Znalec slova

Znalec slova

Recenzia básnickej knižky Františka Ruščáka.

 V znamení vinša.

Vianočná vločka

na tvojej dlani

pristála zrána.

Tak ako vlani

dáva ti nádej,

že každé ráno

uvidíš nové slnko

zrodené z rosy.

Tak ti to želám,

tak o to prosím.

Vianočná pieseň –

lahodný vánok

hľadá si miesto

na tvojej duši.

Nuž zapáľ sviečku.

Tak ti to sluší.

 

František Ruščák (1941) – vysokoškolský pedagóg, jazykovedec so zameraním na štylistiku, jazykovú a náboženskú komunikáciu – debutuje v umeleckej literatúre až teraz. Toto oneskorenie básnickej výpovede sa však odráža pozitívne v tematickej a motivickej sfére jeho veršov a vo využití klasického sonetu ako žánru. Štýl i lexika básní majú zvláštne stopy archaickosti. Takmer pravidelný rým, inokedy úsilie o voľný verš – takže jeho básne, ako píše sám autor v úvode, „nemajú pevné rytmicko-metrické viazanie, ale sú stavané... na princípe synergie, teda spoluúčasťou viacerých zložiek pôsobiacich na povahu metra, rytmu a rýmu“. Niektoré básne majú taký rytmus, že si priam žiadajú zhudobnenie. Autor sa v tejto básnickej knihe nezaprel ako jazykovedec – znalec toho, čo je slovo. Pracuje so širokým inventárom bežne nepoužívaných lexikálnych jednotiek, využíva aj jazykovedné termíny (napr. v názve sonetu Pluskvamperfektum), vie sa so slovami a ich zvukomalebnosťou hrať, a tak čitateľovi pripomína poetizmus. („Sú zvuky súzvuky,/sú hviezdy súhviezdy,/sú slová súslovia,/sú vety súvetia.//Šepotom šepkým šepkám ti,/počúvaj hlásky, pozri sa, ako sa hrajú na lásky,/držia sa za ruky, smejú sa...“). Marián Andričík, autor jedného z dvoch doslovov (prvý napísala Z. Stanislavová) tejto knihy, hovorí o slove u Ruščáka ako o jeho celoživotnom pracovnom nástroji a ako o jednom z leitmotívov tejto zbierky.

F. Ruščák však pracuje v týchto svojich veršoch aj so Slovom – „... Pane, už viem,/ že keď srdce/ diktuje mi slová/ a rozum vždy a znova/ overuje ich pravdu,/vtedy už viem,/ že sa vidím lepšie/než v zrkadle./ Poznávam sa/ v sebe samom./ V zrkadle bez škvŕn,/čistom a priamom.// - pracuje jemne, nenásilne, úctivo. Tieto atribúty cítiť vari zo všetkého, o čom autor v knihe uvažuje, na čo spomína; vie sa pozerať na krajinu, na prírodu, uvažovať o čase. Menej vydarené sú reflexie o postojoch, pretože v nich cítiť didaktickosť. Ruščák vracia svojho lyrického hrdinu do detstva, je mu ľúto za jeho čistotou, do školských rokov, k prvým láskam, spomína na všetko príjemné, pozitívne, no neobišiel ani pochmúrne, smutné motívy („Na vetchých strunách starých huslí/ clivotu clivú clivo trúchlim,/ako keď plače perla v mušli,/tak neraz mávam smútok v duši./ ... Preťatý tón môj čas zmenil.“), ktoré zasiahli život lyrického subjektu. Spomienky však opätovne nadobúdajú pozitíva –  stvárnením citov v partnerskom vzťahu, v téme ženy a muža, matky a otca, rodičov a dieťaťa. („V súkvetí tvojho okolia vždy voňajú ruže/a vôňa mojich vôní, čo prýšti z tvojej duše./ V súkvetí tvojho okolia vôňa nášho syna,/v nej večná večne je – zázračná vôňa matkina./ V súkvetí tvojho okolia vôňa našej dcéry,/vždy poznám tie vône, preto ti vždy verím.“) Vyjadruje postoj k spoločenstvu najbližších, k manželke, deťom, priateľom, udalostiam. Subjekt často oslovuje tú druhú osobu – priateľa, ženu,... Lyrického hrdinu trápi úpadok morálky, uprednostňovanie mať pred byť, neznalosť hodnôt, osobitne duchovných. Pomerne často nájdeme v autorových textoch, v spôsobe vyjadrenia skutočnosti v nich, echá na tvorbu iných poetov, ba až isté inšpirovanie sa nimi.

Dôležitým motívom v Ruščákovej poézii je čas – čas ako časopriestor, jeho nekonečnosť, i čas ohraničenia ľudského života a vyrovnávanie sa so starobou. („Mnohí už odišli...;/ ty stále chodíš/ po starej zemi... A teraz, priateľu,/ myseľ blúdi mi/ po svahoch tých mladých liet,/...“). Motív času je u autora prepojený s ročnými obdobiami ako podobenstvami s priebehom života lyrického hrdinu a to mu zasa umožňuje siahnuť po filozofických motívoch a témach existencie: „... večný chlieb a čisté víno.../ či pravda je v čomsi inom?/... som jedným z tých, čo čakajú,/ že ich tvoje slovo osloví/ a dá im to, čo nemajú,/ pútnikovi dvere otvorí.“

Nie je zvykom, aby kniha poézie mala úvod (F. Ruščák), dva závery (recenzenti Z. Stanislavová a M. Andričík) a rámcové časti, aké bývajú v odborných publikáciách. Kniha však má pozoruhodnú a príťažlivú grafickú úpravu (pestrú, farebnú) a osobitne zaujmú ilustrácie akademického maliara Petra Kocáka, ktoré paralelne s Ruščákovými veršami tvoria samostatné umelecké dielo, hoci istý nádych archaickosti v týchto výtvarných výpovediach konvenuje s istou archaickosťou vo veršoch.

    

Novoročná.

Na starej veži odbili polnoc,

starý rok kýva na pozdrav,

nový sa znova prihlásil o moc,

by vládu do rúk prevzal.

Vládnite vedno, priatelia,

nad svojím žitím v zdraví,

aj keď nie vždy je nedeľa,

nech bude ako vravím.

 

Oneskorený debut zúročuje autorove skúsenosti, názory, postoje, hodnotenia seba i iných a chápanie podstaty bytia – súcna.

 

Autorka recenzovala dielo Františka Ruščák: Láska má tvar štvorrozmerný (Prešov, PU 2016).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo