KULTUREVUE: Benedikt pred inkvizítormi

Minulý rok vyšlo v Taliansku viacero kníh s tematikou, ktorá by sa dala zjednodušene nazvať “Kto naháňa pápeža?”. Jednou z nich je aj kniha vatikanistu verejnoprávnej televízie RAI Alda Mariu Valliho La verità del Papa (Pápežova pravda).

Aktualizačným momentom knihy je mediálne pokrytie pedofilných škandálov, ktoré vyplávali na povrch v poslednom období a ktoré zaplnili svetové médiá. Práve tu, na jar 2010, začína Valli svoje rozprávanie. Nie je to však analýza, ktorá rad za radom vysvetľuje mediálne omyly a prešľapy. Nie je to ani mapa konšpirácií a globálnych spiknutí voči Ratzingerovi. Valliho kniha je, naopak, dôkazom, že postoj médií voči súčasnému pápežovi nám môže povedať veľa nielen o médiách samotných, ale tiež o tom, kto si zaslúži takú exkluzívnu pozornosť. A prečo.

Všetci na jedného

Valli prichádza s teóriou, že nie náhodou sa sexuálne škandály, ktoré sa stali pred mnohými rokmi, prevalili akurát teraz, keď je na čele cirkvi Benedikt XVI. Odmieta ako jediné vysvetlenie skutočnosť, že zneuctené deti dospeli a nabrali odvahu o traumách prehovoriť. Vatikanista verejnoprávnej televízie RAI naznačuje, že existuje súvislosť medzi spomínanou mediálnou explóziou a osobou pápeža. Ako dôkaz ponúka fakt, že osobu Josepha Ratzingera berú médiá na zodpovednosť v akejkoľvek pozícii, ktorú zastával, či už ako mníchovský arcibiskup alebo prefekt Kongregácie pre náuku viery.

Black list bieleho muža

Podľa Valliho existuje dostatok skutočností, ktoré médiá jednoducho nedokážu pri “pohľade” na Benedikta XVI. vystáť. Na viacerých miestach knihy sa k nim vracia a k záveru diela máme zoznam takmer úplný. Na čele rebríčka, ktorý by sme mohli pracovne nazvať “Prečo nemáme v redakcii radi pápeža” stojí známy boj proti relativizmu a presvedčenie, že existuje len jedna Pravda, ktorú môže spoznať každý človek svojím rozumom.

Josepha Ratzingera berú médiá na zodpovednosť v akejkoľvek pozícii, ktorú zastával, či už ako pápež, prefekt Kongregácie pre náuku viery alebo mníchovský arcibiskup. Zdieľať

Ľavicoví liberáli majú v zuboch aj tézu, podľa ktorej demokracia nie je dobro samo o sebe, ale potrebuje morálne hodnoty zabezpečené rozumom, k čomu prispieva "pozitívna laicita". Tá podľa Benedikta XVI. uznáva sféry štátu a cirkvi, no zároveň nevytláča náboženstvo z verejného života. Zachránenie kresťanských koreňov Európy má podľa neho slúžiť jej budúcnosti, nie z dôvodu nostalgie za minulosťou. V tomto kontexte treba chápať aj právo cirkvi zasahovať do verejnej debaty, čo nemá predstavovať inváziu, ale garanciu a obranu tých princípov, ktoré mali svoj pôvod v kresťanstve a ktoré by mali obraňovať tak veriaci ako aj neveriaci.

Osvietencov 21. storočia vie vytočiť aj Benediktov názor, že hriech v cirkvi pochádza z mentality sveta, ktorý odmieta Boha a morálku a teda nie je to cirkev, ktorá produkuje hriech. Ten sa rodí v nevernej cirkvi, ktorá nevie byť sama sebou a ktorá otvorila dvere pokušeniam a nemorálnosti sveta. Toto učenie sa nepáči tým (a to najmä v samotnej cirkvi), ktorí preferujú reči o dialógu so svetom namiesto kresťanskej koherentnosti. Pre Benedikta XVI. však oba termíny nie sú v rozpore, lebo bez koherentnosti nemôže existovať skutočný dialóg.

Okrem toho, v postmodernom svete je veľmi rozšírená mienka, či skôr želanie, podľa ktorého ideálna predstava modernej cirkvi spočíva v jej redukcii na charitatívnu organizáciu.

Prečo Európa?

Veľká kritika sa na pápežovu hlavu vznáša aj pre jeho údajnú prílišnú zameranosť na Európu a západnú civilizáciu a zanedbávanie Afriky, Ázie a Južnej Ameriky, kde sa presúva centrum kresťanstva. Valli vyvracia tento chybný názor. Vysvetľuje, že ide o Benediktove rozhodnutie venovať sa predovšetkým tomu miestu, ktoré momentálne zažíva útok zvonka i zvnútra. Ide o logický krok: najprv zachráňme najviac poranené miesto. Ako dôkaz slúži prednáška ešte kardinála Ratzingera v Subiacu, deň pred smrťou Jána Pavla II., kde okrem iného povedal: “Všetko nasvedčuje tomu, že zväčšovanie našich možností nekorešponduje s rovnakým rozvojom morálnej energie. Morálna sila nevyrástla popri rozvoji vedy, naopak, zmenšila sa (...) Skutočne, väčším nebezpečenstvom (než terorizmus) je momentálne nerovnováha medzi technologickými možnosťami a morálkou.”

Kto teda chce pochopiť Benediktov pontifikát, musí zobrať na vedomie jeho presvedčenie, že práve v Európe sa odohráva rozhodujúci zápas, od ktorého bude závisieť charakter človeka v treťom tisícročí.

S tým súvisí aj najväčšia výzva tomuto svetu, ako ju nazýva Valli. Tí, ktorí neveria, by mali žiť tak, ako by Boh existoval. Pápež sa odvoláva na obdobie osvietenstva, kedy sa základné morálne princípy uznávali aj v prípade, že by Boh neexistoval (etsi Deus non daretur).

Nesprávny terč

Späť k škandálom. Všetko sa akoby začalo na Popolcovú stredu minulého roku. V tom čase sa pápež stretol s írskymi biskupmi. Nasledujúce dni priniesli hotovú mediálnu víchricu, začal sa príval správ o sexuálnych zneužívaniach z ďalších a ďalších krajín a zároveň sa hľadali možnosti, ako do škandálov namočiť Benedikta XVI. To bol prípad arizonského reverenda Michaela Tetu, kauza kňazov Kieslyho a Murphyho a iné. Podľa Valliho išlo o hon na pápeža s jasným cieľom. Dokonca aj na stenách Ratzingerovho rodného domu v Marktl am Inn sa v tom čase objavili urážlivé výrazy.

Aldo Maria Valli v knihe La verità del Papa ukazuje, ako zásadne sa médiá mýlili, keď si mysleli, že pápež stojí v boji s neresťami v cirkvi na zlej strane. Napríklad pár dní pred svojím zvolením za 265. nástupcu svätého Petra povedal: “Ako málo viery je v mnohých teóriách, koľko prázdnych slov! Koľko špiny je v cirkvi a vlastne aj medzi tými – v kňazstve – ktorí by mali patriť Kristovi”.

“Čím viac je Benedikt dôveryhodný, tým viac na neho útočia. A ak je Benedikt tak veľmi napádaný, je to preto, že je naozaj dôveryhodný a jeho slová majú vplyv a účinok.”
Aldo Maria Valli
Zdieľať

Valli tiež cituje Charlesa Sciclunu z Kongregácie pre náuku viery, ktorý v denníku Avvenire vysvetľoval, že obviňovať Ratzingera z nečinnosti je úplne mimo realitu. Medzi rokmi 1975 až 1985 kongregácia nedostala na stôl žiadny prípad sexuálneho zneužívania kňazmi. Až v roku 2001 sa vďaka Ratzingerovej iniciatíve dostala pedofília výhradne do kompetencií vieroučnej kongregácie a ľady sa rozhýbali.

Podobne vyznieva aj kauza, v ktorej viedenský arcibiskup, kardinál Schönborn obvinil kardinála Sodana z blokovania vzniku komisie, ktorá by vyšetrila zneužívanie spáchané bývalým arcibiskupom Viedne Hansom Hermannom Groërom. Išlo o rok 1995 a podľa Schönborna chcel Ratzinger ako prefekt Kongregácie pre náuku viery pristúpiť k prípadu s nulovou toleranciou, ale Sodano ako štátny sekretár spolu s ďalšími vplyvnými ľuďmi z kúrie tomu zabránili.

La verità del Papa sa venuje aj mnohým ďalším udalostiam, ktoré sa stali v nedávnom období a svedčia tak o zložitom vzťahu medzi myslením tohto pápeža a charakterom dnešnej doby.

Valli v závere otvorene priznáva, že neverí v komplot proti pápežovi a cirkvi. Skôr podľa neho ide o mnohé záujmy, ktoré splývajú a zbiehajú sa. “Čím viac je Benedikt dôveryhodný, tým viac na neho útočia. A ak je Benedikt tak veľmi napádaný, je to preto, že je naozaj dôveryhodný a jeho slová majú vplyv a účinok,” píše.
Podstatu knihy vystihuje názov, ktorý je, paradoxne, tak trochu provokáciou i slovnou hračkou. Pápežova pravda je o pápežovi, ktorý celý život bojuje proti relativizmu pravdy, no zároveň mu dnešný svet odkazuje: "Nechaj si tú ,svoju´ pravdu pre seba.

Pavol Rábara
Foto: autor

Aldo Maria Valli: La verità del Papa. Lindau, Turín 2010

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo