Vyvracia niektoré dnešné mýty vo výchove. Mrzí ju, že mnohí mladí rodičia zavrhli výchovné princípy predošlej generácie. Zároveň však tvrdí, že vo výchove sa už nemôžeme vrátiť späť, pretože musíme naučiť naše deti kriticky myslieť. 

Daniela Kováčiková pracuje ako psychologička v bratislavskom Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. Okrem poradne, v ktorej poskytuje pomoc deťom, rodičom i pedagógom, pravidelne navštevuje materské a základné školy ako školská psychologička. 

Posun vo výchove detí v našej generácii je enormný. Výchovné príručky našich mám stavali na úplne odlišnom prístupe než tie dnešné. Ako je možné, že v priebehu relatívne krátkeho času nastal až taký zlom vo výchove?

Súvisí to najmä so spoločenskými zmenami. Kedysi sa žilo viacgeneračne, starí rodičia boli užšie napojení na mladú rodinu. Zároveň princípy i ciele výchovy boli jednoznačnejšie. Cieľom bolo, aby sa dieťa prispôsobilo spoločnosti a aby si osvojilo jej normy. Základným výchovným princípom bola poslušnosť voči autorite.

So zmenou spoločenského systému však prišla viac individualistická ideológia a zdá sa, že preniká aj do výchovy. Sú tu nové výchovné štýly, s ktorými sa oboznamujeme aj vďaka internetu. Dôraz sa presúva z poslušnosti na rozvíjanie svojho osobnostného potenciálu. Ciele výchovy sú preto dnes menej jednoznačné. Táto generácia už nevyžaduje poslušnosť, ale skôr schopnosť prejaviť svoj názor a svoju osobnosť.

A je to tak dobre?

Prináša to pozitívne stránky, ale zároveň aj niektoré riziká. Keď kladieme dôraz na rozvíjanie individuálnych schopností, hrozí nebezpečenstvo prílišného dôrazu na výkon. Teda podpory toho, aby dieťa čo najviac vyniklo v skupine, aby bolo priebojné, najlepšie. Výchovným trendom je rozvíjať maximálny potenciál dieťaťa, niekedy je to však na úkor iných vecí.

Priemernosť sa tak stala hendikepom?

Presne. Tá bola žiaducejšia v minulosti, keď bolo potrebné zapadnúť, nevytŕčať z radu.

Mnohé deti sú však prirodzene priemerné, nehrozí, že z nich touto výchovou vyrastú osoby s pocitom nadrozmerného ega?

Mnohí na tento systém doplácajú, lebo priemernosť sa nenosí. Súvisí to aj s tým, že ženy sa rozhodujú pre deti až vo vyššom veku, majú vyššie vzdelanie ako predošlá generácia matiek, majú menej detí, tým pádom majú iné ambície vo výchove.

Preto máme vyššie očakávania od detí, premietame do nich svoje ambície. Jav bilingválnej výchovy je v mestách veľkým fenoménom. Kurzy plávania od troch mesiacov, baby gymnastika – teda snaha čo najskôr stimulovať dieťa od útleho veku.

Tým, že je prístup k dieťaťu taký odlišný od prístupu predošlej generácie, dcéry sa dostávajú do latentného konfliktu so svojimi mamami, nevesty so svojimi svokrami. Dnešné matky si už nenechajú len tak hovoriť do výchovy. O výchove sa preto v rodinách medzigeneračne radšej prestalo diskutovať. Prečo je to tak?

Kedysi bolo normálne, že aj cudzí ľudia hovorili rodičom do výchovy, lebo filozofie výchovy boli veľmi podobné alebo rovnaké.

Dnes sú štýly výchovy také odlišné, že sa už neodvažujeme upozorniť cudzie dieťa, lebo tá matka možno vychováva iným štýlom. A toto platí aj medzi matkami a starými mamami. Naša generácia je vedená k tomu, aby si povedala svoj názor, urobila si podľa svojho.

Zdá sa, že dnešná generácia rodičov sa vo výchove odťala od predošlých generácií. Prečo už nepripúšťame možnosť, že niečo z generácie našich mám bolo aj správne?

Sú iste aj výnimky, myslím si, že ženy, ktoré mali dobrú skúsenosť s výchovou svojich rodičov a nepodľahnú každému novému trendu, tak tie všetko neodhodia. Zostane to v nich, pričom pripustia aj nové vplyvy. Je tu však veľká skupina rodičov, ktorí na to idú celkom inak ako ich rodičia.

Zaujímavé však je, že to platí aj pre rodičov, ktorí zažili doma atmosféru lásky, aj oni sa často vymedzujú voči minulosti a vychovávajú inak než rodičia. Prečo?

Je to naozaj tak, u mnohých dnes zohrávajú väčší význam alternatívne spôsoby výchovy, napríklad návrat k prírode a prirodzenosti, k vzťahovej výchove, k vyučovaniu doma.

Vzťahová výchova je dnes moderná u mladých mamičiek, lebo podporuje prirodzenú väzbu medzi mamou a dieťaťom už od prvých momentov života a pokračuje dlhodobým dojčením, nosením, spaním v jednej posteli. V očiach rodičov je to ideál, akési maximum, ktoré vieme dať svojmu dieťaťu. Ako to vnímate?

Určite vzťahová väzba v ponímaní teórie ranej citovej väzby k deťom vznikala aj v predošlých generáciách. Pretože kvalitný vzťah matky a dieťaťa je v prvom rade založený na láske, starostlivosti matky, na čase, ktorý mama s dieťaťom trávi. V poslednom období sa dáva síce do popredia podpora tej prvotnej väzby a je to tak dobre.

Kedysi bolo normálne, že aj cudzí ľudia hovorili rodičom do výchovy, lebo filozofie výchovy boli veľmi podobné alebo rovnaké. Zdieľať

No súčasne je nezmyselné tvrdiť, že predtým to tak nebolo, a tým bol vzťah menejcenný. Vtedy sa príručky pre matky venovali skôr výžive a praktickým veciam, ale to neznamená, že vzťahová väzba neexistovala. Dnes je pozitívne, že sa hovorí o veciach, ktoré túto väzbu podporujú – okamžité prisatie dieťaťa po pôrode, nosenie v prvých mesiacoch.

Ale určite to neznamená, že ak tieto veci chýbajú, tak nevznikne väzba medzi matkou a dieťaťom. Toto sú len faktory, ktoré väzbu podporujú. Aj tak však platí, že to najdôležitejšie je vzťah.

Mnohé ženy si dnes myslia, že keď matka nesplní všetky podmienky skorej väzby, tak dieťa o veľa ochudobňuje. Je to tak zo psychologického hľadiska?

Je pravda, že v niektorých mamách to môže vyvolať dojem, že ak nesplnia popôrodný bonding alebo že sa nepodarilo dojčenie, tak je potom veľmi ohrozená väzba. Ale takto to nefunguje. Väzba je predsa každodenná záležitosť, ktorá vyplýva zo starostlivosti o dieťa.

Je dobré, že sa o tom hovorí, ale netreba to preceňovať. Keď sa dieťa nepodarilo dojčiť, tak to neznamená, že je teraz navždy ohrozené na psychickom vývine, tak to jednoducho nie je. Množstvo matiek zo zdravotných dôvodov proste nevládze nosiť dieťa, napriek tomu môžu vytvoriť vzťahovú väzbu. Nad tým všetkým stojí psychické naladenie matky, harmónia a citové zázemie v rodine.

Ďalším fenoménom dnešnej doby sú matky, ktoré sa rozhodnú pre svoju profesnú realizáciu už od prvých mesiacov po pôrode. Tieto matky tvrdia, že spokojná mama rovná sa spokojné dieťa. Je na tom niečo?

Tu tiež vládne veľa mýtov. V prvých dvoch rokoch dieťaťa je totiž dôležitý čas, ktorý trávime s dieťaťom. Materská dovolenka sa javí často ako dlhá a matky musia obetovať svoj rýchly kariérny postup na úkor detí. Čo, samozrejme, nie je jednoduché, keď študovali, robili si atestácie, hovoria cudzími jazykmi.

Takže logicky je objektívne ťažké to utnúť na niekoľko rokov. Realizácia je dôležitá, ale je potrebné zvážiť formu, napríklad či ísť pracovať na celý úväzok. To časové hľadisko nie je zanedbateľné, ako sa mnohí tvária. V prvých dvoch rokoch potrebuje dieťa naozaj tráviť väčšinu času s jednou osobou.

Tu tiež vládne veľa mýtov. V prvých dvoch rokoch dieťaťa je totiž dôležitý čas, ktorý trávime s dieťaťom. Zdieľať

Ak matka nie je z finančných dôvodov nútená ísť do práce, tak je dobre, keď venuje väčšinu času dieťaťu. Je mýtus myslieť si, že keď som dve hodiny denne s dieťaťom a naplno sa mu venujem, tak to vykompenzujem. Nenahradí to celý deň.

To sa dnes často hovorí: dôležitá je nie kvantita, ale kvalita času, ktorú dieťaťu venujem.

Citová väzba a pamäť sa vytvárajú v každodenných situáciách. Kvantita je v tomto prípade dôležitá. Malé dieťa nemá povedomie o čase a to, že mama príde podvečer, je preň nepochopiteľné. Dieťa potrebuje vnímať prítomnosť matky, či už varí, uspáva ho, to sa dieťaťu ukladá do pamäti.

Pritom matka sa dieťaťu nemusí celý deň venovať. Je normálne, že matka musí robiť bežné činnosti. Dieťa má však istotu, že tam je.

Rovnako na ihrisku sa mama môže pokojne s niekým rozprávať, kľúčové je, že dieťa podvedome vníma jej prítomnosť. V prvých mesiacoch sa dieťa dokonca vníma cez matku, nevie to oddeliť. Potom v deviatom mesiaci prichádza úzkosť z cudzích ľudí, čím sa potvrdzuje tá správna väzba k matke.

Postupne sa začne fáza osamostatňovania, dieťa vie, že keď sa matka na chvíľu vzdiali, tak sa o chvíľu vráti. Na to, aby bolo dieťa samostatné, musí mať predtým istotu v mame.

Dnes vychádza na rozdiel od minulosti množstvo motivačných výchovných kníh, v ponuke je aj veľa výchovných kurzov. A tým, že sa rodičia už neobracajú na svojich rodičov o radu, hľadajú si svojich výchovných guru. Nie je paradoxom tejto doby, že máme oveľa viac materiálov o výchove než kedykoľvek predtým, a zároveň sme stratili sebavedomie rodičovstva?

Tým, že sme konfrontovaní s množstvom výchovných štýlov, ktoré vyzerajú veľmi zaujímavo a v každom je aj niečo múdre, tým väčšmi sme ako rodičia zneistení.

Ako sa v tom všetkom zorientovať? Keď na jednu situáciu ponúkajú rôzne výchovné štýly aj celkom protichodné riešenia?

Rodič si musí nájsť štýl, s ktorým je stotožnený. Vynervovaná matka, nech už urobí čokoľvek, nebude tým najlepším výsledkom. Aj mama musí uspokojiť svoje potreby, napríklad spánok. Keď je frustrovaná z nevyspatia, tak to musí riešiť. Či už tak, že nájde osobu, ktorá ju nahradí, kým si oddýchne, alebo zváži, čo urobiť, aby dieťa spalo. Je potrebné nájsť si, čo mi vyhovuje.

Mamy si často myslia, že sa musia celkom obetovať pre dieťa a potom sú nadmieru vystresované. Už im napríklad nevyhovuje dojčenie, ale príručka hovorí, že dobré je dojčiť neviem dokedy. Vtedy by si mali dať na misku váh, čo je objektívne dobré pre rodinu, čo pre dieťa a pre samotnú matku.

Je totiž dôležité, aby v prvom rade fungoval aj partnerský vzťah s mužom. V tomto treba nájsť zdravú rovnováhu a nebáť sa aj od dieťaťa vyžadovať prispôsobenie sa rodine. Dieťa by sa malo totiž pomaly učiť prispôsobovať sa svetu navôkol.

Mamy si často myslia, že sa musia celkom obetovať pre dieťa a potom sú nadmieru vystresované. Už im napríklad nevyhovuje dojčenie, ale príručka hovorí, že dobré je dojčiť neviem dokedy. Zdieľať

Psychológovia jasne pomenovali fakt, že niečo ako dokonalá matka neexistuje. Máme právo robiť chyby a dieťa to zvládne. Robiť chyby vo výchove je normálne, dôležité je poučiť sa z nich. To nie je tak, že keď urobím nejakú výchovnú chybu, natrvalo poznačím dieťa.

Keď dávame do výchovy lásku, nemusíme sa báť byť aj prísnymi rodičmi. Dieťa na tom vďaka vzťahu vyrastie. Keď je dobrý vzťah, rodič by sa nemal ničoho báť.

Keď sme pri slove láska, je to dnes trochu problematický pojem, pretože každý pod tým rozumie niečo iné. Niekto tvrdí, že dieťa nemôžem trestať, lebo to nie je láska. Mám na mysli trendy, ktoré síce hovoria aj o istých hraniciach, ale stavajú vzťah rodič – dieťa na úroveň partnerstva. Tresty sú však pre tento typ výchovy v rozpore s láskou, pretože vyvolávajú strach. Sú prísnosť a trest v rozpore s láskou?

Myslím si, že nie. Samozrejme, je výborné, že máme rešpekt k dieťaťu, že berieme do úvahy jeho potreby. Ale rešpekt k dieťaťu a stanovenie hraníc sa nevylučuje. My sme totiž zodpovední za dieťa, ktoré veľakrát nevie posúdiť, čo sú dôsledky jeho správania sa.

Niektoré dôsledky mu môžeme aj dopriať, nech sa poučí. Ale niektoré dôsledky mu jednoducho nemôžeme dovoliť, či už je to v otázke bezpečnosti alebo nášho hodnotového nastavenia.

No autorita určite nie je v rozpore s láskou. My môžeme byť autoritou, najlepšie je, keď sme konzistentnými rodičmi a keď ako partneri máme spolu rovnaké očakávania od dieťaťa a to dieťaťu dáva dokázateľnú istotu. Brať dieťa ako dospelého partnera nie je celkom reálne. Pretože je to rodič, ktorý rozhoduje a má zodpovednosť za dieťa. Dieťa sa občas musí prispôsobiť a je to tak správne.

Zástancovia partnerského prístupu k deťom však tvrdia, že hlas dieťaťa máme vypočuť v každej situácii. Čo si o tom myslíte?

Je fajn, keď má dieťa možnosť vyjadriť svoj názor, ale v konečnom dôsledku rozhoduje rodič. Určite to platí v zásadných otázkach. Veľa vecí sa ani nedá dieťaťu vysvetliť, lebo je na nejakej úrovni, ktorá zodpovedá veku, a nevie predvídať.

Napríklad ročnému dieťaťu, že so špinavými rukami sa nemá jesť, lebo ho ohrozujú rôzne baktérie. A aj keď o tomto mnohí rodičia nechcú počúvať, dieťa sa snaží svojím spôsobom bojovať o moc. A keď vnímavé dieťa vybadá, že rodič je neistý, raz povolí, raz nepovolí, tak dieťa sa toho chytí a bude to skúšať. Je prirodzené, že aj dieťa už má svoje ciele, ktoré chce dosiahnuť u rodiča.

Zástancovia nového trendu Nevýchovy tvrdia, že partnerským prístupom vychováme kreatívnych a sebavedomých ľudí. Je to potom tak, že klasická hierarchická výchova vedie k tomu, že z detí vyrastú zakomplexovaní ľudia či ľudia bez názoru?

Naši rodičia tiež robili chyby. Ale na mnohých z nás to nezanechalo také strašné stopy, že by sme sa nevedeli vyjadriť alebo vytvoriť si svoj názor. Dôkazom je napokon aj to, že dnešní rodičia si idú svojou cestou.

Nové fenomény doby však prinášajú novú výzvu, ktorou je rozvoj kritického myslenia v deťoch.

Doba sa mení, sme zaplavení hromadou informácií, je potrebné sa v tom vyznať, a preto je užitočné podporiť v dieťati schopnosť vyjadriť svoj názor. Od určitého veku je dobré vysvetľovať dieťaťu, prečo sme ako rodičia zvolili takéto normy a hranice v našej rodine. Už sa nedá zostať zamrznutí v minulom čase a vyžadovať slepú poslušnosť.

Naši rodičia tiež robili chyby. Ale na mnohých z nás to nezanechalo také strašné stopy, že by sme sa nevedeli vyjadriť alebo vytvoriť si svoj názor. Zdieľať

V dnešnom svete by sa takéto dieťa stratilo. Ale zároveň ho treba učiť, že do určitého veku rozhodujem o tom zásadnom ja, rodič. V niektorých veciach mu môžeme dať na výber, no len vo veciach, ktoré sú pre nás prijateľné.

Pracujete v psychologickej poradni a v rámci toho robíte aj poradenstvo v materských školách. Keď tak pozorujete dnešné deti a ich rodičov, čo sú najvypuklejšie problémy?

Neviem to porovnať s minulosťou. Ale vnímam, že mnohí rodičia sa boja stanoviť dieťaťu hranice alebo sa boja vyžadovať od dieťaťa, aby sa prispôsobilo, lebo sa boja, že zadusia jeho osobnosť.

Prirodzené obmedzenia, ktoré sme zažili my ako deti, keď ešte nebolo okolo nás množstvo hračiek, dnes už neexistujú. To isté s jedlom, deti si dnes môžu dovoliť byť prieberčivé. Deti sú oveľa menej prispôsobivé. Kedysi bolo v tomto jednoduchšie stanovovať hranice.

Čo riešim veľmi často, sú problémy s pozornosťou alebo prílišnou aktivitou. To sú problémy, ktoré sú spojené s fenoménmi dnešnej doby. Dnešné deti majú všeobecne menej pohybu. Deti už v predškolskom veku požívajú tablet ako hračku, hrajú počítačové hry. Rodičia sa už boja nechať len tak sa deti hrať na dvore, viac deti strážia, deti oveľa viac trávia čas v interiéri.

Už sme spomínali výchovu orientovanú na výkon. Tlak na súčasných rodičov je veľký, najmä v mestách majú deti už od škôlky rôzne východiskové pozície. Majú pocit, že keď niečo zanedbajú v predškolskom veku, dieťa to neskôr nikdy nedobehne. Prejavuje sa tento rozdiel už v tom, či dieťa chodí do súkromnej alebo štátnej škôlky?

Osobne si myslím, že štátne škôlky sú často kvalitnejšie. Dôležité je povedať si, čo dieťa naozaj potrebuje. Najpodstatnejšie je, aby bolo šťastné, spokojné, aby malo citové zázemie, harmonické rodinné zázemie. V takomto prostredí sa dieťa totiž rozvíja najlepšie.

Dôležité je, že dieťa má priestor hrať sa podľa svojich predstáv, nemusíme mu štruktúrovať všetok čas a klásť naň nároky, ktoré pomaly dosahujú úroveň nárokov na dospelého v zamestnaní. Dieťaťu úplne stačí stimulácia v škôlke, v tomto veku nemusí chodiť na krúžky. Treba mu najmä dopriať voľný čas na hru. Cez víkendy sa tiež menej chodí do prírody, čo je veľká škoda. Tam si totiž dieťa oddýchne najlepšie.

Vy teda radíte, že pre zachovanie vlastného rodičovského sebavedomia je lepšie nečítať rôzne rodičovské príručky a nepremietať do dieťaťa svoju ambicióznosť?

To nie je také jednoznačné. Niektoré deti sú už svojím temperamentom ľahko formovateľné. Pri takýchto deťoch nemusia mamičky čítať žiadne príručky, lebo dieťa rastie pekne v súlade s rodičmi.

Matky však siahajú po knihách často vtedy, keď majú s dieťaťom nejaký problém a snažia sa ho pochopiť. Iné si zase nie sú isté svojou materskou rolou, preto sa snažia nejako vymedziť, nechcú vychovávať deti, ako to robili ich rodičia. Príručky však naozaj nemusia čítať rodičia, keď je ich dieťa spokojné a šťastné.

Nebolo pre vývoj dieťaťa zdravšie obdobie, keď rodičia príliš nad výchovou nešpekulovali, pretože mali viac detí a dieťa sa prirodzene muselo zaradiť do zabehnutého systému? Neškodíme dnes deťom tým, že z nich niekedy robíme psychologické objekty?

Každý fenomén má svoje plusy i negatíva. V minulosti sme až tak neboli tlačení do výkonu. Dnes sa vďaka technike stráca medziľudská komunikácia. Kedysi deti vyrastali na dvore medzi vrstovníkmi, viac slobodne trávili voľný čas. Dnes sú deti viac zavreté doma, kde nemusia komunikovať, prispôsobovať sa skupine.

Tu je však potrebné povedať, že v minulosti to mali ťažšie tie deti, ktoré nevedeli zapadnúť do všeobecných štandardov, za čím mohla byť aj nejaká skrytá porucha, ktorá nebola diagnostikovaná. Tieto deti boli potom zbytočne telesne trestané, lebo sa nevedeli prispôsobiť a rodičia to nevedeli riešiť. Preto používali také prostriedky, aké vtedy poznali.

Kedysi deti vyrastali na dvore medzi vrstovníkmi, viac slobodne trávili voľný čas. Dnes sú deti viac zavreté doma, kde nemusia komunikovať, prispôsobovať sa skupine. Zdieľať

Dnes, našťastie, vďaka informáciám matky lepšie odhalia, že za problematickým správaním nie je často chyba výchovy, ale môže ísť aj o diagnózu. Pre tieto deti je potrebné zvoliť individualizovaný prístup vo výchove.

Nové fenomény vo výchove budú znamenať, že tieto deti sa nedokážu prispôsobiť školstvu, ako ho vnímame dnes. Reálne sa nebudú vedieť zaradiť do bežnej triedy a učenie sa pre učiteľov stane v súčasných podmienkach nezvládnuteľné. Už dnes túto dilemu niektorí rodičia riešia takzvaným homeschoolingom, teda výučbou v domácom prostredí alebo voľbou alternatívnych škôl. Znamená to, že školstvo sa bude musieť prispôsobiť požiadavkám rodičov?

Školstvo sa bude musieť zmeniť. Mení sa postoj rodičov a detí k autorite učiteľa, ktorá je často spochybňovaná. Status učiteľa je nižší ako v minulosti. V spoločnosti sa hovorí, že v škole je potrebný individuálny prístup k žiakovi, hlavne tomu, ktorý má nejaký problém.

Aj rodičia jednoducho požadujú individuálny prístup k svojmu dieťaťu. Lenže to sa nedá v triede, kde je 25 detí. Keď budú tieto trendy prevládať, školstvo to ďalej takto nebude zvládať.

Čo sa s tým dá robiť?

Bude sa musieť znížiť počet detí v triede a angažovať asistentov pre deti so špeciálnymi potrebami. Ale bola by veľká škoda, keby sme celoplošne rezignovali na to, aby sa deti učili prispôsobovať. Lebo ani papier s diagnózou nemá znamenať, že dieťa s poruchami učenia sa nemusí nijako prispôsobiť.

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo