ROZHOVOR: Slovenský štát a jeho gardisti

Obdobie prvej Slovenskej republiky, ktorej výročie vzniku si dnes pripomíname, sa úzko spája s činnosťou Hlinkovej gardy a neskoršie jej Pohotovostných oddielov. Historické súvislosti pre Postoy.sk približuje historik Peter Sokolovič z Ústavu pamäti národa.

Aký bol vzťah Andreja Hlinku k Hlinkovej garde?
Andrej Hlinka v čase, keď vznikali prvé organizácie Hlinkovej gardy (HG) na miestnej úrovni, už bol vo veľmi zlom fyzickom stave. Do ich tvorenia a konštituovania, na rozdiel od Rodobrany z 20. rokov, už nezasiahol. Je pravdepodobné, že vedel o vzniku organizácie – veď prvá trnavská „bunka“ HG vznikla takmer mesiac pred jeho smrťou. Jej vznik bol vo vtedajšej tlači relatívne dosť medializovaný, takže i napriek pokročilej chorobe musel mať informácie o zakladaní prvých organizácií. Treba si však uvedomiť, že HG sa začala významnejšie konštituovať až v októbri 1938, teda v čase, kedy už Andrej Hlinka nemohol zaujať stanovisko k forme, akou sa prezentovala.

Prečo má HG meno po Andrejovi Hlinkovi?
Vtedajšia mladá, no i staršia autonomistická generácia chápala Andreja Hlinku ako symbol boja Slovákov o autonómiu Slovenska. Alexander Mach už začiatkom júna 1938 vyzýval v Slovenskej pravde na vytvorenie „Hlinkových gárd“. Podobné výzvy na znovuoživenie myšlienok rozpustenej Rodobrany sa síce objavovali už skôr, Mach však ako prvý prišiel na oficiálnom fóre s myšlienkou pomenovania novej organizácie po Andrejovi Hlinkovi. Ten, hoci už pri ich zakladaní nezohrával žiadnu úlohu, bol predsa len „otcom“ autonomistickej myšlienky, ktorú sa snažili postulovať aj prvé organizácie HG, a tým aj akýmsi ich „duchovným vodcom“.

Akú úlohu mala HG za slovenského štátu?
Úlohy HG sa menili podľa rozličných období. Iné boli pred vznikom autonómneho Slovenska, keď boli najmä spolkom mladých autonomistov bojujúcich za naplnenie sebaurčovacieho práva slovenského národa. Po 6. októbri 1938 sa HG stala v zatiaľ ešte spoločnom česko-slovenskom štátnom útvare významnou organizáciou, ktorú nemohla prehliadnuť ani vládna moc. Zverila jej preto úlohy na poli brannej výchovy, garda úzko spolupracovala s novotvoriacimi sa Národnými výbormi, zúčastnila sa vyvážania Židov za slovenské hranice po Viedenskej arbitráži. HG sa v tomto období stala organizáciou so vzrastajúcimi právomocami, čo však na druhej strane spôsobilo príchod množstva prospechárov do jej radov.

„Až do vypuknutia Povstania a vytvorenia Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ktoré mali pomáhať nacistickým vojskám pri „nastolení poriadku“ na Slovensku však Hlinkova garda upadala.“ Zdieľať

Podľa vlastných slov bola obrancom slovenského majetku a životov, avšak v mnohých prípadoch jej jednotliví členovia prekračovali právomoci a zlyhávali v morálnej oblasti. Po rozpustení branných organizácií a spolkov na území slovenskej krajiny bola dokonca jedinou povolenou brannou organizáciou, čím sa nesporne tiež jej členská základňa a majetok, ktorý získala po rozpustených spolkoch, rozšírili. Po vzniku slovenského štátu bolo členstvo v HG na istý, i keď len krátky čas dokonca povinné. Hoci sa fungovanie HG spája najmä s protižidovskými výtržnosťami, predsa len mala aj iné úlohy. Ako však postupne stagnovala, práve protižidovské štvanie sa stalo o to vypuklejším.

Vplývali na gardy aj sily zvonka?
Veľký vplyv na formovanie obrazu a úloh HG mali tiež nacisti, ktorí po salzburských rokovaniach v lete 1940 do HG, ako aj do ďalších sfér života na Slovensku, dosadili svojich poradcov. Rok 1942 a deportácie Židov zo Slovenska sa dotkli aj gardistov, ktorí mali spolupracovať pri vykonávaní protižidovských nariadení. Až do vypuknutia Povstania a vytvorenia Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG), ktoré mali pomáhať nacistickým vojskám pri „nastolení poriadku“ na Slovensku však HG upadala. Kvôli stručnosti nemožno objektívne vykresliť úlohy a skutočnú činnosť HG. Tá závisela od množstva vecí – od veliteľov, miesta vzniku, impulzov, za akých sa gardisti stali jej členmi… Niekde tak gardisti mohli byť napríklad veľmi aktívni, na inom mieste však fungovali len „na papieri“.

Prečo vôbec HG vznikla? Čo dalo popud k jej vzniku?
Vznik HG v roku 1938 bol logickým vyústením snáh slovenskej autonomistickej generácie o naplnenie slovenských štátotvorných nárokov a práv. Vznikla na podporu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a jej autonomistického programu pred voľbami v lete 1938. Postupom času sa jej spoločenské postavenie značne menilo. HG mala, ľudovo povedané, šťastie na obdobie svojho vzniku – okolnosti nahrali jej mocenskému vzrastu, a tým, bohužiaľ, aj pokriveniu niektorých myšlienok, s ktorými vstupovala na slovenskú politickú scénu ešte pred 6. októbrom 1938 a sčasti aj pred vznikom slovenského štátu. Netreba tiež zabúdať, že myšlienka zakladania organizácií HG sa v čase ich vzniku a konštituovania spájala najmä so zmenou na politickej scéne a väčšími možnosťami Slovákov organizovať sa v autonomistických, po 6. októbri 1938 už takpovediac národných organizáciách.

Na čele HG stál svojho času Karol Sidor. Podľa niekoho fašista, podľa iných človek, ktorý dokázal Hitlerovi povedať nie. Ako hodnotíte túto osobu a jej pôsobenie ako hlavného veliteľa HG?
Karol Sidor sa stal prvým, najvyšším, hlavným a doživotným veliteľom. To, že za hlavného veliteľa novovznikajúcej organizácie sa presadil práve on, akiste nebola náhoda. Jeho obľúbenosť v radoch obyvateľstva ho totiž predurčovala na prijatie funkcie veliteľa organizácie, ktorá mala podľa predstáv jej tvorcov aspoň v počiatočnom období spojiť Slovákov v snahách o rovnoprávne postavenie v spoločnom štáte s Čechmi. Práve fakt, že sa stal doživotným veliteľom HG, bol hlavným lákadlom pre množstvo dosiaľ váhavých Slovákov, aby sa prihlásili do jej radov. Určitú úlohu zohrala aj Sidorova snaha o presadenie sa na slovenskej politickej scéne ako určitá „opozícia” voči Jozefovi Tisovi. HG a Národné výbory boli pre neho vhodným miestom na sebarealizáciu. Sidor mal v skutočnosti v tomto období v očiach obyvateľstva patričné renomé. Aj rýchly vzrast členskej základne HG možno sčasti odvodzovať aj z toho, že na čele organizácie stál práve on. Po známom „vzopretí” z marca 1939 však na svoje postavenie rezignoval a bol nahradený Alexandrom Machom.

„Fakt, že Karol Sidor sa stal doživotným veliteľom Hlinkovej gardy, bol hlavným lákadlom pre množstvo dosiaľ váhavých Slovákov, aby sa prihlásili do jej radov.“ Zdieľať

Práve bol najdlhšie hlavným veliteľom gárd práve Mach? Aký bol jeho vplyv?
Alexander Mach je nesporne zaujímavá postava. Jeho vplyv na gardu by iste vzišiel na samostatnú monografiu. Zhodnotiť jeho vplyv na formovanie a charakter HG, no aj charakter slovenských novodobých dejín je, opäť kvôli stručnosti, veľmi náročné. Je však isté, že jeho osoba je v kontexte s obdobím 1938 – 1945 a HG neprehliadnuteľná. Na jednej strane mu možno pripísať zásluhy na formovaní autonomistického hnutia, nesporne významnú úlohu zohral aj v zápase o slovenskú štátnosť, na strane druhej nesie ako hlavný veliteľ HG a minister vnútra zodpovednosť za mnohé veci, ktoré v rokoch Slovenskej republiky nemožno opomenúť, akokoľvek sú bolestné a tragické. Vyčítajú mu prílišnú radikálnosť, postupne mu však ako gardisti, tak aj Nemci prestali pre rozpory s jeho vyhláseniami a praktickou činnosťou dôverovať a z viacerých dokumentov vyplýva, že uvažovali dokonca nad jeho nahradením vo funkcii hlavného veliteľa HG ešte skôr ako po vypuknutí Povstania, keď bol označovaný za partizána číslo 1.
Domáhal sa urýchleného riešenia židovskej otázky, verejne horlil za národný socializmus, viacerí jeho súčasníci však poukázali na rozpory medzi jeho verejným vystupovaním a súkromnými prejavmi či činmi. Známe je tiež jeho kresťanské založenie, na druhej strane snáď ešte známejšie sú jeho erotické avantúry a alkoholické excesy…

Zohrali ešte iné osobnosti významnejšiu úlohu v činnosti HG?
Jedným z najaktívnejších organizátorov gardy v prvých dňoch a mesiacoch bol práve Karol Murgaš. Svojou povahou však spôsoboval organizácii značné problémy. Viackrát sa dostal do konfliktov so svojimi podriadenými, ale aj s vedúcimi predstaviteľmi HG.
Významnou postavou v dejinách HG je tiež Otomar Kubala, povolaním učiteľ, otec štyroch detí, ktorý za svoju činnosť v období prvej Slovenskej republiky dostal po vojne najvyšší trest. Dlhoročný náčelník HG je známy najmä svojim kladným pomerom k nacistom, napríklad s poradcom pre HG Nagelerom, s ktorým spoluvydával radikálny časopis Náš boj. Po vypuknutí Povstania sa stal prakticky najvyšším veliteľom organizácie HG, nakoľko Alexander Mach bol z funkcie na žiadosť nacistických kruhov odvolaný. Ako náčelník HG velil POHG, ktoré v histórii zohrali rozporuplnú úlohu.

Čo to boli Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy?
Konštituovanie POHG súvisí s vypuknutím Povstania, ktoré do slovenskej spoločnosti vnieslo prvok neistoty a strachu, lebo dovtedy prakticky neznáme priame boje sa presunuli priamo do jeho centra. Je však paradoxné, že pre gardu znamenalo vypuknutie Povstania nový životodarný impulz. Na „obranu slovenských záujmov“ boli vytvorené POHG, a to najmä z toho dôvodu, že armáde Nemci vyslovene nedôverovali, nakoľko práve ona bola hlavnou silou pri organizovaní Povstania. Mali vykonávať najmä pomocné práce pre nemeckú armádu, postupne však plnili rozličné funkcie – jednak strážili dôležité komunikácie či mosty, na druhej strane sa zúčastňovali spoločne s Nemcami viacerých protipartizánskych akcií či vykonávali protižidovské akcie. Neskôr boli tiež vytvorené také jednotky, ktoré zasiahli do bojov s povstalcami a partizánmi. Ich členmi mali byť spočiatku najmä dobrovoľníci, no pre nedostatok mužstva boli do nich postupne povolávaní branci – podobne ako do armády. Niektorí z nich nemuseli mať s gardou prakticky nič spoločné, no aj tak do POHG museli pod hrozbou trestu vstúpiť.

Aké úlohy mali plniť POHG?
Otomar Kubala sa o ich úlohách vyjadril neskôr takto: „Úlohy PO – HG: kasárenské, strážne, hliadkovanie (v noci), vlaková kontrola, príležitostné eskorty a vo voľnom čase poradový výcvik. Tento prevádzali hlavne nováčikovia a nevojaci.“ Ako som však už spomínal, tých úloh bolo niekoľko. Záviseli tiež od toho, aké pomocné práce od nich vyžadovali Nemci, kto bol veliteľom, kde pôsobili…

„Pre Hlinkovu gardu znamenalo vypuknutie Povstania nový životodarný impulz.“ Zdieľať

Podieľali sa POHG na likvidácii našich spoluobčanov?
Je nesporné, že jednotlivci z radov POHG sa aktívne zúčastňovali na vyhľadávaní partizánov či Židov. Gardisti stoja tiež za niektorými prípadmi vraždenia civilného obyvateľstva. Povedať však o všetkých členoch POHG, vzhľadom k tomu, že do nich mnohí vstupovali či už z donútenia alebo za vidinou žoldu, stravy a ošatenia alebo, paradoxne, preto, lebo nechceli byť odvelení do formujúcej sa Domobrany, kde boli vyslovene protižidovskí štváči a vrahovia, nie je možné. Napriek tomu sa stalo veľa poľutovaniahodných udalostí, ktoré neraz skončili smrťou nevinných občanov.

Kedy boli gardistické Pohotovostné oddiely najaktívnejšie?
Aktivita POHG závisela od viacerých vecí. Jednak od veliteľov, ale aj od prítomnosti nemeckých vojakov a ich požiadaviek. Spočiatku aktivita POHG nebola natoľko badateľná, hneď ako však vznikli bojové jednotky a bolo Povstanie potlačené, rozšírila sa aktivita POHG do viacerých oblastí. Kontinuálne sa terčom mnohých členov POHG stalo napríklad šikanovanie židovského obyvateľstva.

Aká bola úloha niektorých kňazov v POHG, napríklad Alberta Hederu?
V rámci HG aj POHG fungovali kňazi najmä ako duchovní poradcovia. Mali sa starať o duchovnú stránku v organizácii, nakoľko mnohí gardisti a členovia POHG boli veriaci. Členom HG a POHG dávali napríklad rozličné prednášky, rečnili na večierkoch a zhromaždeniach...

Bol súdny proces s predstaviteľmi POHG spravodlivý?
Procesov s predstaviteľmi POHG bolo niekoľko, najmä v období rokov 1945 – 1948, kedy boli súdení retribučným súdnictvom. V týchto prípadoch, vzhľadom na ich rozsah, nie je možné dať všeobecný súd. V prípade azda najznámejšieho procesu z roku 1958 je situácia o niečo odlišná. To, či bol spravodlivý, je veľmi zložitá otázka, pri ktorej treba postupovať selektívne. Je isté, že viacerí zo súdených sa zúčastňovali popráv civilistov, ba dokonca ich sami vykonávali. Individuálna vina mnohých členov POHG je nepopierateľná. Ich potrestanie teda treba vnímať ako spravodlivé. Celkovo ale treba povedať, že politický proces s členmi POHG v roku 1958 nemožno označiť inak ako surovo zmanipulovaný proces s cieľom poškodiť viaceré (podľa straníckeho slovníka) protištátne skupiny. Je jedným z veľkých procesov druhej polovice 50. rokov, ktorý svojou prepracovanosťou ponúka obraz nielen o stave slovenskej justície, ktorá bola len poslušnou slúžkou režimu, ale o celej dobe, v ktorej sa odohral. Jeho miesto v rámci politických procesov je dané najmä tým, že sa konal v „roku procesov“, ako aj jeho politickým usmerňovaním, propagandistickým využitím a relatívne veľkou publicitou, ktorá mu bola venovaná. Týmito tvrdeniami však nemožno relativizovať samotné trestné činy, za ktoré boli jednotliví obvinení súdení.

Aký bol teda výsledok takéhoto procesu?
Proces s POHG kontinuálne zapadol do snáh štátneho aparátu v oboch oblastiach. Vysporiadal sa tak v jednom procese nielen s cirkvou, ale aj s tzv. buržoáznym nacionalizmom, klérofašizmom či zvyškami ľudáctva. Práve „klérofašizmus“, t.j. v slovenských pomeroch spojenie ľudáctva s cirkvou, sa dal veľmi dobre vykresliť práve na činnosti POHG. Nielenže bolo mnoho členov oddielov veriacich (v ponímaní propagandistov teda náchylných uveriť cirkevnej lživej propagande), na druhej strane tézy o protiľudovej politike cirkvi sa v tomto prípade dali relatívne ľahko navliecť na konkrétnych cirkevných predstaviteľov, ktorí boli dokázateľne chronologicky a teritoriálne spojení s činnosťou POHG, aj keď je prinajmenšom diskutabilné, že by v skutočnosti vykonali také skutky, za ktoré boli neskôr odsúdení. Ich vina či nevina však v tomto prípade istotne nebola natoľko podstatná. Zapadli do kontextu snáh o zdiskreditovanie cirkvi a jej napojenia na „klérofašistický ľudácky režim“, čím sa automaticky stali vinnými. Ich vinu bolo len nutné v priebehu procesu, na základe často „pokrivených“ skutočností alebo poloprávd, podobne ako tomu bolo aj v prípade viacerých obvinených gardistov, dokázať.

K téme:
Šéf ÚPN Petranský: Prokuratúra naše podnety hádže do koša
Mladí idealisti. Spomienka na popravených členov Bielej légie
Skončili na šibenici. Spomienka na Bernarda Jaška
Zdieľať

Bolo adekvátne odsúdiť kňaza Alberta Hederu na 24 rokov väzenia?
Činnosť Hederu podľa mojej mienky nemožno považovať za natoľko závažnú, ba ani dokázateľnú, aby mu mohol byť pripísaný vysoký trest. Už pred vypuknutím Povstania však bol politicky činný, čo sa mu v kombinácii s činnosťou duchovného radcu v POHG stalo nakoniec osudným. Bol totiž vhodným príkladom pre diskreditáciu Katolíckej cirkvi, ktorá bola podľa režimu priamo napojená na fašistickú ideológiu. Podľa vyšetrovania mal gardistov navádzať priamo k vraždeniu s tým, že ich hriechy im budú po spovedi odpustené, nakoľko bojujú proti nepriateľom cirkvi a slovenského štátu.
Po preštudovaní spisu, ako aj výpovedí sa zdajú tieto obvinenia, odhliadnuc od ich tragických záverov, prinajmenšom diskutabilné. Zaiste je možné alebo priam pravdepodobné, že Hedera bol horlivým sympatizantom ľudovej strany a slovenskej štátnosti. V čase, keď bola slovenská samostatnosť ako vyvrcholenie túžob mnohých Slovákov atakovaná sa mnohým, nielen kňazom, mohlo stať, že skĺzol z pozície kňaza do pozície politicky ovplyvneného občana, ktorý svoj odpor voči opozičným názorom a ich predstaviteľom dal neskrývane najavo. Taktiež je možné, že vo svojej reči použil aj silnejšie slová, ktoré by si kňaz z titulu svojej funkcie a možného ovplyvnenia veriacich snáď nemal dovoliť. Jeho odsúdenie za vojenskú zradu a relatívne vysoký trest sú však nanajvýš diskutabilné. Vyšetrovanie v prípade Hederu bolo vedené taktiež tendenčne. Vyšetrovatelia sa pri vyšetrovaní spoluobvinených každého z nich nezabudli spýtať konkrétne na činnosť kaplána a duchovného radcu, pričom už z otázok, ktoré kládli bolo zjavné, že už vopred boli presvedčení o jeho vine. Hoci dokazovanie jeho „trestného činu“ bolo postavené len na svedeckých výpovediach niektorých spoluobžalovaných, súd mu exemplárne vymeral 24-ročný trest, ktorý bol podobne ako v ďalších prípadoch už vopred schválený politickým byrom ÚV KSČ, resp. KSS.

Ako by sme na POHG mali nazerať dnes? Bola to zločinecká organizácia?
V dnešnom ponímaní sú POHG iste zločineckou organizáciou. Spolupracovali na vraždení civilného obyvateľstva, čo z nich robí zločineckú organizáciu. Veľká časť členskej základne POHG však s uvedenou činnosťou s určitosťou nesúhlasila. Popravy vykonávali poväčšine Nemci, Slováci však pre nich vykonávali zväčša pomocné práce, čo samozrejme nevylučuje individuálne aktívne účasti členov POHG na vraždách. Mnohí členovia POHG v nich boli navyše z donútenia či ďalších príčin. Iste sa v nich však našlo tiež mnoho takých, čo ich činnosť schvaľovali. Pri hodnotení činnosti HG aj POHG musíme síce prihliadať aj na osobnú, individuálnu, resp. individualistickú stránku problematiky, na druhej strane nemožno opomenúť tienisté stránky, ich konkrétny dosah na spoločnosť a štátny aparát.

Takže?
V tomto smere treba na POHG nazerať ako na zločineckú organizáciu, aj keď nemožno jedným dychom povedať, že každý jej člen sa stal automaticky zločincom. Podobne je to aj v prípade HG – mala viac ako 100 000 členov, z ktorých, dovolím si tvrdiť, len mizivé percento bolo vyslovených protižidovských radikálov a kariéristov. Mnohí do nej vstúpili z presvedčenia, ďalší z donútenia, veľa členov však aj s vidinou lepšej možnosti uplatnenia sa, kariérizmu či ďalších rozmanitých príčin. Ak by sme však na organizáciu pozerali len touto optikou, unikol by nám jej vplyv na štátny aparát, snaha jej elít o ovplyvnenie chodu štátu. Pri každom hodnotení tak treba mať na pamäti obe stránky organizácií, či už aspekt konkrétneho človeka, alebo aspekt ich vplyvu na „beh dejín“ a byť pri ich hodnotení čo najobjektívnejší.

Matúš Demko

PhDr. Peter Sokolovič, PhD. je absolventom Filozofickej fakulty UCM v Trnave, je pracovníkom Sekcie vedeckého výskumu Ústavu pamäti národa, autorom viacerých odborných článkov a štúdií zameraných prevažne na problematiku spoločensko-politických dejín rokov 1938-1945. Jeho monografia Hlinkova garda 1938-1945 je v .pdf formáte voľne dostupná tu.

Foto: www.upn.gov.sk, archív

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo