Urobte deťom láskavosť, zbavte ich hračiek II.

Urobte deťom láskavosť, zbavte ich hračiek II.

Foto - Flickr.com/frank guido

Bez čačiek sa u detí objaví viac kreativity, sociálnych zručností, viac empatie a spokojnosti. Ale rodičia sa tomu musia podrobiť tiež.

Deti na Slovensku nedostatkom hračiek netrpia, skôr naopak. Mnohé detské izby by s prehľadom zahanbili menšie hračkárstvo v okresnom meste. Zatiaľ čo sa dietky vyžívajú v bezbrehom pokrývaní koberca ďalšou a ďalšou vrstvou hračiek, rodičia potichu trpia. Nočné stúpenie bosou nohou na kocky lega, ktoré sú vždy strategicky rozmiestnené na ceste zo spálne do kúpeľne, je len začiatok útrap moderného rodiča.

Aj napoleonskí generáli by sa mohli priučiť pri škále taktík každovečerných bojov o upratanie detskej izby. Prosenie, príkazy,  zákazy, úplatky, krik. A rôzne iné kreatívne metódy. A to ešte nehovoríme o scénach, ktoré nastanú, keď krpec potrebuje najnutnejšie práve to jedno špecifické autíčko, bez ktorého nevie dýchať už ani minútu, a ktoré sa v chaose jednoducho prepadlo.

Najhoršie však je, že žiadna nádej sa nečrtá, ba čo viac s každými narodeninami a každými Vianocami sa situácia na bojisku zhoršuje.  „Hlavne, že je dieťa spokojné a má všetko čo potrebuje,“ pomyslí si obetavý rodič, ktorý by pre dobro potomka spravil všetko. Problém je, že takého zmýšľanie je vlastne milosrdná lož. Lebo nadmiera hračiek a vecí deťom v skutočnosti neprospieva, ba priam občas vyslovene škodí. (Aj preto sme sa rozhodli rozšíriť náš minuloročný článok Urobte deťom láskavosť, zbavte sa hračiek.)

Zbavte sa vecí

Riešenie je však len jedno: smetný kôš.

Áno, znie to ako nejaká minimalistická antikomerčná hipsterčina. Ale keď sa človek nad tým hlbšie zamyslí a dobre si to zorganizuje, až taký nezmysel to nemusí byť. Upraviť priestor, v ktorom žijú deti, spôsobom, aby bol čistý, útulný a zároveň funkčný. A zároveň dosiahnuť, aby sa deti vedeli lepšie sústrediť, viac podeliť, menej sa hádali a boli kreatívnejšie.

Trend zbavovania sa nánosov vecí praktizujú viacerí a má aj meno: decluttering. Že má naozaj masívnu ozvenu, dokazuje aj celosvetový úspech knihy Kúzelné upratovanie od Marie Kondo. Je to sto strán o tom, že treba čo najviac vecí vyhádzať a to minimum, čo ostalo, dobre zorganizovať. Pre členov fanklubu spisovateľka napísala aj pokračovanie, ktoré pod názvom Upratané! nedávno vyšlo aj na Slovensku.

V poslednej dobe sa však objavuje viac a viac ľudí, ktorým nestačí len jednoduché upratanie a povyhadzovanie zbytočností. Zakladajú si na tom, že vlastnia minimum vecí a pretekajú sa, s akým počtom si vystačia. Niektorí žijú na stopäťdesiatich veciach, iným stačí sto. A potom tu je chlapík Andrew Hyde, ktorý poľahky môže konkurovať hociktorému bezdomovcovi z Hlavnej stanice, keďže ich vlastní len pätnásť. Na rozdiel od parťákov z ulice, by si však Andrew určite mohol dovoliť aj šestnástu, a to podľa všetkého aj vtedy, keby ňou bola vila na Havaji. Je to totiž technologický guru zo Sillicon Valley.

Menej hračiek, spokojnejšie deti

Ale späť k deťom a ich hračkám. Blogerka Ruth Soukup zdieľa svoju skúsenosť. Jedného dňa na vrchole znechutenia z neustáleho upratovania milióna vecí v detskej izbe jednoducho všetko vzala a odniesla preč. „Deti majú čo jesť, majú príjemný domov a prístup ku škole, športu, zdravotníctvu a umeniu. Sú extrémne privilegované. Mojím cieľom je, aby vyrastali s postojom vďačnosti za to, čo majú, a nie, aby sa sťažovali na veci, ktoré im chýbajú,“ zdôvodňuje svoje rozhodnutie, ktoré bolo síce sčasti impulzívne, ale v skutočnosti sedelo do životného štýlu rodiny.

Zmenou u svojich dvoch dcérok bola mama prekvapená. „Sú oveľa spokojnejšie, schopné oceniť to, čo majú, a skutočne si vychutnávať moment, v ktorom žijú bez toho, aby sa stále naháňali za ďalšou a ďalšou vecou. Sú kreatívnejšie, trpezlivejšie, ochotnejšie sa delia, majú viac empatie voči nešťastiu iných a keďže sa nemajú o čo hádať, tak sa skoro vôbec nehádajú,“ vypočítava Ruth pozitívne trendy v detskom správaní.

 

Foto - Flickr.com/Shannon Tompkins

 

Joshua Becker, nadšenec a šíriteľ declutteringu, autor blogu becommingminimalist.com a viacerých kníh na túto tému, má podobný názor. A k tomu, čo Ruth zažila na vlastnej koži, pridáva niekoľko ďalších poínt. Napríklad, že keď majú deti menej hračiek, viac sa o ne starajú a vážia si ich.

Majú lepšie sociálne zručnosti a vzťahy s rodičmi a súrodencami, keďže pri absencii zavalenia vecami ostáva viac času na konverzáciu. Sú viac na vzduchu a v prírode, čo je pre detskú dušu aj telo blahodarné. Majú lepší vzťah ku kráse, hudbe a umeniu, keďže im bez hračiek neostáva nič iné, len tvoriť, maľovať a hrať na hudobné nástroje.

No a nezanedbateľná investícia do budúcnosti je schopnosť vynájsť sa aj bez vopred daného riešenia. Dieťa totiž vôbec nemusí mať vymakanú policajnú stanicu s autami, garážami a panáčikmi na to, aby sa hralo na policajtov. V prípade núdze postačí na presne tú istú hru aj plastelína či drevené kocky. Dokonca niektorí si vystačia aj s reklamnými letákmi – stačí potrhať a pokrkvať a vznikne gulička, ktorá môže byť čokoľvek – auto, policajt aj zlodej. Detská predstavivosť hranice nemá, tak škoda jej ich predpisovať vecami s presne určeným jedným účelom.

K záveru, že deti vlastne hračky nepotrebujú, prišli aj nemeckí výskumníci Rainer Strick a Elke Schubert. Vo svojom experimente zobrali deťom z jednej mníchovskej škôlky komplet všetky hračky na tri mesiace. Po úvodnej nude sa deti hrali čoraz kreatívnejšie, len za pomoci nábytku a vlastnej predstavivosti. Na konci experimentu Strick a Schubert skonštatovali, že deťom hračkový pôst veľmi prospel: „Zistili sme, že sa lepšie sústredia na prácu, lepšie fungujú v skupinách a komunikujú,“ tvrdí Schubert.

Ako na to

Sú extrémisti, ktorí sa hračiek zbavia fakt radikálnym spôsobom. Napríklad Tom Hodgkinson, autor bestselleru Pohodoví rodičia. V knihe píše, že doma deťom vyhodil naozaj všetko. Tie si to vraj ani nevšimli a spokojne fungovali ďalej. Nie každý to však musí zobrať tak zhurta.

Aj Ruth Soukup, hoci z izby odpratala všetky hračky, nie všetkých sa naozaj zbavila. Vytriedila niekoľko zmysluplných vecí a tie odložila. Dievčatkám vždy vyberie jednu vec – napríklad domček pre bábiky – a ten im v izbičke nechá. Deti sa potom vyhrajú s domčekom oveľa dlhšie, ako zvykli. Mama im po čase hračku obmení. Donesie niečo iné, ale domček schová.

Kde však začať, keď niekto chce detské veci vytriediť rozumne? Podľa autorky Kúzelného upratovania sa k tomu treba odhodlať naraz a vyčleniť si dostatočný čas a priestor. Na začiatok je dobré dať všetky veci na jednu kopu. A každú jednu potom zobrať do rúk a premyslieť si, či je tá vec – v tomto prípade hračka – dôležitá. V optimálnom výstupe by mala byť veľká kopa na vyhodenie a zvyšok pekne usporiadaný v logických kategóriách.

To, čo je dôležité, musí podľa Marie Kondo vedieť každý sám. Ak by náhodou nevedel, tak dobrým kritériom je ponechať to, čo dieťa baví tak, že bez toho neprežije, plus to, čo má veľký potenciál samo osebe. To sú veci, čo dieťaťu naozaj niečo dávajú a pomáhajú mu rozvíjať jeho schopnosti. Stavebnica je v tomto smere lepšia ako autíčko na diaľkové ovládanie, farbičky hodnotnejšie ako plyšáky.

Moja osobná rada a skúsenosť je ponechať výtvarné pomôcky, hudobné nástroje a lego. Plus čokoľvek, v čom má dieťa nevyčerpateľnú záľubu: pre niekoho puzzle, pre iného sada vláčikov, bábik či dinosaurov.

Upratovanie má ale takú jednu nemilú vlastnosť, že nestačí to spraviť raz a navždy. Veci majú tendenciu pchať sa malým aj veľkým ľuďom do života neustále a úplne mimovoľne. Ani sa človek neobzrie a je to zase celé zahltené, a to aj pri minimálnom nakupovaní. Hračky z kinderka, krabička od žuvačiek, magnetky z jogurtu, všetky nepostrádateľné blbostičky, ktoré krpci nazhromaždia... Tu však zase nepomôže nič iné, len keď sa chvíľu nepozerajú bez zmilovania vyhadzovať. Oni si to väčšinou aj tak nevšimnú.

Vianoce bez hračiek?

Tak, už je detská izba uprataná, hračky vytriedené, no Vianoce so svojimi nástrahami za rohom. Hrozba opätovného zahltenia detskej izby, aj sviatku Ježiškovho narodenia, je veľmi reálna. Aj keď je jasné, že deti milujú rozbaľovanie darčekov a nové hračky, známy je aj efekt toho, koľko asi tá radosť vydrží. V dobrom prípade pár dní, často pár hodín, a niekedy len pár minút.

Za túžbu získavať nové veci najskôr môžu pozostatky z lovičsko-zberačských inštinktov. Trochu strašidelné na tom ale je, že to funguje podobne ako s drogami. Pocit získania novej veci je opojný, avšak ilúzia šťastia rýchlo vyprchá a človek potrebuje ďalšiu dávku. Čoraz väčšiu a čoraz častejšie. Preto sa pod vianočným stromčekom stáva aj to, že deti sa dostanú do polotranzu, rýchlo trhajú ďalší a ďalší obal z darčeka, dúfajúc, že tam nájdu niečo čo im naplní ich hlad po šťastí.

Moja obľúbená psychologička Laura Markham o tomto fenoméne píše: „Keď sa sústredíme na darčeky, v skutočnosti to podporuje predstavu, že materiálne veci nám môžu dať to, čo potrebuje naše vnútro. Ale nefunguje to, minimálne nie príliš dlho. A tak stále hľadáme ďalšiu „vec“, ktorá spraví ten trik.“

Namiesto plastov zážitky

Aby nedošlo k nedorozumeniu, toto neznamená, že dieťa nemá dostať vôbec nič. Gary Chapman v knihe Päť jazykov lásky spomína aj dar a obdarovanie ako jeden z piatich spôsobov, ktorým majú rodičia prejavovať lásku deťom. Znamená to ale, že je dobré si celú vec s darčekmi fakt dobre premyslieť. Aj keď je už väčšina darčekov kúpených a zabalených, ešte stále na to nie je prineskoro. 

 

Foto - Flickr.com/matt shearer

 

Existujú totiž hodnotnejšie darčeky ako spiderman krížený s transformerom na diaľkové ovládanie. Čo takto dávať nie veci, ale zážitky a skúsenosti? Predplatné detského časopisu. Kurz plávania. Lístky na detský koncert alebo bábkové divadlo.

Alebo, ak si chcete fakt šplhnúť, čo takto zorganizovať pre deti super vedecký experiment – a pod stromčekom dodať k tomu pomôcky. Napríklad UV lampu a vyrobiť svietiace pavúčie siete. Ale to neznamená, že keď dieťa naozaj veľmi túži po nejakej konkrétnej hračke, tak mu ju Ježiško nemá za žiadnych okolností priniesť. Len nech sa Ježiško zamyslí, koľko a čoho dieťa naozaj potrebuje. 

Uznávam, nie je to ľahké, zoči voči plastovými lákadlami od výmyslu sveta, a rozšíreným očiam dieťaťa, ktoré úplne zúfalo túži po všetkom. Chce to vnútornú istotu, že naozaj, ale naozaj nič z toho dieťa nepotrebuje a nič z toho mu nedá ozajstné šťastie. Pri odolávaní nástrahám môže trošku pomôcť uvedomiť si fakt, že človek nielenže ušetrí peniaze, ale navyše aj kopec nervov. Cena vecí totiž nie je len číslo na cenovke, platíme aj priestorom, ktorý nám zaberie, a časom, ktorý minieme starostlivosťou o ňu. Upratovať, čistiť, hľadať, keď sa stratí.

Mať, či byť

Aby sme tomu celému dali širší kontext, skúsme trochu pomoralizovať. (Veď kedy je na to lepšia príležitosť ako na Vianoce). Idea vyhadzovania vecí je v podstate o tom, že byť je viac ako mať, tvoriť viac ako konzumovať. Vypratať detskú izbu od zbytočností a dávať rozumné darčeky je chvályhodné samé od seba. Ale pointa v skutočnosti nebude tak úplne fungovať, keď sami dospelí tomuto prístupu neuveria a nebudú ho aplikovať aj do iných oblastí života. 

Na úteku pred materializmom ku prirodzenému fungovaniu vecí a vzťahov však nie je nevyhnutné odsťahovať sa na samotu v Poloninách, či do Zaježovej (aj keď mnohí to cítia presne takto). Začať sa dá malými zmenami v petržalskom trojizbáku. Aby človek prišiel na to, ako posunúť svoj život od štýlu „mať“ smerom ku „byť“ našťastie netreba vysokú školu. Bežne sa na to dá prísť už po päťsekundovom zamyslení. Ak by sa niekomu nechcelo rozmýšľať tak dlho, mám malý tip. To, čo nepomáha, a čoho je múdre sa strániť, máva vypínač a nie je to lampa.

Občianske združenie Návrat, ktoré sa venuje deťom z detských domovov, malo v minulosti kampaň, aby ľudia nedávali opusteným deťom cez Vianoce hračky. Pointa kampane pritom je, že ďalšie hračky detičkám naozaj nijako nepomôžu. A že ony bytostne potrebujú niečo úplne iné – aby ich mal niekto rád a aby mali rodinu. V dobe a spoločnosti, ktorá do nás vtláča potrebu mať čo najviac a najcoolovejších vecí, je čas rozšíriť túto ideu aj na deti, ktoré rodičov majú.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo