Kríza sociálnej utópie

Áno, boli tu roky, keď väčšine vtĺkali do hláv, že všetci si raz budeme rovní. Všetko malo byť zadarmo a samozrejme každý sa mal uspokojiť len s tým, koľko by potreboval. No aj v tomto systéme sme mali rovných a rovnejších. Sám systém sa klamal a tváril, že to nie je pravda, hoci sa jeho pohlavári vozili na drahých autách a na svojich „mejdanoch“ sa opíjali alkoholom dovezeným z imperialistického Západu. Vytvorili vrstvu bohorovných, ktorí boli v najužšom vedení strany. Štátostrany, ktorá nemala alternatívu a voľby boli len komickou záležitosťou pre zmanipulované médiá.

Tento systém padol. Našťastie. Nemohol totiž fungovať ďalej. Bolo na to množstvo dôvodov. Ekonomických, politických i spoločenských. V ekonomickej rovine narobil toľko škody, že doteraz s tým máme, čo robiť. V politickej rovine nám tu zanechal svoje pozostatky, ktoré poznačili naše demokratické začiatky. My sme sa začali učiť, že rovnostárstvo bolo len výplodom sociálnych inžinierov. Zistili sme, že existujú ľudia bohatí, ale aj ľudia chudobní. A tak je to správne. Ale aj napriek tomu zanechal svoje pozostatky aj v spoločenskej rovine. Zanechal nám myšlienky falošnej solidarity, sociálnej spravodlivosti a rovnosti. Myšlienky, ktoré tu niekto šíril beztrestne 40 rokov. Myšlienky, ktoré sa dobre počúvajú, no ľudia tu na Slovensku sa kruto presvedčili o ich chybnosti.

Na tom imperialistickom Západe sa zatiaľ ľudia mali relatívne dobre. Nemali skúsenosť, ktorú prinieslo sociálne inžinierstvo Slovensku. A tak sa zle domnievali, že sladké reči sociálnych demokratov v celej Európe, sú pravdivé a ich vízie aj realizovateľné. Postupom času sa to pomaličky stupňuje a aj väčšina európskych štátov leží na križovatke. A sú len dve cesty. Cesta, ktorú nám ukazujú sociálno-demokratickí lídri je veľmi zreteľná. Človeka zbavuje zodpovednosti, chce od neho len viac peňazí, aby ich podľa svojho „spravodlivého“ kľúča mohla prerozdeľovať. Z dlhodobého hľadiska prináša to, s čím už na Slovensku máme neblahú skúsenosť. Tá druhá je o zodpovednosti každého jednotlivca, o čo najmenších zásahoch štátu do ekonomiky. Je o dlhodobom raste ekonomiky, spoločnosti i kvality života.

Aj my stojíme na križovatke. Budúce voľby nám ukážu pravú tvár slovenského voliča. Vieme o tom, že sociálna demokracia zastúpená SMER-SD dlhodobo vedie v prieskumoch verejnej mienky a všetky pravicové sily, či už viac konzervatívne alebo liberálne sa pohybujú na chvoste pravdepodobných budúcich parlamentných strán. Ukáže sa, či už slovenský volič dospel, a teda či vie kriticky hodnotiť reálnosť sľubov, ktorými nás teraz stranícki lídri zavalia. Všetko je to o kritickom myslení, ktoré žiaľ väčšine obyvateľstva chýba. Spomínaná minulosť totiž poznačila aj tento aspekt myslenia ľudí. Kto bol kritický a nebodaj odporoval všetkým „vznešeným cieľom“, či „budovania krajších zajtrajškov“, ten najskôr skončil v Jáchymove, Leopoldove alebo inom podobnom zariadení.

Každému zdravému voličovi by malo totiž malo byť zrejmé, že vytiahnutie maďarskej karty predsedom v preferenciách vedúcej strany, a tým jeho jasný boj o nacionalisticko-šovinistického voliča, či nekompetentné, a opätovne socializmus do zdravotníctva vnášajúce, búšenie do reformy zdravotníctva zo strany sympatickej, ale aj blonďavej predsedníčky Slobodného fóra, sú zvláštne pokusy o získanie pochybných voličov. Toto všetko by malo zdravého voliča motivovať, aby voliť išiel. Išiel a zvažoval, k čomu sa chceme prikloniť. Sú len dve cesty. A jedna z nich je skôr útopiou ako realitou.

Michal Mertinyák

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo