Prečo študovať, aj keď sa blíži skaza

Prečo študovať, aj keď sa blíži skaza

Ostreľovanie nepriateľského letectva s Lewisovou zbraňou. Autorom fotografie z obdobia medzi augustom 1917 až 1918 je kapitán F. Hurley. Foto: wikimedia

V čítaní na nedeľu prinášame úryvok zo slávnej C.S. Lewisovej kázne pre oxfordských študentov, ktorá zaznela na jeseň v roku 1939 na prahu druhej svetovej vojny.

Autorom komentáru ku knihe je Martin Luterán. Lewisov text uvádza týmito slovami:  Má zmysel študovať, keď existuje toľko dobrých projektov, startupov či firiem a ja si potrebujem zvyšovať šancu na úspech na trhu práce? Žijeme v kultúre, v ktorej sa zaneprázdnenosť považuje za normálny stav aktívnych ľudí. Ak nie si „busy“, tak si lenivý. Prečítanie Lewisovej eseje je prvým krokom k vytriezveniu z opojenia „busy“ kultúry, ktorou teraz žije šikovný mladý človek.

Načo začínať čosi, pri čom je taká malá šanca na dokončenie? Alebo ak aj nás osobne nezastihne smrť či vojenská služba, prečo by sme sa mali — a vlastne ako sa vôbec môžeme — naďalej venovať týmto pokojným zamestnaniam, keď sú v stávke životy našich priateľov a slobody Európy? Nie je to trochu tak, ako keď cisár Nero vyhrával počas požiaru Ríma na lýre?

[…] Každý kresťan, ktorý prichádza na univerzitu, musí neustále čeliť otázke, oproti ktorej sú otázky kladené vojnou relatívne nedôležité. Musí sa sám seba pýtať, ako môže byť správne, či dokonca len psychologicky možné, aby stvorenia, ktoré v každej chvíli smerujú buď do neba alebo do pekla, trávili čo i len zlomok toho mála času, ktorý im bol v tomto svete dopriaty, na také relatívne triviálnosti, akými sú literatúra, umenie, matematika či biológia. Ak obstojí ľudská kultúra pred týmto, obstojí pred čímkoľvek. A ak uznáme, že si záujem o vzdelávanie môžeme uchovať v tieni týchto večných otázok, ale nie v tieni európskej vojny, uznali by sme, že nepočúvame hlas rozumu, ale dychtivo dbáme len na hlas svojich nervov či masových emócií.

O väčšine z nás to naozaj platí: aspoň o mne určite. Preto je podľa mňa dôležité pokúsiť sa vidieť súčasnú katastrofu v pravdivom svetle. Vojna nevytvára nejakú absolútne novú situáciu: skrátka len zhoršuje neustálu ľudskú situáciu, aby sme ju už viac nedokázali ignorovať. Ľudia vždy žili na pokraji priepasti. Ľudská kultúra musela vždy jestvovať v tieni niečoho nekonečne dôležitejšieho, než je ona sama. Keby ľudia odkladali hľadanie poznania a krásy dovtedy, kým nebudú v bezpečí, hľadanie by sa nikdy nezačalo. Je omylom porovnávať vojnu s „normálnym životom“. Život nikdy nebol normálny. Ešte i obdobia, ktoré považujeme za najpokojnejšie, ako napríklad devätnáste storočie, sa pri pozornejšom skúmaní ukážu ako plné náreku, úzkostí, ťažkostí a kríz. Nikdy nebola núdza o presvedčivé dôvody odložiť všetky čisto kultúrne aktivity, až kým neodvrátime nejaké hroziace nebezpečenstvo či nenapravíme nejakú do neba volajúcu nespravodlivosť. Ľudstvo sa však už dávno rozhodlo na tieto presvedčivé dôvody nedbať. Poznanie a krásu chcelo hneď, nechcelo čakať až na vhodnú chvíľu, ktorá nikdy nenastane. Periklove Atény nám nezanechali len Parthenón, ale príznačne i pohrebnú reč. Hmyz si zvolil iný prístup: najprv sa snaží o materiálny blahobyt a bezpečnosť svojho úľa a hádam už dostal svoju odmenu. Ľudia sú iní. Matematické vety vyslovujú v obliehaných mestách, metafyzické argumenty formulujú odsúdení do väzenia, vtipkujú pod šibenicou, diskutujú o najnovšej básni počas pochodu na Quebec a češú sa pri Termopylách. To nie je výstrednosť. Je to naša prirodzenosť.

[…] Prv než som išiel do minulej vojny, pravdaže som si myslel, že môj život v zákopoch bude v akomsi tajomnom zmysle celý o vojne. V skutočnosti som zistil, že čím bližšie sme sa dostávali k frontovej línii, tým menej všetci hovorili a premýšľali o veci spojencov a o postupe ťaženia. S radosťou zisťujem, že Tolstoj v najväčšej knihe o vojne, aká bola kedy napísaná, zachytáva to isté — a svojím spôsobom to isté robí aj Iliada. Náboženské obrátenie ani nástup do armády náš ľudský život v skutočnosti nevymažú. Kresťania a vojaci sú stále ľudia: predstava neveriaceho o náboženskom živote je nereálna, rovnako ako predstava civila o aktívnej službe. Keby ste sa v jednom i druhom prípade pokúsili celú svoju intelektuálnu a estetickú činnosť zastaviť, dosiahli by ste iba toľko, že by ste vymenili lepší kultúrny život za horší. V skutočnosti nie je pravda, že nič nebudete čítať, či už v Cirkvi alebo na fronte: ak nebudete čítať dobré knihy, budete čítať zlé. Ak nebudete naďalej myslieť racionálne, budete myslieť iracionálne. Ak odmietnete estetické potešenie, upadnete do zmyselných rozkoší.

Medzi nárokmi nášho náboženstva a nárokmi vojny je teda určitá analógia: u väčšiny z nás ani jedno ani druhé skrátka nezruší či nevymaže čisto ľudský život, ktorý sme žili prv, než sme do nich vstúpili. V jednom i v druhom prípade to však platí z odlišných dôvodov. Vojna nepohltí celú našu pozornosť, lebo je to konečný predmet, a teda zo svojej podstaty nie je schopná uniesť celú pozornosť ľudskej duše. Aby sme sa vyhli nedorozumeniu, musím na tomto mieste urobiť isté rozlíšenia. Som presvedčený, že naša vec je (na to, že je to ľudská vec) veľmi spravodlivá, a preto som presvedčený, že je povinnosťou sa do tejto vojny zapojiť. Každá povinnosť je povinnosťou náboženskou, a teda i náš záväzok splniť si každú povinnosť je absolútny. Preto azda máme povinnosť zachrániť topiaceho sa človeka a ak žijeme na nebezpečnom pobreží, urobiť si vari aj plavčícky kurz, aby sme sa pripravili na každého topiaceho sa, len čo sa ukáže. Máme asi aj povinnosť prísť pri jeho záchrane o život. Keby sa však niekto oddal plavčíctvu natoľko, že by mu venoval všetku svoju pozornosť a nemyslel by na nič iné, nehovoril by o ničom inom a požadoval by prerušenie všetkých ostatných ľudských činností, kým by sa všetci nenaučili plávať — bol by to monomaniak. Záchrana topiaceho sa je teda povinnosťou, za ktorú stojí za to umrieť, ale nestojí za to pre ňu žiť. Zdá sa mi, že takéto sú všetky politické povinnosti (medzi ktoré radím i povinnosti vojenské). Človek azda musí zomrieť pre svoju vlasť, no nikto nemusí pre svoju vlasť vo výlučnom zmysle žiť. Kto sa bez výhrad oddá časným nárokom národa, strany či triedy, dáva cisárovi to, čo práveže najväčšmi patrí Bohu: seba samého.

[…] Vojna nás ohrozuje smrťou a bolesťou. Žiadny človek — a zvlášť kresťan, ktorý pamätá na Getsemani — sa pri týchto veciach nemusí snažiť o stoickú ľahostajnosť. Môžeme si však dávať pozor na výmysly fantázie. Myslíme na varšavské ulice a porovnávame smrť, ktorú tam ľudia podstúpili, s abstrakciou zvanou Život. Nikto z nás však nečelí otázke života alebo smrti, iba otázke tej či onej smrti — či zomrieme teraz guľkou z guľometu alebo o štyridsať rokov na rakovinu. Ako súvisí smrť s vojnou? Rozhodne nespôsobuje, že je častejšia. 100 percent z nás zomrie a toto percento nemožno zvýšiť. Niektoré smrti urýchli: toho sa však podľa mňa asi veľmi nebojíme. Až tá chvíľa príde, rozhodne len veľmi málo zaváži, koľko rokov budeme mať za sebou. Zvyšuje šancu, že zomrieme v bolestiach? Pochybujem.

Pokiaľ viem, prv než príde takzvaná prirodzená smrť, zvyčajne sa vyskytuje i utrpenie, pričom bojisko je jedno z veľmi mála miest, kde má človek opodstatnené vyhliadky zomrieť bez akejkoľvek bolesti. Znižuje naše šance, že zomrieme zmierení s Bohom? Tomu ťažko uveriť. Ak človeka nepresvedčí k príprave na smrť aktívna služba, možno si vari predstaviť takú zhodu okolností, ktorej by sa to podarilo? A predsa vojna nejako so smrťou súvisí. Núti nás pamätať na ňu. Rakovina v šesťdesiatke či paralýza v sedemdesiatpäťke nás netrápia len preto, že na ne nemyslíme.

Vďaka vojne je však smrť pre nás skutočná: a to by v minulosti väčšina veľkých postáv kresťanstva chápala ako jedno z jej dobier. Podľa nich je dobré, keď si neustále uvedomujeme svoju smrteľnosť. Som náchylný myslieť si, že mali pravdu. Všetok živočíšny život v nás i všetky plány na šťastie, ktoré sa sústredili na tento svet, boli vždy nakoniec odsúdené na zánik. V bežných časoch si to vie uvedomiť len múdry človek. Teraz to vedia i tí najhlúpejší z nás. Jasne vidíme, v akom vesmíre sme celý čas žili, a musíme sa s tým vyrovnať. A ak sme aj mali v súvislosti s ľudskou kultúrou nerozumné nekresťanské nádeje, teraz sa rozbili. Ak sme si mysleli, že budujeme nebo na zemi, ak sme hľadali čosi, čo zmení tento svet z miesta putovania na trvalé mesto, ktoré uspokojí dušu človeka, stratili sme svoje ilúzie, a už bolo aj načase. No ak sme si mysleli, že život venovaný vzdelávaniu a pokorne obetovaný Bohu je pre niektoré duše v niektorých časoch svojím vlastným malým spôsobom jedným z určených prístupov k božskej skutočnosti a kráse, z ktorej sa raz, ako dúfame, budeme tešiť po tomto živote, môžeme si to myslieť i naďalej.

Text je úryvkom z knihy C.S. Lewisa Learning in War-Time (Štúdium počas vojny), ktorá práve vychádza v slovenskom vydavateľstve Insight. Kniha obsahuje aj originálny anglický text. Vychádza so súhlasom vydavateľa. Knihu si možno objednať na stránke Kolégia A. Neuwirtha.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo