KULTUREVUE: Romano Guardini a hrad Rothenfels

„Pravda je polyfónna,“ povedal Romano Guardini ešte ako študent teológie, aby neskôr svojim životom, rozsiahlym dielom a prácou s mládežou na hrade Rothenfels výrazne ovplyvnil náboženský vývoj 20. storočia a európsku kultúru, vrátane slovenskej. Ako sa mu to podarilo?

Príbeh hnutia na hrade Rothenfels začína v talianskej Verone, kde sa v roku 1885 narodil Romano Guardini, najstarší syn miestneho obchodníka. Už po roku sa rodina sťahuje do Mainzu. Po pomerne neistých začiatkoch štúdia chémie a národohospodárstva vyštuduje katolícku teológiu vo Freiburgu a v roku 1910 je vysvätený za kňaza. Počas svojho pôsobenia ako kaplán obháji dizertačnú prácu o sv. Bonaventúrovi a v roku 1918 sa objavuje jeho zbierka esejí „O Duchu liturgie". Po habilitácii a krátkej zastávke na katedre systematickej teológie na univerzite v Bonne dostáva Guardini pozvánku na katedru filozofie náboženstva a katolíckeho svetonáhľadu v Berlíne. Tam pôsobí až do nacistami vynúteného odchodu do dôchodku v roku 1939.

"Nestalo sa to na Rothenfelse, ale bez neho by sa nebolo stalo, že materinský jazyk vystrieda latinčinu úplne prirodzene, bez akéhokoľvek revolučného gesta."
Aloys Goergen, Guardiniho spoločník
Zdieľať

Cirkev sa prebúdza v dušiach

Od roku 1920 Guardini pôsobí v hnutí Quickbornu na hrade Rothenfels nad Mohanom, spoluvydáva časopis „Die Schildgenossen“, a od roku 1927 je kaplánom a napokon aj riaditeľom hradu. Na hrade Rothenfels, ktorý je domovom hnutia Quickborn, nachádza miesto, kde sa popri svojej akademickej práci v Berlíne vkladá do práce pre cirkev a na cirkvi. Presnú analýzu doby nenapodobiteľným spôsobom formuluje v krátkom spise z roku 1922 „O zmysle cirkvi. Päť prednášok“. Prvé dve vety formuluje príznačne: „Pred nami stojí dianie v oblasti náboženstva nedozerného významu: Cirkev sa prebúdza v dušiach.“

Čo mal na mysli, bola azda myšlienka bratského spoločenstva viery, ktoré sa mu na hrade Rothenfels v nasledujúcich desiatich rokoch obsahovo i obrazne konkretizovalo.

K téme:
Romano Guardini: Skutočnosť je okrúhla
Kapitulské Hanusove dni
Zdieľať

Guardiniho možno považovať za jedného z otcov Druhého vatikánskeho koncilu. Aloys Goergen, jeden z Guardiniho spoločníkov opisuje, o čo na hrade Rothenfels išlo: „Nebol to len ekleziálny entuziazmus, čo poháňalo Quickborn vo všetkom, čo sa na Rothenfelse dialo, a čo sa prejavovalo v snahe nekonať výlučne v súlade s príslušnými ustanoveniami obradov cirkvi. Guardini a jeho priatelia boli toho názoru, že Duch, ktorý vedie cirkev, určí čas a hodinu, v ktorej Rothenfelsom inšpirované výsledky vedeckého výskumu a znovu objavené staré tradície budú môcť prúdiť telom cirkvi... Nestalo sa to na Rothenfelse, ale bez neho by sa nebolo stalo, že materinský jazyk vystrieda latinčinu úplne prirodzene, bez akéhokoľvek revolučného gesta. Nebolo to na Rothenfelse, že sláviace spoločenstvo dostalo účasť na eucharistickom kalichu, ale bez Rothenfelsu by sa to nestalo. Pretože nebolo možné, aby z bolesti zrieknutia sa, ktorú požadovala cirkev od tejto generácie objaviteľov, mohla alebo mala povstať nová mládež, ktorá by pri zachovaní tradície a pravdivosti postupovala ako tí starší. Urobili krok. Tajne v seminároch, otvorene vo svojich stanových táboroch, na svojich cestách doma i v zahraničí... Guardini tento krok nedokonal, ale stál pri svojich mladých priateľoch prostredníctvom podpory a rady, a to nielen, keď sa objavili problémy s úradmi a okolím.“

Od "jugendreich" ku kultúrnemu hnutiu

Ako vznikol fenomén Quickborn? Skupinka, ktorá sa zo stretnutí abstinenčnej skupiny mladých v meste Neisse ku koncu vojny vyvinula do prúdu s viac ako 7000 členmi, si hľadala nový domov s geograficky centrálnejšou polohou. Tým miestom sa stal Rothenfels. Tam sa mali okrem iného konať celonemecké „Quickborn Tage“, výročné stretnutia so stovkami účastníkov.

Hrad Rothenfels nad Mohanom medzi Würzburgom a Frankfurtom sa stal domovom hnutia Quickborn až do konca 30. rokov a potom opäť po druhej svetovej vojne. Samotný názov „Quickborn“ znamená „živý prameň“, názov si zvolili členovia zväzu v súťaži. Guardini sa prvýkrát na hrade objavil pravdepodobne na jar 1920. Pre jeho osobný rast a najmä pre rozvoj Quickbornu bol však dôležitý jeho pobyt počas druhého dňa podujatia Quickborn v lete roku 1920. Vystúpil ako jeden z duchovných, ktorí sprevádzali mladých. Z ponuky rozhovorov s malou skupinou mladých, ktorých témou boli špecifiká katolíckej časti hnutia mládeže oproti ostatným skupinám, sa postupne vyvinul debatný krúžok s 200 zainteresovanými. Najväčší dojem na Guardiniho urobila vážnosť, s ktorou účastníci pristupovali k problematike mládeže a výchovy a k otázkam viery. Jeho prvotná obava – že pôjde skôr o romantické než náboženské, o celkovo rozhárané než na súčasnú dobu orientované debaty mladých – sa napokon nenaplnila.

Liturgické hnutie

Guardini sa stále viac zameriaval na teologické a liturgické otázky, objavil časopis „Die Schildgenossen“ a vstúpil do jeho redakcie. Časopis sa stal dôležitým nástrojom propagácie jeho prednášok a myšlienok. V roku 1927 bol zvolený za kaplána hradu a stal sa ústrednou postavou hradu Rothenfels. Rozvinul vyžarovanie, ktoré si dnes sotva môžeme predstaviť. Jeho pôsobenie bolo postavené jednak na jeho publikáciách, čiastočne písomných prepracovaniach jeho prednášok, čiastočne aj na duchovných textoch, ale najmä na jeho práci na hrade. Konkretizoval tak myšlienky otcov Quickborn, ktorí chceli z krúžku abstinentov vybudovať „Ríšu mladých“ s úzkym prepojením náboženstva a vnútorného života prostredníctvom hravého vzdelávania a pestovania rytierskych cností. Pod vedením Guardiniho sa Quickborn stal súčasťou kultúry mladých a priekopníkom liturgickej hnutia.

"Guardini konkretizoval myšlienky otcov Quickborn, ktorí chceli z krúžku abstinentov vybudovať ,Ríšu mladých´ s úzkym prepojením náboženstva a vnútorného života prostredníctvom hravého vzdelávania a pestovania rytierskych cností." Zdieľať

Sám Guardini pri spätnom pohľade v roku 1931 hodnotí svoju prácu takto: „V rokoch 1919 - 1931 vyrástlo niečo, čo dnes nazývame hrad Rothenfels, a čo pre nás znamená oveľa viac než len jeden z mnohých nemeckých hradov. Rothenfels vystúpil zo živých dejín. ... pôsobil tak, že človek vždy prichádzal s vnútorným očakávaním, a hoci už bol na hrade mnohokrát, vždy pripisoval veciam význam, ktorý im samotným možno neprislúchal: každá radosť obsahovala výnimočnú hĺbku, všetky bolestné sklamania a slová kritiky sa zdali ostrejšie než sa zdalo opodstatnené. No pri odchode mal človek pocit, že opúšťa niečo, čo ho spája zvláštnym putom. ... Nachádzam pre to iba jedno slovo, ktoré sa môže zdať trúfalé, ale je pravdivé. Tu sa rodil charakter (Gestalt). Vyrastal do živého celku, nie ako čosi vymyslené, ale ako čosi zrodené, zároveň dostatočne pravé, aby pôsobilo očistne. Patril spoločenstvu, ktoré ho nieslo, ale napriek tomu bol zverený tvorivému jedincovi a jeho zodpovednosti. Vo svojom pôsobení je plodný, prejavuje sa vo všetkom, čo patrí k ľudskej existencii a predsa je jeden a celistvý. Vychádza zo života, ale stavia sa protistojne; vzpiera sa životu, z ktorého povstal, vytýka mu skôr vykonané – vyzývajúc, zvestujúc, aby sa napokon stal tým, čo sa v dnešnej dobe vo veľkej miere rozkladá: tradíciou.“

Život na hrade

Ako teda vyzeral život na hrade? Od roku 1922 sa na hrade organizujú tzv. pracovné týždne. Tam si starší členovia nacvičovali, čo mali v miestnych skupinách ďalej odovzdávať. Guardini zodpovedal za prípravu pracovného týždňa od roku 1924. Frédéric Debuyst, belgický benediktín a znalec Guardiniho opisuje toto podujatie takto: „Desaťdňové stretnutie v roku 1924 so 400 účastníkmi Guardini vymedzil veľmi rôznorodo, duchovné reflexie a liturgické slávenie však hrali významnú rolu. Boli doplnené antropologickými, umeleckými a hudobnými motívmi. Všetko nachádzalo vyjadrenie v širokej škále ponúk a v zastúpení významných osobností: okrem Guardiniho tu pôsobil Erich P. Przywara SJ, architekt Rudolf Schwarz a tiež Vilma Mönckeberg, brilantná majsterka umenia reči a vzťahov medzi slovom a gestom.“ Hrad navštívili viaceré osobnosti ako bola Edita Stein, Eugen Jochum alebo popularizátor Guradiniho u nás, Ladislav Hanus.

Unikátne personálne konštelácie a okolnosti na hrade Rothenfels napokon priniesli ovocie. Bol to „kairos“, ktorý si našiel cestu do tejto komunity, bolo to „vanutie Ducha Svätého skrze jeho cirkev", ako to povedal pápež Pius XII. vo svojej záverečnej reči prvého medzinárodného kongresu pastorálnych liturgistov v Assisi v septembri 1956.

Na pomedzí vedy

Guardiniho možno pokojne označiť za jedného z najdôležitejších svedkov nemeckého katolicizmu v 20. storočí. Nielenže prežil prvé dve tretiny 20. storočia, ale ich aj ovplyvnil, a to spôsobom dnes ťažko predstaviteľným. Ako religionista, katolícky teológ a filozof sa pohyboval neustále na hraniciach medzi rôznymi vednými disciplínami i medzi vedou a duševným, resp. duchovným životom. Až do vysokého veku si zachoval čulú myseľ, zaoberal sa množstvom rôznych spisov, zapájal sa do spoločenskej debaty a nebál sa klásť otázky doby.

"Guardiniho možno označiť za jedného z najdôležitejších svedkov nemeckého katolicizmu v 20. storočí." Zdieľať

Mnohé z jeho kníh, článkov a prejavov sú hľadaním odpovedí alebo hľadajú stopy čoraz väčšmi diverzifikovaného sveta, ktorému čoraz menej rozumieme. Početné literárne reflexie od Danteho k Dostojevskému, od Augustína k Rilkemu, stoja za prečítanie, pretože celistvý prístup Guardiniho k dielu a jeho výklad z kresťanského hľadiska, je takmer nadčasový. O knihe Človek a viera Hermann Hesse v roku 1933 napísal: „Existuje dnes len málo mysliteľov v Európe, ktorých životné dielo nerozpúšťa tradičné hodnoty dejinného náboženstva do pekných fejtónov, ale obnovuje ich v pre ne charakteristických rysoch. Nie preto, aby ľudí odradili a hlásali kresťanstvo len pre katolíkov či len pre protestantov, ale aby čistotou prístupu znovu a zodpovedne odkrývali to najhlbšie a najpodstatnejšie z každej viery a pripomínali to ľudstvu.“ Guardiniho literárne dielo je veľmi rozsiahle a jeho šírku možno na tomto priestore sotva vymedziť. V roku 1978 zostavil Hans Mercker zoznam literatúry obsahujúci 1849 záznamov v primárnej a cez 2000 záznamov v sekundárnej bibliografii. Tieto čísla sa od tej doby značne zvýšili.

Dôvera v kultúru a človeka

Posledné roky vojny strávil Guardini v Allgäu v Bavorsku, v rokoch 1943 - 1945 žil v Mooshausene u svojho priateľa Josefa Weigera. Odtiaľ bola pre neho v roku 1945 zriadená katedra filozofie náboženstva a kresťanského svetonáhľadu v Tübingene a v roku 1948 prijal pozvanie na rovnomennú katedru filozofickej fakulty univerzity v Mníchove. Zomiera mnohokrát vyznamenaný 1. októbra 1968. Ako muž viery preukázal svoje zakotvenie v dejinách zjavenia kresťanského Boha.

V rámci verejnej prednášky pre 75. nemecký deň katolíkov v roku 1952 v Berlíne vyslovil myšlienku, ktorá jasne ukazuje jeho základné pochopenie človeka a kultúry: „Mohlo by sa povedať, že v texte vyznania viery chýba jeden článok, ktorý by mal znieť: Verím v človeka, ktorý je utváraný podľa obrazu Krista, že je napriek všetkému vo mne, a že vo mne napriek všetkému dozrieva. Kto verí v Boha, verí v človeka, a tým v kultúru, ktorá v ňom prebúdza silu jeho vlastnej neodcudziteľnej osobnosti.“

Dr. Walter Zahner
Autor je teológ a historik umenia. Študoval teológiu v Bambergu, Paríži, Münsteri a v Mníchove. Ťažiskom jeho záujmu je vzťah umenia, architektúry a liturgie. Na túto tému publikoval množstvo príspevkov, je autorom úvodu k českému vydaniu prednášky Romana Guardiniho O podstate umeleckého diela (Praha, 2009), publikácií L’Art Sacré – liturgický priestor (Regensburg, 2009), Sakrálny priestor moderny (Mníchov/Berlín 2010) a monografie Friedrich Press (Regensburg, 2010). Vedie Inštitút pre katolícke vzdelávanie dospelých (KEB) pri biskupstve Regensburg. Je predsedom Nemeckej spoločnosti pre kresťanské umenie v Mníchove a predsedom umeleckej komisie diecézy Würzburg. Prednáša sakrálnu architektúru na Technickej univerzite v Darmstadte.

Článok je skrátenou verziou prednášky, ktorá odznela na podujatí Hanusove dni v septembri 2010 v Spišskej Kapitule, organizovanom občianskym združením Fórum pre kultúru s podporou Ministerstva kultúry SR a Goetheho Inštitútu. Text prednášky v plnom znení bude publikovaný v prvom tohtoročnom vydaní štvrťročníka Nové horizonty.

Foto: theologi-ca.it, kirchensite.de

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo