Svetlo na svietniku

Svetlo na svietniku

Prinášame úryvok z knihy Svätý Anton Paduánsky.

Turíčne zvony zvonili nad vrchmi Umbrie. Z údolí stú­pala vôňa ruží a z poľných brázd posielali sláviky svoje pozdravy do neba.

Na lúke pri Porciunkule – kostole Panny Márie Anjelskej – sa zhromaždilo nespočetné množstvo menších bratov v sivých habitoch chudoby okolo svojho otca Františka, ktorý zanôtil Veni creator a s láskou sa poze­ral na svojich synov.

„Nech je zvelebený Pán, môj Boh, ktorý dáva mojim rukám silu do boja,“ začal jasným hlasom kázeň, ktorá hlboko dojala celú jeho veľkú rodinu.

Anton, ktorý mal svoje miesto medzi bratmi z Messiny, so zatajeným dychom počúval serafínskeho muža, ktorý ich radostne, no zároveň aj vážne, oboznámil s novou Regulou menších bratov a zároveň im vysvetlil krásu troch sľubov: chudoby, čistoty a poslušnosti.

Za pár rokov sa z jeho dvanástich učeníkov stal ne­prehliadnuteľný zástup Božích kazateľov. Zo všetkých okolitých krajín prichádzali šľachetní, odhodlaní muži pripravení prinášať obete a žiť podľa Pánovho evan­jelia. Túžili zaniesť posolstvo svojho otca Františka do celého sveta. S bázňou predstavovali portugalskému novicovi najvýznamnejšie osobnosti rehole: Bernarda z Quintavalle, Františkovho priateľa z mladosti, ktorý celý svoj majetok rozdal chudobným, horlivého reční­ka Massea, Františkovho dôverníka kňaza Lea, ktorého František nazval Božou ovečkou, robustného a na vtip­kovanie stále naladeného Junipera, „brata Borievku ktorého spolubratia nazývali Božím kaukliarom. Ďalej bol prítomný Eliáš z Cortony, ktorému František ako generálny minister, zveril vedenie rehole. Potom pred­stavení dvanástich provincií, Františkovi spoločníci na jeho ceste k Saracénom a nakoniec poslovia, ktorí pôso­bili v cudzine a teraz sa z ďalekých krajín vrátili domov.

Bolo tu ešte mnoho ďalších, s ktorými si František ro­bil starosti, lebo si ešte neosvojili pravého ducha rehole, keďže ich k menším bratom priviedla záľuba v túlaní sa, iní sa už teraz považovali za svätých, lebo im chýbala pravá pokora, ba dokonca mali sklony k tomu, aby sa povyšovali nad Cirkev a jej pastierov.

Aj týchto poznal otec František a videl im bdelým po­hľadom do duše. Keď ich napomínal, aby sa bezvýhrad­ne a s veľkou bázňou podriadili hlave Božieho kráľov­stva na zemi, bolo z jeho slov cítiť veľkú ustarostenosť o nich.

„Bratia, matkou všetkých cirkví je rímska Cirkev. Je kráľovnou všetkých reholí. Na ňu sa obraciam a svo­jich bratov zverujem do jej ochrany. Cirkev zastaví tých, ktorí by chceli uškodiť mojim bratom, a zaručí Božím deťom slobodu. Sama svätá Cirkev bude bdieť nad dôs­tojnosťou našej chudoby a nestrpí, aby pýcha zatemnila krásu našej pokory. Pôvodcov roztržky prísne potrestá a nerozlučne nás spojí putom lásky.

Pod jej pohľadom sa budeme snažiť dodržiavať re­gulu, aby prekvitala a všetkým ľuďom prinášala život v pokoji. Kiežby boli všetky deti Cirkvi vďačné za la­hodné dary svojej Matky! Kiežby s detinskou úctou boz­kávali nohy svojej Matke a ostali jej v láske a vernosti navždy oddaní!

Keďže prítomných bratov nemohli ubytovať v tes­ných hlinených chatrčiach malého kláštora okolo Porciunkuly, poskytli im prístrešie v stanoch z rohoží. Preto sa tomuto zhromaždeniu menších bratov žartovne ho­vorí aj rohožková kapitula.

Na konci kapituly bol František už taký vyčerpaný, že sotva mohol hovoriť. Sedel vedľa generálneho ministra Eliáša, ktorý riadil zhromaždenie. Potiahol ho za habit, keď na niečo zabudol a pošepkal mu pár slov. Rozhodlo sa, že toto veľké dielo zanesú aj do krajín severu, predo­všetkým do Nemecka, a na túto úlohu vyvolili bratov. Tu tiež založili tretí rád pre tých, ktorí chceli ostať vo svete a žiť ďalej vo svojich rodinách, ale v duchu chudoby.

Pri týchto poradách sa Anton držal skromne bokom. Celkom sa stratil vo veľkom dave a pokorne počúval slová bratov. Nikto si nevšimol mlčiaceho muža, ktoré­ho tvár poznačená dlhou chorobou ani len nedala tušiť, žeby tento brat bol schopný veľkých činov. Nakoniec si ho však všimol Gracián, provinciál Romagne, a opýtal sa ho, či je kňaz.

„Sic sum,“ odpovedal Anton, ktorý síce dobre rozu­mel po taliansky, ale hovoril len málo. „Áno, som kňaz.“

„Zaradili ťa už niekam? Nie? Nuž, ja by som ťa po­treboval do Monte Paola, lebo bratia v tom konvente nemajú kňaza. Je to však bezvýznamný malý kláštor od­rezaný od sveta.“

„To je presne to, čo v hĺbke duše hľadám,“ odpovedal Anton a vďačne prijal miesto, ktoré mu ponúkli.

„No teda, otče,“ pokrútil brat Filip hlavou. „Mohli ti dať aj iné pôsobisko než takéto hniezdo, kde líšky dáva­jú dobrú noc.“

„Netúžim po ničom inom,“ usmial sa Portugalec a rozlúčil sa so svojím verným spoločníkom, ktorého vďaka jeho sile a pevnému zdraviu poslali do iného ove­ľa významnejšieho kláštora ciunkuly, poskytli im prístrešie v stanoch z rohoží. Preto sa tomuto zhromaždeniu menších bratov žartovne ho­vorí aj rohožková kapitula.

Na konci kapituly bol František už taký vyčerpaný, že sotva mohol hovoriť. Sedel vedľa generálneho ministra Eliáša, ktorý riadil zhromaždenie. Potiahol ho za habit, keď na niečo zabudol a pošepkal mu pár slov. Rozhodlo sa, že toto veľké dielo zanesú aj do krajín severu, predo­všetkým do Nemecka, a na túto úlohu vyvolili bratov. Tu tiež založili tretí rád pre tých, ktorí chceli ostať vo svete a žiť ďalej vo svojich rodinách, ale v duchu chudoby.

Pri týchto poradách sa Anton držal skromne bokom. Celkom sa stratil vo veľkom dave a pokorne počúval slová bratov. Nikto si nevšimol mlčiaceho muža, ktoré­ho tvár poznačená dlhou chorobou ani len nedala tušiť, žeby tento brat bol schopný veľkých činov. Nakoniec si ho však všimol Gracián, provinciál Romagne, a opýtal sa ho, či je kňaz.

„Sic sum,“ odpovedal Anton, ktorý síce dobre rozu­mel po taliansky, ale hovoril len málo. „Áno, som kňaz.“

„Zaradili ťa už niekam? Nie? Nuž, ja by som ťa po­treboval do Monte Paola, lebo bratia v tom konvente nemajú kňaza. Je to však bezvýznamný malý kláštor od­rezaný od sveta.“

„To je presne to, čo v hĺbke duše hľadám,“ odpovedal Anton a vďačne prijal miesto, ktoré mu ponúkli.

„No teda, otče,“ pokrútil brat Filip hlavou. „Mohli ti dať aj iné pôsobisko než takéto hniezdo, kde líšky dáva­jú dobrú noc.“

„Netúžim po ničom inom,“ usmial sa Portugalec a rozlúčil sa so svojím verným spoločníkom, ktorého vďaka jeho sile a pevnému zdraviu poslali do iného ove­ľa významnejšieho kláštora.

Keď sa stretnutie kapituly skončilo, predstavil gvardián z Messiny kňaza Antona zakladateľovi rehole Františkovi a spomenul mu aj jeho neúspešnú cestu do Maroka.

„Ó, brat môj,“ obrátil sa František na Portugalca. „Nesmúť preto, že ťa Pán Boh neobdaril mučeníctvom. Ani mne neumožnil získať takú česť.“

Keď sa František dozvedel, že Anton opustil kláštor v Coimbre a poznal piatich slávnych mučeníkov, nadše­ne zvolal:

„Ó, svätý príbytok, z ktorého odišli mučeníci. Ó, po­žehnaný kláštor. Priniesol si päť krásnych purpurových ruží ľúbeznej vône a daroval si ich Kráľovi neba. Kiežby v tebe odteraz prebývali samí svätci.“ Potom položil kňazovi ruky na hlavu a s požehnaním ho prepustil.

Neďaleko mesta Forli medzi roklinami Monte Paola ležal biedny malý kláštor, ktorý sa mal stať Antonovým domovom.

Gvardián bol dobrosrdečný muž jednoduchý ako dieťa. Pre svoj konvent si neprial nikoho lepšieho, než pobožného portugalského kňaza, ktorý pre svoju zlú ta­liančinu kázal síce ešte dosť neobratne, ale pre všetkých v kláštore bol vzorom naozajstnej zbožnosti. „V hlave toho síce veľa nemá,“ prezrádzal bratom, ktorí občas u nich prenocovali, „ale má nadšené srdce a veľkú lásku k Bohu. Sme s ním spokojní.“

Antonovi veľmi prospieval pokoj tohto odľahlého miesta. Dávalo mu ticho a ústranie. Keď videl, ako bra­tia pracujú, cítil sa veru aj prebytočný a premýšľal nad tým, ako by aj on mohol prispieť na každodenný chlieb. Gvardiánovi povedal, čo ho ťaží, ale ten si Antona, ktorý vyzeral ešte veľmi slabý, len premeral pohľadom a roz­pačito pokrútil hlavou. „Čože by si chcel robiť?“ váhavo sa opýtal. „Vyučil si sa nejakému remeslu?“

„Nie, nijakému.“

„Vieš niečo o práci na poli alebo sa vyznáš v maštali?“

„Žiaľ, vôbec nie,“ priznal Anton. „Ale mohol by som umývať v kuchyni riad, zametať dvor a kláštorné cely a možno obriadiť aj svinský chliev.“

„Tak, v mene Božom,” povzdychol si gvardián. „Porozprávam sa s bratom kuchárom.“

A naozaj, kňaz si odteraz každý deň natiahol na habit zásteru a snažil sa byť užitočný ako pomocník v kuchy­ni. Počínal si však tak nešikovne, že brat kuchár nahne­vane šomral:

„S takýmto babrákom som sa ešte v kuchyni nestre­tol.“

Keď ho však úprimne zahanbený Anton prosil o pre­páčenie, kuchár sa hneď upokojil a utešoval ho:

„Nič si z toho nerob, braček Nešika. Veď za vlastnú hlúposť nikto nemôže. Choď k studni a dones mi dve vedrá vody.“

Aj s metlou Anton narábal dosť nešikovne a občas sa mu dobrosrdečne vysmievali, keď mu svinský hnoj padal z vidiel. Anton sa však neurazil, zasmial sa spolu s nimi a prosil bratov, aby s ním mali trpezlivosť. Vo voľnom čase sa brat Nešika utiahol do jaskyne, ktorá bola neďa­leko kláštora, aby bol sám s Bohom a svoje srdce ponoril do večnej lásky. Tu v samote robil prísne pokánie, takže vyzeral čoraz žalostnejšie. Gvardián ho zaviazal posluš­nosťou, aby upustil od takej tvrdosti voči sebe samému.

Tu ho osamelého niekedy prepadli smutné myšlien­ky. Aké vznešené plány mal vo svojej mladosti. Najprv v túžbe po dobrodružstve chcel vykonať veľké činy, neskôr ho zas lákalo byť osožný pre Božie kráľovstvo. Vyhľadával slávu mučeníctva. Čo z toho všetkého však dosiahol?

Vysedával tu Pánu Bohu za chrbtom a nebol schopný ani najjednoduchších prác v kláštore. Aj ten najhlúpejší brat laik bol užitočnejší než on. Ale Boh vystrel svoju ruku a dlho skrývané svetlo postavil na svietnik.

V katedrále vo Forli vysvätil biskup niekoľkých bra­tov za kňazov. Na oslavu tohto významného dňa sa bie­li a siví mnísi svorne zišli pri stolovaní v konvente men­ších bratov. Medzi prítomnými bol aj brat Gracián, pro­vinciál Romagne.

Keď vyriekol posledné požehnanie pri stole, zdvi­hol sa predstavený a povedal: „Bratia, čo poviete na to, keby sme sa priateľsky popasovali v kazateľskom ume­ní. Synom kazateľskej rehole to určite nepadne zaťažko a nás to len posilní v pokore, keď budeme musieť uznať, ako veľmi nás, Františkových úbožiačikov, prevyšujete v daroch ducha a slova. Téma bude primeraná tomu, čo slávime, bude to vznešená veľkosť kňazstva.“

„Dobre, prijímame,“ odpovedal usmievajúc sa pred­stavený dominikánov. „Keďže ste to navrhli vy, začni­te kázať.“ Bieli mnísi sa len na seba potmehúdsky po­usmiali. Výsledok nemohol byť neistý, veď mali medzi sebou duchaplných a výrečných mužov.

Provinciál františkánov sa rozhliadal po zástupe menších bratov, ktorí pred jeho pohľadom len klopili oči. Len Anton, istý si tým, že ho nevyberie rečniť, sa na neho nenútene pozeral.

„Brat Anton, kňaz konventu z Monte Paola, sa pokú­si zachrániť česť menších bratov,“ určil brat Gracián po krátkej úvahe.

„Brat Anton?“ nieslo sa šeptom radmi sivých mníchov. Kto a kedy o tomto Portugalcovi vôbec niečo počul? Kde okrem konventu tých prostoduchých bratov laikov ešte vysvetľoval Božie slovo? To mohol byť len žart.

Alebo chcel provinciál len vyskúšať pokoru svojich synov, keď toho najmenej nadaného poveril takouto úlohou?

Dokonca i bratia konventu z Monte Paola sa na seba stiesnene pozreli. Gvardián si skľúčene povzdychol:

„Beda, to bude ťažká skúška pre nášho brata Nešiku.“

Aj Anton si myslel, že zle počul. Provinciál určite len vtipkuje. Nebolo možné, aby to myslel vážne.

„Sotva ovládam taliančinu,“ jachtal čoraz viac zapý­rený Anton.

„Po latinsky však vieš,“ mienil brat Gracián. Prehovor k nám teda v reči svätej Cirkvi.“

„Ešte aj po latinsky,“ bedákali menší bratia.

„Chcel by som vedieť, či vôbec dokáže správne prelo­žiť Glória,“ uškŕňal sa jeden z menších bratov.

„Nemôžem,“ zaúpel Anton.

„Poslušnosť ti to prikazuje,“ nástojil Gracián.

Poslušnosť? Tak teraz už nebolo možné odporovať.

Keby mu bol provinciál prikázal nájsť kameň mudr­cov, bez rozmýšľania by sa bol vydal na cestu.

Pristúpil teda, aj keď veľmi váhavo, k rečníckemu pultu a začal pomaly, namáhavo a dlho hľadajúc vhod­né slová, takže menší bratia ho hnevlivo prebodávali po­hľadmi a gvardián z Monte Paola si len hlboko povzdy­chol. Dominikáni sa už tvárili víťazne. Nebude to ťažké zatieniť taký žalostný výkon.

Reč menšieho brata bola čoraz istejšia a plynulej­šia. Pri pomyslení na krásu kňazského stavu sa čoraz viac nadchýnal. Zabudol na všetko okolo seba, dal sa strhnúť prúdom svojej reči, hĺbkou žiarivých obrazov a podobenstiev. Aj jeho hlas bol čím ďalej, tým pôsobi­vejší a zvučnejší. Turíčny oheň Svätého Ducha vzplanul v srdciach prekvapených poslucháčov, ktorí sa nedoká­zali vymaniť z moci jeho pôsobivých slov. Bol to posvät­ný víchor, ktorý vychádzal zo zapálenej duše a všetkých strhával silou myšlienok a výrečnosťou.

Anton však svoju reč vystupňoval do hymnickej po­doby, tým že ju zakončil chválospevom na Dobrého pastiera Ježiša Krista.

Mnísi zmĺkli, keď sa Anton skromne, ako prebudený zo sna, pokorne vrátil späť na svoje miesto.

„Teraz ste vy na rade,“ povedal Gracián dominiká­nom, ale provinciál bielych mníchov pokrútil hlavou a povedal:

„Medzi nami nie je nikto, ktorý by sa vyrovnal vášmu kazateľovi.“

„To je falošná hra,“ šomrali dominikáni. „Túto kázeň musel mať naštudovanú a dlho pripravenú.“

„Uisťujem vás, že to tak nie je,“ odpovedal s úsme­vom provinciál menších bratov. „Návrh pretekať sa v rečnení sa zrodil spontánne a brat Anton ani len netu­šil, že mu pripadne takáto úloha.“

„Kto pochopí, prečo takéhoto muža nechávate na sa­mote v Monte Paole,“ povedal predstavený dominiká­nov. „Keby sme my mali takého, poslali by sme ho na kazateľnicu najväčšieho dómu.“

„Kto by si to len bol pomyslel o našom bratovi Nešikovi,“ opakoval gvardián z Monte Paola. „A toho my ne­chávame v našom konvente umývať riad a kydať hnoj.“ Ustarostene si utrel rukávom habitu z očí slzy dojatia.

Brat Gracián bol nesmierne prekvapený Portugalcovými schopnosťami. Nie, toho naozaj už nemožno schovávať v horských roklinách Monte Paola. Bol svet­lom, ktoré patrí na najvyšší svietnik.

Odteraz volali slávneho kazateľa k najvýznamnejším udalostiam do všetkých miest Romagne. Povesť Antona,ktorý si čoskoro dokonale osvojil reč ľudu, tak rýchlo narastala, že aj sám František a generálny minister rádu sa začali o neho zaujímať.

„Anton je ten muž, ktorý z moci svojho ducha a si­lou svojho slova urobí veľké veci pre Božie kráľovstvo,“ zvolal František, keď ho prvý raz počul.

Keďže mladý rád nemal duchovných učiteľov, roz­hodli sa predstavení rehole, že z neho urobia profesora teológie menších bratov.

Anton vo svojej skromnosti odmietal túto poctu a opakoval, že sa musí ešte veľa učiť. Keď prestúpil z kláštora kanonikov v Coimbre do rehole menších bra­tov, musel prerušiť svoje štúdiá. „Otče, ver mi,“ so slza­mi v očiach vysvetľoval zakladateľovi rehole, „odvtedy som mal v rukách len jedinú knihu, a to breviár.“

„Dobre, tak najprv pôjdeš do školy k najväčšiemu maj­strovi, akého Taliansko momentálne má. Tomáš Gallo, augustiniánsky prior z Vercelli, ťa bude vyučovať.“

Vychádza so súhlasom vydavateľstva Lúč.

Foto: wikimedia, luc.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo