie sa so slovami a ich zvukomalebnosťou hrať, a tak čitateľovi pripomína poetizmus. („Sú zvuky súzvuky,/sú hviezdy súhviezdy,/sú slová súslovia,/sú vety súvetia.//Šepotom šepkým šepkám ti,/počúvaj hlásky, pozri sa, ako sa hrajú na lásky,/držia sa za ruky, smejú sa...“). Marián Andričík, autor jedného z dvoch doslovov (prvý napísala Z. Stanislavová) tejto knihy, hovorí o slove u Ruščáka ako o jeho celoživotnom pracovnom nástroji a ako o jednom z leitmotívov tejto zbierky.

F. Ruščák však pracuje v týchto svojich veršoch aj so Slovom – „... Pane, už viem,/ že keď srdce/ diktuje mi slová/ a rozum vždy a znova/ overuje ich pravdu,/vtedy už viem,/ že sa vidím lepšie/než v zrkadle./ Poznávam sa/ v sebe samom./ V zrkadle bez škvŕn,/čistom a priamom.// - pracuje jemne, nenásilne, úctivo. Tieto atribúty cítiť vari zo všetkého, o čom autor v knihe uvažuje, na čo spomína; vie sa pozerať na krajinu, na prírodu, uvažovať o čase. Menej vydarené sú reflexie o postojoch, pretože v nich cítiť didaktickosť. Ruščák vracia svojho lyrického hrdinu do detstva, je mu ľúto za jeho čistotou, do školských rokov, k prvým láskam, spomína na všetko príjemné, pozitívne, no neobišiel ani pochmúrne, smutné motívy („Na vetchých strunách starých huslí/ clivotu clivú clivo trúchlim,/ako keď plače perla v mušli,/tak neraz mávam smútok v duši./ ... Preťatý tón môj čas zmenil.“), ktoré zasiahli život lyrického subjektu. Spomienky však opätovne nadobúdajú pozitíva –  stvárnením citov v partnerskom vzťahu, v téme ženy a muža, matky a otca, rodičov a dieťaťa. („V súkvetí tvojho okolia vždy voňajú ruže/a vôňa mojich vôní, čo prýšti z tvojej duše./ V súkvetí tvojho okolia vôňa nášho syna,/v nej večná večne je – zázračná vôňa matkina./ V súkvetí tvojho okolia vôňa našej dcéry,/vždy poznám tie vône, preto ti vždy verím.“) Vyjadruje postoj k spoločenstvu najbližších, k manželke, deťom, priateľom, udalostiam. Subjekt často oslovuje tú druhú osobu – priateľa, ženu,... Lyrického hrdinu trápi úpadok morálky, uprednostňovanie mať pred byť, neznalosť hodnôt, osobitne duchovných. Pomerne často nájdeme v autorových textoch, v spôsobe vyjadrenia skutočnosti v nich, echá na tvorbu iných poetov, ba až isté inšpirovanie sa nimi.

Dôležitým motívom v Ruščákovej poézii je čas – čas ako časopriestor, jeho nekonečnosť, i čas ohraničenia ľudského života a vyrovnávanie sa so starobou. („Mnohí už odišli...;/ ty stále chodíš/ po starej zemi... A teraz, priateľu,/ myseľ blúdi mi/ po svahoch tých mladých liet,/...“). Motív času je u autora prepojený s ročnými obdobiami ako podobenstvami s priebehom života lyrického hrdinu a to mu zasa umožňuje siahnuť po filozofických motívoch a témach existencie: „... večný chlieb a čisté víno.../ či pravda je v čomsi inom?/... som jedným z tých, čo čakajú,/ že ich tvoje slovo osloví/ a dá im to, čo nemajú,/ pútnikovi dvere otvorí.“

Nie je zvykom, aby kniha poézie mala úvod (F. Ruščák), dva závery (recenzenti Z. Stanislavová a M. Andričík) a rámcové časti, aké bývajú v odborných publikáciách. Kniha však má pozoruhodnú a príťažlivú grafickú úpravu (pestrú, farebnú) a osobitne zaujmú ilustrácie akademického maliara Petra Kocáka, ktoré paralelne s Ruščákovými veršami tvoria samostatné umelecké dielo, hoci istý nádych archaickosti v týchto výtvarných výpovediach konvenuje s istou archaickosťou vo veršoch.

    

Novoročná.

Na starej veži odbili polnoc,

starý rok kýva na pozdrav,

nový sa znova prihlásil o moc,

by vládu do rúk prevzal.

Vládnite vedno, priatelia,

nad svojím žitím v zdraví,

aj keď nie vždy je nedeľa,

nech bude ako vravím.

 

Oneskorený debut zúročuje autorove skúsenosti, názory, postoje, hodnotenia seba i iných a chápanie podstaty bytia – súcna.

 

Autorka recenzovala dielo Františka Ruščák: Láska má tvar štvorrozmerný (Prešov, PU 2016).

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo