Ak sa s tvojím štátom deje niečo zlé, musíš sa ozvať

Ak sa s tvojím štátom deje niečo zlé, musíš sa ozvať

Brno 8.5. 2014: Andrej Zubov počas návštevy Masarykovej univerzity v Brne. Foto: Jiří Salik Sláma-MAFRA

Andrej Zubov bol profesorom na najprestížnejšej ruskej univerzite MGIMO, pokiaľ neskritizoval Putina. Je členom významného úradu pravoslávnej cirkvi, no hovorí aj o jej pokušeniach.

Andrej Zubov sa narodil v Moskve v roku 1952. Historik, religionista a politológ, doktor historických vied, profesor MGIMO, Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov. V rokoch 1988 – 1994 prednášal v Moskovskej duchovnej akadémii históriu náboženstva. Tento odbor prednášal na MGIMO a na Pravoslávnej univerzite apoštola Ioanna Bogoslova. Člen Medzisnemového úradu Ruskej pravoslávnej cirkvi.

V roku 2011 profesor Zubov spolu so svojimi kolegami, moskovskými vedcami-humanistami, podpísal vtedy výzvu Najvyššiemu súdu, ktorá požadovala, aby sa voľby označili za falšované, ich výsledky sa vyhlásili za neplatné a aby sa voľby uskutočnili nanovo. V marci minulého roka vystúpil s kritikou činosti Ruska na Kryme, keď vari ako prvý porovnal anexiu Krymu s pripojením Rakúska k Tretej ríši v roku 1938. Za toto vystúpenie bol profesor Zubov uvoľnený z MGIMO, kde prednášal takmer poldruha desiatky rokov.

Prinášame rozhovor s ním, ktorý je súčasťou práve publikovanej knihy Dvanásť statočných.

Z akej rodiny pochádzate? 

Mám svoju osobnú malú tragédiu: neviem, kto je môj skutočný dedo, teda otec môjho otca. Všetkých ostatných príbuzných poznám. Mnoho ráz som sa otca pýtal – ktože je môj skutočný dedo? A on vždy len sľuboval: porozprávam ti, všetko napíšem, no napokon neporozprával, nenapísal. Vieme len, že dedovi bratia boli dôstojníkmi Ruskej cárskej armády, vstúpili do Bielej armády, obaja emigrovali.

Môj nevlastný strýc Ivan Zubov nemal ani šestnásť rokov, keď ako dobrovoľník išiel na front. Potom bojoval v Bielej armáde. Počas druhej svetovej vojny ako dobrovoľník vstúpil do armády generála Leclerca, a keď sa oslobodzovalo Francúzsko, zahynul v bojoch s nacistami na Saone v novembri 1944, už ako 45-ročný. Je pochovaný vedľa kňažnej Obolenskej, popravenej nacistami, i s druhými pravoslávnymi Rusmi, ktorí položili svoje životy za slobodu Francúzska.

V rodine ste teda mali dôstojníkov cárskej armády, váš otec bol zasa člen komunistickej strany.

Otec patril k nomenklatúre, zároveň bol presvedčený liberál a stúpenec parlamentarizmu.  Študoval na Vojensko-námorné učilište Dzeržinského. Bol členom KSSZ, vstúpil do strany pred vojnou, urobil skvelú sovietsku kariéru a je zrejmé, prečo. Pretože predchádzajúce pokolenie odborníkov jeho triedy z predrevolučných čias, profesori, lodní inžinieri, to všetko bolo zlikvidované. 

Otec hovoril: „Staviam lode. Komunisti odídu,  Rusko zostane. A bude potrebovať loďstvo, vojenské loďstvo. A ty sa musíš pripravovať na to, aby si prispel svojou hrivnou budúcemu Rusku.“ 

Váš vzťah s komunistickým režimom však veľmi nefungoval.

Začalo to ešte v škole, s bratom Sergejom, ktorý je starší odo mňa o osem rokov, sme počúvali rádiové stanice, on mi vysvetľoval všetky nehoráznosti sovietskeho režimu. Ešte v škole som sa sformoval ako človek zavrhujúci sovietsky režim. No ani cárske Rusko som si nijako neidealizoval.

Neprijímajúc režim, miloval som Rusko a nazdával som sa, že mu bezúhonne poslúžim v diplomatickej sfére. No ešte pred začiatkom prvého ročníka 21. augusta 1968 sovietske vojská vtrhli do Československa. V tom čase ja, novopečený študent, som sa rekreoval s rodičmi vo vládnom sanatóriu a videl som, aká bola otrasená celá sovietska elita, aké ticho bolo ďalší deň v jedálni. Všetci chápali, že sa stalo čosi strašné. 

Keď som 1. septembra prišiel do školy, všetkým som otvorene hovoril, že sme nasadili vojská do Československa. Ku koncu štúdia som už chápal, že do nijakých sovietskych orgánov pracovať nepôjdem, slúžiť režimu nezačnem. Keďže som sa špecializoval na thajský jazyk, zamestnal som sa v Ústave orientalistiky. Dúfal som, že sa pred ideológiou ukryjem v histórii. Nestalo sa – prinútili ma zaoberať sa politickými štruktúrami vtedajšieho Východu. No v tom, ako si myslím teraz, bola Božia prozreteľnosť.

Prečo si to myslíte?

Na kandidátsku dizertáciu som si vybral tému Pokus o výskum parlamentnej demokracie v Thajsku. Veril som, že totalitný sovietsky režim nie je večný a moja práca pomôže budúcemu Rusku – v našej krajine tiež bude treba budovať demokratický štát. V roku 1978 som obhájil dizertáciu. Nuž a doktorskú prácu – Parlamentná demokracia a politická tradícia Východu – v roku 1984 pochovali. Práve preto, že bola celkom nesovietska.

Nejaký čas som si v jeľcinovskom období myslel, že sú to chyby z nepochopenia. A potom som pochopil, že to nie sú chyby, ale nové princípy. Zdieľať

Neskôr som sa zaoberal dávnym  politickými štruktúrami,  písal som o tom, ako tom, ako náboženské vedomie starovekého Egypta, Mezopotámie, starovekej Číny tvarovalo politické formy.

Po skončení sovietskeho zriadenia som preto cítil som, že nastal môj čas. Tým viac, že sa uskutočnilo oslobodenie cirkvi. Veľmi veľa som prednášal, cestoval som po celom Rusku, i na Ukrajine a v Bielorusku som bol, uvažujúc, ako by sa dala utvoriť normálna ruská spoločnosť. A cítil som, že sme v prednej línii pokojného boja za jej utvorenie. No naše zriadenie sa po roku 2000, osobitne po roku 2008 a 2011 unášalo na sovietsku stranu. Čo do formy, tak na fašistický spôsob, no nie nacistický, ale fašistický v mussoliniovskom zmysle.

Nejaký čas som si v jeľcinovskom období myslel, že sú to chyby z nepochopenia. Stretal som sa v tom čase napríklad s premiérom Gajdarom, či s nebohým Borisom Jefimovičom Nemcovom. Vysvetľoval som im, že sú to chyby, že  musíme postupovať ináč. Nepočúvali ma, hoci sme mali dobré osobné vzťahy. A potom som pochopil, že to nie sú chyby, ale nové princípy.

Keď došlo k okupácii Československa sovietskou armádou v 1968, na Červenom námestí v Moskve štrajkovalo osem sovietskych občanov. Vy ste zasa kritizovali anexiu Krymu. Vidíte v tom nejakú paralelu?

Paralela, pravdaže, je a vidím ju v tom, že človeku je protivné ísť proti vlastnému svedomiu. A keď tvoje presvedčenie, tvoje svedomie hovorí, že sa so štátom deje čosi zlé, tak si ako občan povinný to vyjadriť. Povinný si to povedať.

Tí ľudia, ktorí vyšli na Červené námestie, ktorých väznili, hlboko prežili potupu okupácie Československa a predpokladali, že národ Ruska, národ Sovietskeho zväzu je vinný mlčaním. Mlčaním má spoluúčasť na zločine komunistického režimu, a preto sa rozhodli nemlčať. Približne takéto motívy som mal aj ja.

Keď som 1. marca publikoval na stránke Vedomostí ten článok, nevedel som, či ma podržia mnohí, alebo  nikto. No vedel som, že moja povinnosť ako občana a vedca, ktorý vidí nejaké analógie, chápe azda dôsledky lepšie ako väčšina jeho krajanov, je o tom nahlas hovoriť. Chápete, ktosi musí povedať, aby sa nemuseli potom hanbiť všetci. Práve to bol môj motív. Jednoducho som pochopil, že keď to nespravím, to bude moje fiasko. Tak som aj povedal svojim doma, že keď hneď nepošlem tento text do rozličných novín, tak asi prepadnem alkoholu, lebo pocítim, že môj život je nezmyselný. 

Prepustili vás hneď po publikovaní článku vo Vestníku?

Článok som publikoval v sobotu a v utorok mi oznámili, že ma vyhadzujú zo školy. Poprosili ma, aby som písomne oznámil, že odchádzam na vlastnú žiadosť. Odmietol som s tým, že nechcem odísť a nikdy nebudem klamať. Ak ma chcete vyhodiť, vyhoďte ma. Nasledujúceho dňa si ma zavolal prorektor, vzal som so sebou advokáta, keďže som nechcel hovoriť medi štyrmi očami. Oznámili mi, že musím odísť. Prepustili ma podľa článku pracovného práva o vykonaní ťažkého amorálneho činu. Obyčajne sa tento článok použije, keď učiteľ príde opitý na prednášku alebo nadáva, vrieska, alebo napríklad núti študentov k nejakým intímnym kontaktom. Oznámili mi, že amorálny čin je, že som vystúpil proti línii štátu, keďže pracujem v štátnej, navyše diplomatickej vysokej škole, ktorou je MGIMO.

Vyvolalo to neuveriteľný škandál. Pravdaže, oznámil som to celému svetu. Vtedy bolo  slobodnejšie iovdzušie, ako dnes. Ombudsmanka ľudských práv Ella Pamfilovová a prezidentská rada pre ľudské práva, na čele ktorej stál Michail Fedotov, napísali že je to absolútne porušenie všetkých možných zákonov štátu, vrátane niekoľkých článkov ústavy.

Hlavná budova univerzity MGIMO, najprestížnejšej ruskej univerzity. Za komunizmu to bola prípravka pre budúce elitné kádre. Špecializuje sa na humanitné smery, najmä právo, ekonómiu, politické vedy. Foto - MGIMO

Odkiaľ prišlo politické nariadenie, aby vás vyhodili?

Žiadal to minister Lavrov, lebo od neho to požadovali v prezidentskej rade. Rektor sa strašne vyľakal, bol v hroznej situácii. Nič lepšie nevymyslel, len sa ma spýtal, čo má robiť.    Odpovedal som: „Musíš pokojne vyčkať, keď uplynie termín mojej zmluvy, bude to 31. júna, a viac ju neobnovovať.“ Tak sa všetko aj stalo. No na ten čas mi dal ešte podmienku, že nesmiem vstúpiť do inštitútu, ani sa stretávať so študentami. 

Vyrastali ste v komunistickom režime, v komunistickej rodine. Ako ste prišli ku kresťanskej viere?

V skutočnosti to bola dlhá cesta. Prvé akési rozhovory o Bohu viedla, ako to vždy v starých ruských rodinách býva, ňaňka (pestúnka). Mal som svoju Arinu Rodionovnu (ňaňka veľkého ruského básnika Alexandra Puškina – pozn. red.), bola to Ukrajinka, jednoduchá, takmer negramotná žena, ktorá písala kostrbaté písmená. Uchovávala ľudovú nábožnosť a  vštepila mi ju.

A potom, keď som mal asi trinásť rokov, moja tetuška mi darovala Nový zákon, ktorým ju odmenili v roku 1916 po ukončení poslednej triedy vitebského gymnázia. Nuž a tento Nový zákon som začal čítať, vypisoval som si nejaké múdre slová. Naučil som sa naspamäť Otčenáš, čítal som si ho pred spánkom v posteli a postupne som sa stal kresťanom.Toto vydanie Nového zákona má svoju osobitnú históriu. Mnoho ľudí sa stalo kresťanmi, čítajúc túto knižočku. Jeden sa dokonca stal arcibiskup
om Ruskej cirkvi. Je to arcibiskup Innokentij, teraz vilenský a litovský, môj spolužiak na MGIMO. 

No potom, prirodzene, keď sa prišli študentské roky, dievčatá a iné veci, niežeby som prestal byť veriacim, v mojich denníkoch sú stále zmienky o Bohu, no začal som žiť iným životom.

Neskôr, keď som mal už asi dvadsaťpäť rokov, bolo to v roku 1977, stretol som znamenitého človeka – Vsevoloda Sergejeviča Semencova. Je to náš popredný indológ, prekladateľ diela Bhagavadgíta a hlboko veriaci, až rafinovane inteligentný človek, polyglot. Staročínsky jazyk písal tušom a štetcom, z gréčtiny a aramejčiny prekladal bez slovníka, z hárku. A tento vynikajúci človek sa mi stal najbližším priateľom. Priviedol ma k otcovi Georgijovi Brejevovi, ktorý mi je doteraz spovedníkom. A v roku 1978, po deviatich mesiacoch ohlásenia, som sa krstil.

Keď som už niekoľko rokov chodil do chrámu, neočakávane som stretol svoju staručkú ňaňku, s ktorou sme sa už dávno rozlúčili. Zistil som, že podľa všetkého ma ona pokrstila tajne, ešte keď som bol mládencom. Takže som dvakrát pokrstený.

Ako v takom čase prebiehal krst človeka, ktorý pôsobil na vedeckej pôde? 

Otec Georgij sa nenáhlil s mojím krstom, trvalo to takmer rok. Slúžil v Chráme narodenia Joanna Predteču  a medzi jeho duchovnými deťmi, väčšinou nedávno obrátených, bolo nemálo výrazných a vzdelaných ľudí. Niektorí sa neskôr stali duchovnými. No dokonca aj v tej vynikajúcej farnosti sme vedeli o jednom-dvoch duchovných, že sú agentmi KGB. Preto ja aj iní sme prichádzali k otcovi Georgijovi jednotlivo, dával nám knihy, niekedy zoznámil dvoch-troch ľudí, aby o sebe vedeli. O nejakom spoločenstve nemohlo byť ani reči – všetkých by nás prinajmenšom z práce vyhodili a duchovní by mali nepríjemnosti a najskôr odňatie registrácie.


Mysleli ste si vtedy, že sa dožijete konca sovietskeho zriadenia a oslobodenia cirkvi?

Všetci sme žili očakávaním. Mnohí svätí muži hneď po revolúcii i v tridsiatych rokoch, aj za Chruščova hovorili, že tie prenasledovania sa skončia. Vedeli sme o tých proroctvách, chceli sme im veriť. Otec Georgij mi rozprával, že keď sa mu v roku 1983 narodil mladší chlapec, syn Koľa, zamyslel sa: vari aj on bude musieť byť medzi pioniermi, komsomolcami, robiť skúšku z dejín KSSZ a takzvaného vedeckého ateizmu?

Rozmýšľal a zároveň sa modlil a zrazu, podľa jeho slov, jasne počul, že všetko to bude mať vek ako v žalme, sedemdesiat rokov. A skutočne, komunistické zriadenie sa skončilo v sedemdesiatom štvrtom roku svojej existencie. Dnešným mladým ľuďom je ťažko si predstaviť, ako sme sa vtedy tešili! Bol to stav eufórie – cirkev je slobodná! 

Totalitný režim však silno straumatizoval ľudské duše. Podľa amerického historika Richarda Pipesa, jedného z najväčších zahraničných odborníkov na Rusko, na začiatku deväťdesiatych rokov s kolegami nepredpokladali, že vedomie našich ľudí bude tak skreslené. Ukázalo sa, že sedemdesiat rokov komunizmu pretvorilo duše tak neveriacich, ako aj veriacich. Preto sa aj naša viera prejavuje v úplne neprirodzených formách. Vonkajšie hrôzy komunizmu – bohoborectvo, likvidácia ľudí – sú zjavné všetkým zdravo rozmýšľajúcim.

No zostali nám aj strašné duchovné následky. Duše ľudí sa znetvorili vo svojich  základoch, v ktorých je teraz nanajvýš zložité alebo nemožné uchovávať v sebe obraz Boží. V tom je satanská podstata akejkoľvek totalitnej moci, akurát že nacizmus bol v Nemecku dvanásť rokov a komunizmus v Rusku sedemdesiat.

Čo vám dala viera ako historikovi?

V styku s Bohom som získal to ideálne a dokonalé, čo som nenachádzal v histórii. Mnohí u nás, ale i v celom svete hľadajú ideál v histórii svojej alebo  nejakej inej  krajiny – niekto v americkej demokracii, niekto v petrohradskom Rusku a niekto dokonca aj v nacistickom Nemecku. No hľadanie ideálu na zemi je hľadanie náhrady za Boha. Tým napokon hrešili i západníci, i slavianofilovia – jedni videli ideál na Západe, druhí v Rusku. Jedno aj druhé je odklon od toho, že pravý je iba Boh a spravodlivý je iba Boh.


Dnes sa veľa diskutuje o tom, aký je vlastne v Rusku režim. V čom vidíte základné odlišnosti medzi ZSSR a súčasným Ruskom?

Rozdiel je kolosálny. Najhlavnejšie v Sovietskom zväze bolo to, že ľudia vôbec nemali zdroje existencie nezávislé od zriadenia. Komunizmus, socializmus, v starom zmysle tohto slova, je socializácia a komunizácia všetkého vlastníctva. To jest všetko vlastníctvo si privlastňuje spoločnosť, v skutočnosti, prirodzene, vládnuce špičky. A všetci ľudia jednoducho žijú zo zárobku, ktorý im dáva vláda, preto sú všetci otroci, všetci sú neslobodní. Michaila Bulgakova pripravili o prácu, a on umieral od hladu.
Dnes je to preda len iné. Hoci to nie je ľahké, môžete si zriadiť svoj vlastný podnik. Alebo jednoducho vycestovať do zahraničia a ostať slobodným človekom. Tým sa principiálne odlišujeme od Sovietskeho zväzu.

Mnohí u nás, ale i v celom svete hľadajú ideál v histórii svojej alebo  nejakej inej  krajiny. No hľadanie ideálu na zemi je hľadanie náhrady za Boha. Zdieľať

Ďalej prísna kontrola informácií, prostriedky masovej informácie, ktoré boli v epoche Sovietskeho zväzu, sa ľahko kontrolovali zriadením: tlmenie rozhlasu, zákaz televízie, knižná cenzúra. Človek žil v izolácii. Všetci sme sa, pravdaže, predierali cez tú cenzúru za cenu počúvania rušeného rozhlasového vysielania a odchádzali sme špeciálne kamsi na vzdialené  miesta, kde tie rušičky už nemali taký dosah, no aj tak bola kontrola nad informáciami veľká.  Dokonca keď ste boli, povedzme, v zahraničí a kúpili ste niečo, napríklad vázu, a zabalili ste ju do novín, to sa nepovoľovalo, noviny sa vyhadzovali na colnici a vás mohli za to riadne potrestať.

Takisto aj knihy. Pravdaže, aj tie sa prevážali, v kufroch s dvojitým dnom, všetci sme čítali „samizdat“, no všetko to bolo predsa len zložité. Teraz je to trocha jednoduchšie. Je internet, zatiaľ je viac-menej voľný, vo všeobecnosti ľudia môžu písať a publikovať takmer všetko, čo chcú.

Aj niektoré vaše knihy však boli nedávno stiahnuté.

Áno, nejaké tie moje knihy sťahujú, no predbežnej cenzúry niet a všetko sa stihne dostatočne rozšíriť. Napríklad druhý diel Histórie Ruska, XX. storočie, bol pred poldruha rokom stiahnutý, no jednoducho ho začali tlačiť fototypicky, viazať, predávať.  No predsa len si môžem povedať, čo si myslím. Keď píšem, myslím len na to, ako čo najpresnejšie, najjasnejšie doniesť myšlienku k poslucháčovi. Nemusím myslieť na to, ako vyhovieť cenzúre. V sovietskom období to bolo nemožné. Niet pochýb, že za všetko, čo robím, dokonca za jednu prednášku by som sa musel pobrať do tábora.

Preto je dnešný režim, pochopiteľne, omnoho mäkší. No to neznamená, že je menej podlý ako komunistický režim. Je ešte väčšmi podlý. Formálne je tu demokratický štát, proklamujúci nezávislosť od akejkoľvek ideológie, no v podstate je celý preniknutý jednou ideológiou – pochlebovačnosťou pred mocou. V tomto sa podobá na sovietsky. A rovnako je podobný mnohými inými črtami.

Kde sa stala chyba?

Myslím, že naši slovenskí priatelia to veľmi dobre chápu, no nikto to nechápe tu. Chyba je v tom, že vstupovanie do komunistickej štátnosti znamenalo úplné prisvojenie si, odnímanie všetkého vlastníctva. A ľudia sa stávajú otrokmi, pretože nemajú slobodné pramene existencie.

V celej postkomunistickej Európe, vrátane Československa, sa proces dekomunizácie začal inštitútom práva vlastníctva. To jest návrat práva vlastníkov, ktorí boli zranení, ktorým vzali majetok pri nástupe komunistickej moci, a ich potomkov, ich nástupcov. Boli rehabilitovaní a dostali majetok. A to vytvorilo obrovskú vrstvu ľudí nezávislých od zriadenia. Drobných vlastníkov, roľníkov, mešťanov a tak ďalej. Pravdaže, niektorí dostali mnoho, no je to prirodzené, v krajine vždy žijú bohatí ľudia i chudobní.

U nás sa to neurobilo, nespravili sme systémovú dekomunizáciu. U nás si majetok prisvojili boľševici, rozdelili, ako sa hovorí, medzi svojich. V základe ho rozchytali ľudia blízki zriadeniu, potom mnoho ráz prerozdelili, podľa toho, ako kto strácal moc a kto ju získaval. A ešte banditi, ktorí tiež tak či onak boli spojení s mocou. 

Je to chyba, akú teraz opakuje aj Ukrajina. Pokúša sa budovať demokraciu európskeho štátu, ale nezaviedla inštitút práva vlastníctva. Je to slepá ulička. 

Chápeme, že je to morálny problém. Ale prečo je vlastnícke nevysporiadanie sa praktickým problémom pre budovanie slobodnej krajiny?

Pozrite, čo sa stalo u nás. Svoji si rozchytali majetok a v dôsledku toho u nás vznikol oligarchický štát, v ktorom tí, čo majú majetok, v krajine vládnu. A to je oligarchia.

Na Ukrajine je to isté. No v Rusku majetok v základe  prerozdelili na svoj úžitok KGB. A KGB je predsa zmilitarizovaná organizácia, vedie ju Putin a ešte niekoľko generálov. A preto sa u nás fakticky znovunastolila diktatúra a pyramída. Putin dokázal moc sústrediť do vlastných rúk, podriadiť si KGB, podriadiť si oligarchov alebo ich vyhnať, zavrieť. 

U nás sa všetci opäť ťahajú k Stalinovi, pretože nič nedostali od Jeľcina ani od Putina, a keby dostali späť rodinný majetok, určite by sa neťahali k tomu, čo ho vzal. Neboli tu ani lustrácie, očistenie spoločnosti od ľudí, ktorí aktívne spolupracovali s totalitným režimom. Nemusia to byť všetci komunisti a komsomolci, ale aspoň stranícky komsomolský aparát. No to sa nestalo, títo ľudia teraz vedú Rusko aj Ukrajinu. 

Brno 8.5. 2014: Andrej Zubov počas návštevy Masarykovej univerzity v Brne. Foto: Jiří Salik Sláma-MAFRA

Dôležitá je aj snaha o spojenie s vlastnou emigráciou. V Česku, na Slovensku, v Poľsku, Estónsku - tí, ktorí opustili krajinu z politických dôvodov, po páde komunizmus automaticky dostali práva občianstva. A to je veľmi dôležité, pretože sú to ľudia, ktorí si zvykli žiť na Západe a pomohli zmeniť spôsob života v krajine.  Rozprával som sa o tom s katolíckym arcibiskupom Litvy Gintarasom Grušasom, ktorý sa narodil v Amerike. Všetky pobaltské krajiny mali po komunizme prezidentov, ktorí prišli z emigrácie. A to je veľmi dôležitý prvok pri prechode krajiny zo sovietskych, komunistických foriem vedomia. Nič také sa u nás neurobilo, preto sa u nás teraz deje návrat k sovietskej mentalite.

Po páde komunizmu prišlo v Rusku k znovu etablovaniu náboženstva do spoločnosti. Niektorí to vnímajú ako obrodenie, iní hovoria o prepletenosti cirkvi a politiky. Akú úlohu má dnes náboženstvo v Rusku?

V 20. storočí totalitné režimy vždy viac alebo menej bojovali s náboženstvom, pokladali ho za svojho nepriateľa. V prvom rade komunisti – čínski, kórejskí, českí, slovenskí. Na nejakom tom stupni aj nacisti a fašisti bojovali s náboženstvom, vieme, že katolícka cirkev v Nemecku mala vtedy obrovské problémy.

V 20. storočí sa prejavilo svetové zlo totalitných režimov. A podstata týchto totalitných režimov je odmietanie práva človeka na slobodu a vnútornú suverenitu. Človek je v totalite len elementom veľkého systému: rasy, národa, triedy, štátu, no nie je sám osebe hodnota, najvyššia hodnota. A v tomto zmysle všetky totalitné režimy boli rovnaké. Zrážali človeka a tak zakazovali náboženstvo, ktoré ho postavilo ako najvyššiu hodnotu.

Súčasné 21. storočie ukázalo novú formu. V prvom rade sa to deje v islame: vzniká totalitné hnutie vnútri náboženstva, v ktorom človeka berú nie ako najvyššiu hodnotu, ale len ako vedľajšiu hodnotu na uskutočnenie niektorej náboženskej idey, povedzme, islamského štátu, celosvetového kalifátu.

Žiaľ, ten istý proces začínam pozorovať v Ruskej pravoslávnej cirkvi. Najvyššia hodnota kresťanstva – človek – , pre  večnosť a nesmrteľnosť ktorého prišiel na zem a prijal mučenícku smrť Ježiš, sa prestáva takto chápať. Vedenie pravoslávnej cirkvi viac a viac začína hovoriť o patriotizme, o národných hodnotách, o kultúrnej výnimočnosti a začína vychvaľovať vyvrheľov a vrahov typu Ivana Hrozného či Josifa Stalina. Možno sa takto dopracujú aj k Rasputinovi.

Je to absolútne tá istá mutácia ako s Islamským štátom. Skutočné kresťanstvo, skutočné pravoslávie s tým nemá nič spoločné. V našej krajine je to aj boj medzi náboženstvom, ktoré vystupuje za človeka ako najvyššiu hodnotu, a týmito zmenenými formami náboženstiev, ktoré stavajú nejaké kolektívne hodnoty, podobné hodnotám totalitných režimov 20. storočia, vyššie ako hodnotu ľudskej osobnosti.

Mnohí ľudia na Západe pokladajú Rusko a pravoslávie za baštu kresťanskej opozície voči západnému nihilizmu, genderskej ideológii a podobne. Majú ho za zdravý ostrov v prostredí postupne strácajúcom kresťanskú identitu a zdravý zmysel. Druhí však vidia Rusko ako morálne vychýlené (rozpadnuté rodiny, potraty, neváženie si ľudskej dôstojnosti). Kde je pravda?

Pravda je v tom, že tu existuje inštitucionálna cirkev, ktorá sa utvorila väčšinou po roku 1943 za sovietskej moci a ktorá pracovala spolu ruka v ruke s ateistickým komunistickým štátom a existuje tu pravoslávna viera, ktorá sa, samozrejme, neohraničuje sovietskym Ruskom, Sovietskym zväzom. Tá viera je tu táročia a skutočne postavila vo svojich vyšších vzostupoch človeka ako svoju najvyššiu hodnotu.

Sú tu pokusy zmeniť pravoslávie na ideológiu, podľa mňa je to len túžba stúpiť na tie isté hrable. Zdieľať

Je to skutočne unikátna zvláštnosť pravoslávia, že grécka teológia vždy hovorila, že cieľom ľudského života je „zbožštenie“, aby sa človek stal ako Boh. Nie celé ľudstvo, ale každá osoba. Pochopiteľne, to je nekonečne ďaleko od národných hodnôt, od patriotizmu a tak ďalej. Všetky tie veci sú dobré, no v evanjeliu sú takéto slová: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden.“

A už v 2. storočí po narodení Krista Kliment Alexandrijský vysvetľoval, že pod otcom a matkou Ježiš Kristus má práve na mysli hodnoty národa, štátu, to jest všetko to, čo sa v Rímskom impériu pokladalo za vyššie blaho. V tomto je práve podstata kresťanstva.

A teraz patriarcha požehnáva pamätník Ivanovi Hroznému v Orle, Ivanovi Hroznému, ktorý zabil nesčíselné množstvo ľudí. Prikázal Maľutovi Skuratovovi zaškrtiť metropolitu Filippa, hlavu ruskej cirkvi, osobne odťal hlavu Kornilijovi Pskovo-pečerskému a tak ďalej. To značí, že patriarcha veľmi zabudol, prečo existuje kresťanstvo. Sú tu pokusy zmeniť pravoslávie na ideológiu, podľa mňa je to len túžba stúpiť na tie isté hrable.

Človek, prichádzajúc do chrámu, očakáva pozornosť, porozumenie, to, že mu tu pomôžu vyliečiť dušu, zmätenú, rozdrásanú, no dychtiacu po dobre a večnosti. Keď sa nestretne s touto pozornosťou, cíti, že cirkev akoby ho nepotrebovala... Niektorí sú takí rozčarovaní, že hneď odchádzajú. Netreba pokladať všetkých okolo za hlúpejších od seba. Väčšina ľudí vie rozlišovať dobro a zlo, a nikdy ich nepresvedčíte, že keď duchovný jazdí na Bugatti a biskup býva v paláci, konajú správne.Nehodí, keď namiesto kázne znie politická informácia. A stáva sa to – sám som počul.  Hocijaká politika je nedokonalá a v našom postkomunistickom štáte tým viac. Samozrejme, ako občania krajiny, všetci vo väčšej alebo menšej miere, sa zúčastňujeme na politickom procese a aktívna politická činnosť sama osebe neprotirečí pravoslávnej viere. No v každodennom cirkevnom živote je správnejšie sa od tejto činnosti dištancovať.

A najhlavnejšie – od cirkvi sa očakáva dobro. A keď niektorí duchovní hovoria, že Nový zákon je ešte väčší ako Starý, nestrpíme inovercov, chceme ich zničiť, tak musíme nahlas povedať, že tieto slová protirečia duchu evanjelia. Boh je láska.

Z ruského originálu preložil Michal Chuda.

Rozhovor je úryvkom z knihy Dvanásť statočných editora Ľuba Bechného.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo