Tajomstvo odpustenia

Tajomstvo odpustenia

Bývalý trnavský arcibiskup Róbert Bezák (uprostred dole) zdraví občanov Prievidze po udelení čestného občianstva, 11. októbra 2013 v Prievidzi. Foto: Radovan Stoklasa/TASR

Anton Neuwirth hovoril, že kým Židia ako vyvolený národ neodpustia holocaust, nebude vo svete pokoj.

Dňa 12. júna 1990 navštívil Bratislavu maďarský prezident Árpád Goncz. Po oficiálnom stretnutí na Bratislavskom hrade bola recepcia vo vládnom hoteli Bôrik. Maďarskému prezidentovi som povedal vtedy tento prípitok: „Vážený pán prezident! Žijeme tu Slováci a Maďari vedľa seba už vyše tisíc rokov. Ak Pán Boh dá, že svet bude trvať ďalších tisíc rokov, presne toľko budeme vedľa seba ďalej žiť. Žime tu v pokoji a priateľstve!“ Árpád Goncz sa poďakoval a na môj prípitok poznamenal: „Vydržme žiť v pokoji prvé dva-tri roky a tých zostávajúcich 997 už nebude takých ťažkých!“

Od roku 1990 ubehlo 26 rokov. Slovensko-maďarské vzťahy poznačili za tento čas mnohé príbehy. Zažili sme mnohé napätia, ale celý tento čas sme boli stále svedkami ľudí a činov, ktorí sa angažovali za to, aby naše spolužitie bolo priateľské a dobré. Peter Zajac a Fedor Gál publikovali 10. júna 2013 v časopise Týždeň príspevok „Pamäť zmierenia“, kde opisujú cestu zbližovania Slovákov a Maďarov po novembri 1989. Dnešnú konferenciu „Spolu na ceste Slováci a Maďari“ považujem za mimoriadne významnú na tejto ceste a chcem preto hneď v úvode vyjadriť svoju hlbokú úctu jej organizátorom. Prosím, aby aj tento môj príspevok bol chápaný ako ďalší kamienok do mozaiky tohto zbližovania. Budem v ňom hovoriť len o Slovensku. Chcem ho postaviť na troch pilieroch: sebareflexia, odpustenie a dôvera.

Sebareflexia

Toto leto som bol s manželkou už tradične na dovolenke vo Vysokých Tatrách. Vracali sme sa zo Zbojníckej chaty z výšky 1960 metrov. Odrazu sme zazreli, ako posledný úsek ku chate stúpa osamelá rehoľná sestra v športových topánkach a v habite. „Čo takto sama?“ prihovoril som sa jej. „Ja nie som nikdy sama,“ odpovedala a ukázala na ruženec, ktorý držala v ruke. Pokúsil som sa potom žartovať a povedal som: „Vydržte sestrička, už len kúsok a hore vás čaká fajnové chladené čapované pivo!“ A ona nato: „Ja som dnes len o vode a chlebe. Modlím sa a obetujem za hriechy našich predkov. Tieto hriechy nás stále doprevádzajú.“

Musel som stretnúť túto rehoľnú sestru, aby mi v dvojtisícovej nadmorskej výške povedala to, čo som dovtedy nenašiel ani v knihách, ani na prednáškach.

Hriechy našich predkov nás stále doprevádzajú a sú našou súčasťou. A napadlo mi, ako to bolo a je s nami Slovákmi v našich novodobých dejinách.

V roku 1918 vznikla Československá republika, ktorá mimoriadne pomohla Slovákom k ich národnému, politickému a kultúrnemu sebauvedomeniu. Bez Čechov, ktorí prišli na Slovensko, by to tak rýchlo nebolo možné.

Potom prišiel rok 1939, vznikla Slovenská republika a my sme tých Čechov poslali domov, do Čiech. Potom počas vojnovej Slovenskej republiky sme za neľudských okolností poslali preč zo Slovenska Židov.

Potom sme po roku 1946 posielali za krutých podmienok zo Slovenska do českého pohraničia  slovenských Maďarov. Prišiel komunizmus, prišla sloboda a my by sme si mohli myslieť, že tieto problémy v zjednotenej a demokratickej Európskej únii už neexistujú. Ale odrazu prišla migračná vlna a my sme zareagovali tak, že spontánne odmietame prijať arabských utečencov do našej vlasti. Je to stále o tom istom.

Pri každej jednej udalosti, ktorú som tu spomínal: či to boli Česi, potom Židia, Maďari, alebo teraz arabskí migranti, existujú argumenty, ktoré robia celý ten problém zložitejším. Ja ale nechcem hovoriť o druhej strane, ja hovorím o Slovákoch.

Na túto sebareflexiu čakáme od prvých rokov slobody. Osobitne po vzniku Slovenskej republiky 

1. januára 1993 sa už nemáme na koho vyhovárať. Táto sebareflexia sa týka rovnako pochopenia našej histórie: uhorskej, česko-slovenskej, vojnovej, komunistickej i postkomunistickej. Nad každou touto sebareflexiou stále víťazia ideologické tábory a postoje. Bez tejto sebareflexie nemôžeme dorásť na pokojne sebavedomé národné spoločenstvo, ktoré vie bez predsudkov budovať vzťahy s inými národmi.

Kytica uprostred plynovej komory v koncentračnom tábore Auschwitz. Foto: Paul Arps/flickr.com

Odpustenie

Keď chcem hovoriť na tému odpustenia, pomôžem si jedným príkladom zo Slovenska z nedávnej minulosti. V roku 2012 bol za doteraz nevyjasnených okolností z postu trnavského arcibiskupa odvolaný arcibiskup Róbert Bezák. Arcibiskup Bezák bol človek s dobrou povesťou, charizmatický a ľudský. Mal schopnosť prihovárať sa ľuďom, aj na pokraji, alebo možno až mimo cirkvi. Odvolanie zo strany Vatikánu sa udialo rýchlo a právne zmätočne. Aj keď sa okolo arcibiskupa Bezáka začali vytvárať najrozličnejšie fámy o dôvodoch jeho odvolania, najviac vystupujú do popredia finančné otázky z obdobia pred Bezákovým nástupom, na ktoré on systematicky ukazoval. Kauza arcibiskupa Bezáka prešla mediálne celým Slovenskom a mala u slovenských veriacich veľkú odozvu. Slovenskí veriaci, tradične verní pápežovi a Svätej stolici zostali týmto odvolaním veľmi zaskočení. Jednoducho cítili, a dodnes cítia, že tu sa stala veľká krivda. Kauza odvolania arcibiskupa Bezáka ublížila nielen jemu, ale ublížila a dodnes pôsobí ako rana veľkej väčšine slovenských veriacich. 

Osobne si myslím, že Vatikán sa bude musieť raz ospravedlniť slovenským veriacim zato, že im týmto odvolaním spôsobil vážnu ranu v ich vnútri. Na pozadí tohto chcem ale povedať iné.

Nedávno ma navštívila veriaca žena, psychiatrička, ktorá mi povedala, že by chcela povedať arcibiskupovi Bezákovi, že zakiaľ on nepovie, že odpúšťa túto krivdu, zatiaľ nebude v slovenskej cirkvi pokoj.

O probléme odpustenia v ešte ostrejšej podobe za svojho života hovoril náš priateľ, lekár, politický väzeň, prvý veľvyslanec Slovenskej republiky vo Vatikáne Anton Neuwirth. Neuwirth bol po otcovi Žid a väčšina jeho židovskej rodiny zahynula v plynových komorách koncentračného tábora. Neuwirth hovoril, že kým Židia ako vyvolený národ neodpustia holocaust, zatiaľ nebude vo svete pokoj.

Nemám právo hovoriť, či by mal odpustiť arcibiskup Bezák tým, ktorí mu ublížili, a už vôbec sa neodvážim hovoriť Židom, aby po všetkých tých hrôzach odpustili svojim trýzniteľom. Nezažil som nič podobné. Chcem len poukázať na tajomstvo odpustenia v dejinách cirkvi i sveta, i vo vzťahoch medzi národmi.

Vo vzťahoch medzi národmi sme počuli už historické „odpúšťame a prosíme o odpustenie“. Je to impozantný krok národov ne ceste zmierenia. Niečo podobné a rovnako dôležité urobili predstavitelia maďarskej a slovenskej cirkvi vo svojich vyhláseniach. Čo ale znamená oddeliť tieto dve veci? Odprosiť niekoho za svoje viny si vyžaduje uznať chybu a potlačiť svoju pýchu. Ak to isté urobí ten druhý, uľahčuje mi to odpustiť mu. Ale jednostranne odpustiť niekomu za jeho previnenie voči mne je také ťažké, že si vyžaduje premenu celého človeka a je otázne, či to je vôbec v ľudských silách.

Prvý mučeník sv. Štefan odpustil tým, ktorí ho kameňovali. Sv. Ján Pavol II. odpustil svojmu atentátnikovi Alimu Agčovi. Slovenská rehoľníčka blahoslavená Zdenka Schelingová odpustila ľuďom, ktorí ju týrali vo väzení.

Sme schopní, aj vo vzťahu k iným národom, uvažovať o niečom takom na Slovensku?

Uznávam, že som sa pustil do tajomných a neprebádaných sfér, a preto radšej s bázňou končím.

Pamätník židovských obetí postrieľaných na brehu Dunaja maďarskými milíciami. Foto: Chiara/flickr.com

Dôvera

Brat Roger Schutz, protestantský mních, zakladateľ ekumenickej Komunity z Taizé, raz položil otázku: „Existujú skutočnosti, ktoré robia život krásnym, a môžeme povedať, že nás napĺňajú, prinášajú nám vnútornú radosť?“ A hneď odpovedal: „Áno existujú. A jedna z nich je dôvera. Uvedomujeme si, že to najlepšie v každom z nás sa buduje cez obyčajnú dôveru? Dokonca aj dieťa to dokáže.“

A brat Roger ďalej hovorí: „Dôvera, ktorá vychádza z hĺbky, nás nevedie k tomu, aby sme sa zbavili zodpovednosti, ale k tomu aby sme boli prítomní na miestach, kde je ľudská spoločnosť podlomená alebo roztrieštená. Robí nás schopnými vziať na seba riziká, stále napredovať, aj tvárou v tvár zlyhaniam.“ Toľko Roger Schutz.

Dôvera stojí pri základoch všetkých opravdivých vzťahov: v rodine, v priateľstve, v práci, v susedstve, rovnako pri spolunažívaní, susedstve a spolupráci národov. Stáročné spolunažívanie i dôvera Slovákov a Maďarov boli narušené poslednými sto-stopäťdesiatimi rokmi. Ako je možné túto dôveru znovu obnoviť? Naznačím štyri východiská z našej strany:

1. Slovensko by sa malo zbaviť svojich komplexov a frustrácií a má byť prirodzene sebavedomým národom.

2. Na Slovensku si musíme uvedomiť, že popri životnej úrovni, športe kľúčovým predpokladom k takémuto národnému sebavedomiu je kultúra a vzdelanosť.

3. Na Slovensku žije početná maďarská menšina. Treba pokojne uznať, že táto menšina je kultúrne i vzdelanostne bipolárna a týmto obohacuje Slovensko.

4. Mali by sme na Slovensku viac iniciovať, aby sa naši ľudia, mládež spoznávali. Ak by bol záujem, na niektorých slovenských školách by sa mohol maďarský jazyk učiť ako voliteľný predmet.

Keď som na začiatku spomenul svoj príhovor maďarskému prezidentovi Gonczovi, hovoril som v ňom o našej spoločnej tisícročnej minulosti. Som rád, že v slovenskej spoločnosti sa čím viac udomácňuje vedomosť, že uhorské dejiny sú aj našimi, slovenskými dejinami. Dlhé storočia tieto dejiny znamenali pokojné spolunažívanie našich národov, čo spôsobilo, že naše mentality, naše návyky, naša strava sú si veľmi blízke. Potom prišiel čas vzájomných krívd a hriechy našich predkov nás dodnes sprevádzajú.   

Ak hovorím o sebareflexii, odpustení a dôvere, ako východisku našich stretaní, nebol to asi prístup tradičnej politiky. Politika počíta najmä s mocou a historickými okolnosťami.

Ako bývalý politik ale hovorím, že ak  máme „spolu na našej ceste“ hľadať medzi našimi národmi zmierenie a pokojné spolunažívanie, musíme hľadať iné východiská ako mocenské.

Peter Zajac a Fedor Gál píšu v spomínanom článku „Pamäť zmierenia“, že „slovensko-maďarské zmierenie nie je jednorazový akt, ale trvalý proces“, a spomínajú, ako celé ponovembrové obdobie je poznačené takýmito činmi. Boli to predstavitelia cirkví, intelektuáli, historici, mimovládne organizácie a v neposlednej miere politici, ktorí sa pokúšajú o takúto cestu. Dnešná konferencia, zorganizovaná z iniciatívy našich maďarských priateľov, je vynikajúcim pokračovaním takéhoto hľadania.

Ako povedal brat Roger, treba na tejto ceste vziať na seba riziká, treba stále napredovať, aj tvárou v tvár možným zlyhaniam. Hľadí na nás nielen spoločná minulosť, ale najmä naša spoločná budúcnosť!

Text pôvodne odznel na konferencii Spolu na ceste Slováci a Maďari. Konferencia Charty XXI v Budapešti 3. decembra 2016.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo