Moc a bezmoc diktatúry v moslimskom svete

Moc a bezmoc diktatúry v moslimskom svete

Ženy v Tripolise, ilustračná fotografia Davida Stanleya/flickr.com.

Reportáž o tom, prečo padla diktatúra v Iráne a román o fungovaní Kaddáfího režimu v Líbyi.

Pre obidve knihy, o ktorých je tento text, je kľúčový rok 1979. V Iráne vtedy došlo k zvrhnutiu násilného režimu šáha Pahlavího a nastoleniu islámskej teokracie ajatolláha Chomejního. Kniha Ryszarda Kapuścińského Šachinšach (Absynt, 2016) ponúka trochu širší a komplexnejší obraz Iránu počas vlády Pahlavího dynastie (otca a syna), pútavo vysvetlí nielen to, prečo sekulárny autoritársky režim nedokáže poraziť islam, ale prečo tento prozápadný režim stratil spoločenskú autoritu a stal sa skrz naskrz amorálnym, a teda neudržateľným.

Druhá kniha je románom z Líbye, silnejšie ako fakty sú emócie a pútavý príbeh, ktorý čitateľa vtiahne do diania v Tripolise a vysvetlí druhú stránku príbehu - ako v tomto prípade Kaddáfího režim dokázal rozkladať občiansky odpor, disent v západnom ponímaní.

Prvú knihu napísal Poliak Ryszard Kapuściński a je to strhujúca kultúrno-politická miestami psychologická reportáž, autorom druhej je Hisham Matar, líbyjský spisovateľ a esejista, ktorý žije v Londýne a jeho román sa dostal do finále prestížnej Man Bookerovej ceny.

Začnime v Líbyi. Hlavnou postavou knihy V zemi mužů (Brno, 2009) je malý Sulejman, 9-ročný chlapec, ktorý začína vnímať tragédiu svojej rodiny a bezprostredného okolia. Cez tento obraz spoznáme život Sulejmanovho otca, disidenta, formálne obchodníka, jeho suverénnosť aj zraniteľnosť, ako dokáže pomáhať svojmu okoliu, a napokon – po ťažkom mučení - aj zradiť svojich opozičných druhov.

Kľúč k pochopeniu líbyjského príbehu drží Sulejmanova matka, v detstve sa stala súčasťou dohodnutého sobáša, svojho muža nepoznala a nemilovala, naučila sa ho ale rešpektovať a ctiť. A neskôr, potom ako zradí a opustí politický disent, a ona mu pomôže zachrániť si holý život, ho začne aj úprimne milovať.

Obálka knihy Hishama Matara: V zemi mužov, ktorá vyšla v českom preklade.

Sulejmanova matka je cesta do tabu líbyjskej spoločnosti. Je ambiciózna ale bez možnosti realizovať sa, skrytá alkoholička, vystavená túžbam a najmä opovrhnutiu a odmietnutiu. Ani doma necíti bezpečie, to, čo islámsky svet považuje za hriech, ona považuje za kúsok slobody, pre ňu osobne ale aj jej rodinu je to ale cesta do pekla. Autor čitateľovi dopraje, aby jej alkoholizmus odmietol a neskôr s ňou sympatizoval, a najmä sa pohral s predstavami, ako by ju ohrozovali aj iné „hriechy“.

Z knihy zostáva niekoľko silných dojmov, horúci betón, únavný spánok cez deň, vplyv imámov na deti, ale najmä poníženie. Všadeprítomné, premyslené, kruté. Sulejmanov najlepší kamarát sa volá Karím, je synom učeného profesora Rašída. Toho, kvôli kontaktom so Sulejmanovým otcom zatknú a uväznia. Hovorí sa o ňom v televízii, neskôr je kruto verejne a v televíznom vysielaní popravený. Sulejman sa ale za svoje kamarátstvo s ostrakizovaným Karímom začne hanbiť, odmietne ho. Tým nielen poníži svojho jediného priateľa, ale sám neskôr pocíti poníženie v svojej duši.

Téma poníženia je podľa autora zjavne prostriedkom k duši a mysli moslimských Arabov.

Sulejman sa napokon zachráni štúdiom v cudzine, aj jeho matka, ktorá začne nový život – ale cena je strašná: otec zomrie, syn a potom aj matka odídu z krajiny, disidenti v západnom zmysle slova nemajú v Líbyi šancu. Režim si s nimi totiž dokáže poradiť. A oni nemajú často oporu ani v svojej rodine. (Niečo podobné existuje aj v Číne.)

Kniha Ryszarda Kapuścińského Šachinšach ukazuje, čo diktatúry v Magrebe a na Blízkom východe nedokážu, kde je ich limit. Vlastne ešte niečo silnejšie, pretože to nie je len hranica, je to nepreniknuteľná meta-čiara. Reč je o mešite.

Podľa viacerých ide o najlepší Kapuścińského text, stále sviežo a pútavo napísanú reportáž, napriek desaťročiam, čo od jej napísania ubehli. Autor má dobrú metódu, nespolieha sa totiž len na svoje oči a stretnutia, ale cez obrazy a fotografie, cez príbehy a ich interpretácie čitateľa vovedie do dejín Iránu aj do ulíc Teheránu a pár ďalších miest.

Pahlavího otec bol krutý, syn bol trochu neschopný, ale pochopil, že aby si získal rešpekt, musí byť krutý rovnako, ak nie viac. Zničené dediny, pochody vandrujúcich chudobných detí so spuchnutými tvárami a dobrovoľne vypálenými viečkami (aby vďaka tomu ľahšie získali almužnu), chudoba ako základný definičný znak, podľa ktorého rozpoznáte, či niekto patrí k vládnej elite alebo k ovládaným.

Obálka knihy Ryszarda Kapuścińského Šachinšach, ktorá vyšla v slovenskom preklade.

Slovenský čitateľ má na takéto veci cit, poznáme niečo z toho z komunizmu. O to viac nás musí šokovať, že Pahlavího prozápadný režim bol v mnohom viac krutý, ako náš komunizmus. A všetko sa malo zhoršiť, keď v dôsledku ropnej krízy zdražela ropa. Pahlaví nevedel čo s peniazmi. Investoval samozrejme najmä do svojej rodiny a režimu, a teda do armády. Nakupoval všetko, bezhlavo a tempom, ktorý krajinu napokon zadlžil. Západ mu mnohé odpúšťal, peniaze predsa nesmrdia. Kapuściński ale opisuje, ako naložené lode nemali kde vyložiť tovar (chýbali prístavy), keď sa to nejako podarilo, nebolo tovar možné presunúť do vnútrozemia, potom ho nebolo kde uskladniť, potom zapadol pieskom. To plytvanie šokuje.

Ale nie viac, ako neustále násilie. Voči všetkým, hoc preventívne. Asi najsilnejšou pasážou knihy je návrat Mahmuda, prekladateľa, ktorý žil v Londýne a ktorého zavolal späť do Iránu jeho brat, aby bol pritom, keď sa udeje zmena.

Mahmud je šokovaný. Krajinou, mravmi, strachom. Bratovi najskôr neverí, potom pochopí. Keď vidí, ako sa násilného režimu prestávajú ľudia báť, keď vidí úpadok morálky v štruktúrach režimu, a keď to porovná s odhodlaním ajatolláha Chomejního a opozície, je všetko jasné. Otázkou je len kedy sa všetko spustí. Duch ajatolláha je každou stranou silnejší, ako represívny režim.

Kapuścińského kniha vysvetľuje čo viedlo k pádu sekulárneho režimu v Iráne, prečo moslimské krajiny neprijímajú Hollywood a západné hodnoty, prečo sú tí, ktorí tieto hodnoty doma prezentujú, považovaní za nepriateľov svojej spoločnosti.

Ale najsilnejšie je niečo iné. Je to tá hranica okolo mešity. Šach Pahlaví vedel byť krutý voči každému, celkom flexibilne, podľa potreby. Ale nikdy si nedovolil prekročiť hranicu a zaútočiť na kult mešity a islamu. Tam sa skrývali jeho odporcovia, tam nad nimi nemal moc. A odtiaľ je ich autorita.

Je to jednoduché. Islam bol silnejší a on to vedel.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo