Od úmrtia dramatika, politika a štátnika Václava Havla, ktorý bol jedným z hlavných predstaviteľov disidentského hnutia v bývalom Československu, tvorcom, hovorcom a signatárom Charty 77, prezidentom Československej socialistickej republiky (ČSSR), Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) a prvým prezidentom samostatnej Českej republiky (ČR), uplynie v nedeľu 18. decembra päť rokov.

Václav Havel sa narodil 5. októbra 1936 v Prahe (dnes hlavné mesto ČR). Pochádzal zo známej podnikateľsko-intelektuálskej rodiny, ktorá bola v 20.-40. rokoch minulého storočia spojená s českým kultúrnym a politickým dianím. Kvôli svojmu "buržoáznemu" pôvodu mu komunistický režim po ukončení základnej školy nedovolil zvoliť si školu podľa vlastného výberu. Preto v roku 1951 nastúpil do učebného odboru ako chemický laborant a pražskú Strednú všeobecnovzdelávaciu školu pre pracujúcich vyštudoval večerne. Zmaturoval v roku 1954, ale z kádrových dôvodov ho neprijali na vysokú školu humanitného smeru, preto začal študovať na Ekonomickej fakulte Českého vysokého učenia technického (ČVUT) v Prahe. Pokúsil sa prestúpiť na filmovú fakultu Akadémie múzických umení, bol však odmietnutý, ale späť na ČVUT ho už neprijali.

Zamestnal sa ako javiskový technik a jeho prvé pôsobisko bolo pražské Divadlo ABC. Od roku 1960 pôsobil v Divadle Na zábradlí v Prahe. V rokoch 1962-66 diaľkovo študoval dramaturgiu na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení (DAMU) v Prahe.

Už od svojich 20 rokov publikoval štúdie a články v rôznych literárnych a divadelných periodikách. Jeho prvé divadelné texty uviedli v Divadle Na zábradlí, medzi nimi mala zásadné miesto hra Zahradní slavnost (1963). Táto inscenácia sa stala výraznou súčasťou obrodnej tendencie v československej spoločnosti 60. rokov 20. storočia. V období Pražskej jari, ktoré vyvrcholilo v auguste roku 1968 vstupom vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, sa Havel angažoval nielen ako autor ďalších divadelných hier Vyrozumění (1965) a Ztížená možnost soustředění (1968), ale tiež ako predseda Klubu nezávislých spisovateľov a člen Klubu angažovaných nestraníkov. Od roku 1965 pôsobil v nemarxistickom mesačníku Tvář.

Po potlačení Pražskej jari a nástupe normalizácie vystupoval Havel proti politickej represii. V roku 1975 napísal otvorený list prezidentovi ČSSR Gustávovi Husákovi, v ktorom upozornil na rozpory v československej spoločnosti. Vyvrcholením jeho činnosti bolo publikovanie Charty 77 v januári 1977. Havel bol jedným zo zakladateľov tejto iniciatívy a jedným z jej prvých troch hovorcov. V apríli 1979 sa angažoval pri zakladaní Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS) a v roku 1989 bol spoluautorom petície Několik vět.

Za občianske postoje Havla trikrát uväznili, vo väzení strávil celkovo takmer päť rokov. Opakované neliečené zápaly pľúc počas pobytov vo väzení a desiatky rokov fajčenia prispeli k jeho chronickým dýchacím ťažkostiam.

Počas novembrových udalostí v roku 1989 vzniklo v Prahe hnutie Občianske fórum (OF) zjednocujúce ľudí so záujmom o spoločenské zmeny. Havel bol od začiatku vedúcim predstaviteľom OF. Spoločenský pohyb, známy ako Nežná revolúcia, vyvrcholil 29. decembra 1989, keď Havla ako kandidáta OF zvolilo Federálne zhromaždenie (FZ) ČSSR za československého prezidenta. V inauguračnom prejave sľúbil priviesť krajinu k slobodným voľbám, čo na jar 1990 aj splnil. Druhý raz zvolilo FZ vtedy už ČSFR Václava Havla za prezidenta republiky 5. júla 1990.

Počas jeho druhého funkčného obdobia narastali medzi českou a slovenskou politickou reprezentáciou rozpory v názoroch na budúce štátoprávne usporiadanie. Havel ako jednoznačný zástanca spoločného federatívneho štátu Čechov a Slovákov v tomto smere uplatňoval svoj politický vplyv. Po parlamentných voľbách v júni 1992 sa rozhodujúce politické sily v spoločnosti už nedokázali zhodnúť na funkčnej podobe federácie. Havel z funkcie prezidenta ČSFR odstúpil 20. júla 1992 s odôvodnením, že nemôže naďalej plniť záväzky vyplývajúce zo sľubu vernosti federatívnej republike, a stiahol sa aj z verejného života.

V čase politického smerovania k samostatnému českému štátu (november 1992) Havel potvrdil záujem o funkciu prezidenta ČR. Poslanecká snemovňa ho 26. januára 1993 zvolila za hlavu štátu samostatnej ČR.

Manželka Václava Havla Olga, s ktorou sa oženil v roku 1964, zomrela 27. januára 1996. Koncom roka 1996 aj on sám ochorel na nádorovú chorobu pľúc. Oporou v tejto zložitej životnej situácii mu bola jeho priateľka, herečka Dagmar Veškrnová, s ktorou sa oženil krátko po prepustení z nemocnice v januári 1997.

Do funkcie prezidenta ČR zvolili Havla obidve komory českého parlamentu opäť 20. januára 1998. Druhé funkčné obdobie hlavy štátu mu vypršalo 2. februára 2003.

Za literárne a dramatické dielo, za zmýšľanie a celoživotné úsilie o dodržiavanie ľudských práv udelili Havlovi mnohé medzinárodné ceny, vyznamenania, ocenenia a čestné doktoráty na viacerých univerzitách vo svete.

Poctu mu vzdali aj Spojené štáty americké (USA), keď 23. júla 2003 ako prvý Čech a jeden z mála cudzincov dostal najvyššie štátne vyznamenanie USA - Prezidentskú medailu slobody. Koncom roka 2003 sa India rozhodla oceniť príspevok Václava Havla k svetovému mieru a presadzovaniu ľudských práv Mierovou cenou Mahátmu Gándhího. Titul doctor honoris causa udelila Vysoká škola múzických umení (VŠMU) v Bratislave Havlovi v roku 2006. V novembri 2009 sa stal čestným občanom Bratislavy. Na väznici v Plzni (Česko) nazývanej Bory, v ktorej Havel strávil približne dva roky, odhalili v októbri 2016 pamätnú tabuľu.

Havel zomrel 18. decembra 2011 v Hrádečku neďaleko mesta Trutnov. Česká vláda na počesť prvého prezidenta samostatnej republiky odsúhlasila premenovanie letiska v pražskej Ruzyni na Letisko Václava Havla Praha. K premenovaniu letiska došlo na výročie Havlovho narodenia 5. októbra 2012.