Krátke dejiny opozičnej frustrácie

Krátke dejiny opozičnej frustrácie

Účastník opozičnej demonštrácie v marci 2012 proti Gorile. Foto: Pavel Neubauer/TASR

Čo má spoločné Zuzana Hlávková, Rado Procházka a demonštrácie proti Kaliňákovi? Malá úvaha k piatemu výročiu Gorily.

Pamätáte si ešte na Gorilu? O pár dní to bude päť rokov, čo sa tento spis stal verejnou témou čísla jedna. Nemá zmysel ľutovať, že to bol koniec Mikuláša Dzurindu a napokon aj jeho strany, zaujímavejšia je iná otázka. Na ulice chodili tisíce slušných ľudí, ktorí cítili, že im chce niekto ukradnúť štát, že takto fungujúci štát nepatrí im, vzniklo isté spoločenské hnutie.. a? A prišlo sklamanie.

Gorilou skončilo obdobie slovenského postkomunizmu, pravica už nemohla tvrdiť, že je morálnejšia, ako bývalí komunisti, už sa nedalo tvrdiť, že tieto strany predstavujú lepšie Slovensko a podobne.

Ale to je len menšia časť príbehu. Gorila zároveň našu krajinu niekam posunula, niečo sa zmenilo a politicky to pomohlo Igorovi Matovičovi a rôznym odnožiam vyznávajúcim (či predstierajúcim)  kult priamej demokracie. Vtedy, pred necelými piatimi rokmi, sa mnohí láskavo usmievali, keď počúvali názory Lucie Gallovej a Petra Pčolinského o demokracii a spoločnosti, nepatrilo sa ich kritizovať, hovorili, vraj istá dávka naivity patrí k idealizmu a najmä ich treba podporiť. Sú mladí, predsa.

Dnes vieme, k čomu to viedlo. Pčolinský je Kollárov poslanec, Gallovej názory sú vlastné viacerým Kotlebovým poslancom. A byť opozičným politikom a byť bojovníkom proti korupcii, akoby jedným bolo.

Koho z tých ľudí, ktorí vtedy chodili protestovať proti Gorile to uspokojuje?

Piate výročie Gorily je smutným výročím. Nielen kvôli  tomu, ako dopadol tento spis a vyšetrovanie, že nedošlo k obvineniu a trestu, ale aj kvôli tomu, že nedošlo k spoločenskej katarzii a kvôli džinovi, ktorý našu politiku odvtedy ovláda.

Uplynulých päť rokov navyše ponúka ďalšie podobné príklady.

Najväčší politický projekt, ktorý za ten čas vznikol, založil Radoslav Procházka. Malo ísť o stranu, ktorá do politiky prinesie novú politickú generáciu, ktorá nahradí Roberta Fica a Roberta Kaliňáka. Nestalo sa. Má to samozrejme iné dôvody, ako to, čo sme videli pri protigorilých protestoch, ale aj tu sa opakuje ten podivný pocit, že z veľkého nadšenia je veľké sklamanie. A poslanec Hrčnčiar v parlamente.

Podobný pocit ničoty ostal aj po demonštráciách v Bašternák-Kaliňákovej kauze a na podobný pocit, myslím, sa zberá aj v kampani, ktorú vedie Zuzana Hlávková a jej podporovatelia.

Nič proti jej odchodu z ministerstva a už vôbec nič proti tomu, že verejne pomenovala svoje podozrenie, len si všimnite rozdiel, ako o kauze hovoria angažovaní aktivisti a angažované médiá a ako o nej hovoria politici ako Miroslav Beblavý.

A problém je ešte niečo. Čo je vlastne cieľ, ktorý tisíce študentov v zahraničí a sympatizanti Zuzany Hlávkovej majú? Čo chcú dosiahnuť? Zverejnenie zmlúv? Stretnutie s ministrom? Návrat našich študentov z cudziny?

Asi treba byť trochu realistom, žiadny masívny návrat sa konať nebude a ani objektívne nemôže. Celá kampaň by mohla mať zmysel keby mala reálny cieľ, keby sa idealizmus kombinoval s politickým uvažovaním.

Mimochodom, keď si všimnete, tak slovenské študentské protesty sú politicky neúspešné od začiatku. Z celej silnej študentskej generácie z Novembra 1989 sa v politike nepresadil nikto. Čo je to za príbeh, toto opakujúce sa sklamanie?

Ohraničím sa na posledných päť rokov. Myslím si, že sledujeme sériu zlyhaní, o ktorých je najvyšší čas začať hovoriť a diskutovať.

Po prvé, leadership. Človek ako Igor Matovič nemôže byť lídrom protestov proti Kaliňákovi. Na to má príliš veľa problémov so svojim podnikaním a správaním. Vie sa odstaviť aj sám. Napokon, fakt, že mu dlhodobo stagnujú preferencie, o niečom tiež hovorí. Výsledok hovorí za všetko. Opozícia celé leto udržiavala demonštrácie, aby prišla jeseň, Matovičovo porušenie zákona – a bolo po všetkom.

Kaliňák je síce politická mŕtvola, ale do práce stále chodí.

Problém s lídrami je ešte väčší, Sulík má Kočnera, Kňažko mal svojich sponzorov keď kandidoval na prezidenta a primátora, mohli by sme pokračovať.

Lenže leadership je kľúčový. Nemožno ho zľahčovať s odvolaním sa na to, že Kaliňák je horší, ani na to, že Pčolinský je mladý. Ak má vzniknúť alternatíva, nestačí byť mladší a lepší ako Kaliňák.

Po druhé, mediálni kati.

Druhý problém vidím v tom, ako sa správajú angažované médiá. Robia niekoľko chýb. Napríklad v tom, že nerozlišujú. Každá kauza proti Smeru je považovaná za rovnako dôležitú, nech zbrane rinčia, hlava-nehlava.

Problém je, že to nesedí. A čím viac tlačíte, tým je to viac vidieť. Aktuálne na to pravdepodobne doplatí Zuzana Hlávková, a to napriek tomu, že jej gesto a rozhodnutie bolo mnohým sympatické. Na to, aby sa z jej podozrení stala kauza, treba viac. Omnoho viac.

Médiá takýmto prístupom pomáhajú bičovať atmosféru, ktorá napokon najviac vyhovuje Kollárovi a Matovičovi. Oni sa v nej najlepšie zorientujú a ak nie oni sami, ľudia ako oni, z nej aj vyťažia.

Rozlišovanie je pritom nielen znak inteligencie, ale aj zodpovednosti.

Videli sme to aj pri Gorile. Opozičné médiá neboli ochotné prijať dva kľúčové rysy celej kauzy. Že zodpovednosť Dzurindu a zodpovednosť Fica bola diametrálne odlišná, a teda každá snaha urobiť z coca-coly symbol Gorily musela naraziť. A po druhé, že v Gorile neboli vymenovaní len úplatní, ale aj neúplatní politici. To sa však veľmi rýchlo začalo strácať. Pretože taký Vladimír Palko, všakže, nebol mnohým z tých bojovníkov proti korupcii ideologicky sympatický.

Od Gorily uplynie v najbližších dňoch päť rokov.

Politicky je to stratených päť rokov. A môžeme si za to sami. Demoralizácia môže mať niekedy frustrujúcejšie dôsledky, ako nemorálnosť.

Je čas sa poučiť.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo