Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
20. december 2016

O čo hrá Milan Krajniak

Hovorí si posledný križiak – a tak ho treba aj brať.
O čo hrá Milan Krajniak

Drancovanie Alexandrie (1365), miniatúra. Foto: wikimedia

Milan Krajniak nedávno vyvolal búrku v šálke na kávu, keď napísal, že liberálna demokracia končí a on sa z toho teší. Nasledovalo mnoho reakcií, ktoré v tom videli hrozbu, nebezpečenstvo, fanatizmus. Pritom Krajniak síce urobil chybu, to áno, ale metodickú – on totiž písal o liberálnej vláde, nie liberálnom režime. Politický režim nijako nespochybnil, neprišiel s nijakou alternatívou. Slogany a heslá sú na to málo. Napokon, aj v jeho blogu stálo: „Liberálna demokracia (..) skôr alebo neskôr skončí. Ide o to, kto ju nahradí.“ Kto a čo, to sú dve odlišné veci.

To je samozrejme Milanova slabá stránka. Ale v tomto texte ho chcem pochváliť, takže otočme list.

Milana Krajniaka poznám dávno, jeho spoluprácu s Borisom Kollárom si vysvetľujem tým, že sa správa ako križiak – aj v posledných voľbách, aj keď teraz nebol na prvej, ale na štvrtej výprave. To je tá, ktorá skončila vyplienením Konštantínopolu. Niežeby som to ospravedlňoval alebo zľahčoval. Ale taká je minulosť, meniť ju veľmi nemá význam. Milan je v parlamente, Carihrad je slabší než bol, nie je to ideálne, otázka je, čo bude ďalej.

Prejdime teda konečne k tým pozitívam.

Milan úspešne komunikuje. Všimnite si, že iné posolstvá hovorí vo verejnoprávnej televízii, iné na svojich videách a iné na svojich blogoch. Rozlišuje. Vie, komu sa prihovára a podľa toho volí slovník, témy, razanciu.

Inzercia

Najviac ma v poslednom čase zaujal jeho úspech v kresťanských a konzervatívnych kruhoch. Diskutoval s Alojzom Hlinom, potom s Veronikou Remišovou. Obidvoch diskusne predčil. Hlina dokonca odmietol ďalšiu diskusiu, čím sám prekvapivo kapituloval. Nebýva zvykom, aby sa mimoparlamentný politik správal k parlamentnému súperovi tak, ako Hlina ku Krajniakovi. Týka sa to jednak minulosti obidvoch mužov, aj obsahu toho, čím Hlina na Krajniaka nezmyselne a nepochopiteľne zaútočil (konvertiti).

Krajniak získava v konzervatívnom priestore body. Niektorých konzervatívcov z Matovičovho klubu aj z KDH to znervózňuje. Nemalo by. Mali by kontakt s ním naopak vyhľadávať. Čím je totiž Milan Krajniak kresťanskejší, čím viac hovorí o témach, ktoré zaujímajú kresťanov, tým viac sa vzďaľuje Borisovi Kollárovi. A pomaly sa od neho emancipuje. Reprezentuje totiž niečo rozpoznateľné, rešpektované a niečo, čo slovenskej politike chýba. Krajniak dobre vie, že tradiční kresťania, ku ktorým sa prihovára, nebudú playboya, ktorý sa kamaráti s mafiánmi nikdy voliť. Takú ešte nehrali. A Milan Krajniak to vie. Nielen to. Práve v tomto prostredí sa cíti najlepšie.

Navyše, kresťania v Matovičovom klube sa viditeľne trápia. Pre trnavského politika sú dobrí na to, aby mu doniesli hlasy, ale politicky zostávajú v jeho tieni, čo mnohým z nich nemôže vyhovovať. Sú totiž serióznejší a konštruktívnejší, ako  Matovič a môžu získať viac, ako on. Môžu napríklad raz sedieť vo vláde. Len sa musia politicky presadiť a emancipovať. S Matovičom to nejde, bez Matoviča to bude boj, kde potrebujú spojencov a víziu.

Ak sa má niečo zmysluplné zrodiť, bez práce to nepôjde.

Odporúčame