Môže sa Dzurinda vrátiť?

Môže sa Dzurinda vrátiť?

Foto: EPP/Flickr.com

Čo by znamenal politický comeback Mikuláša Dzurindu.

Politika má svoje pravidlá, niektoré všeobecne zrozumiteľné, iné menej. Existujú ale aj také, ktorým voliči a politici rozumejú presne opačne. Voliči napríklad predpokladajú, že čelný politik má vedieť odísť. Každý predsa vidí, kedy to už nie je ono, kedy idú veci z kopca a je čas sa porúčať.

Omyl.

Politici, najmä nie tí dôležití, neodchádzajú. A ak to tak aj vyzerá, je to blaf.

Politik, ktorý sa dostal na vrchol, sa tam nedostal kvôli náklonnosti niekoho iného. Vôľa k moci vyžaduje viac. A presne tie vlastnosti a schopnosti, ktorými si politik vybojoval svoje postavenie na vrchole, ho hore držia, pomáhajú mu odrážať nespokojnosť a držia ho tam, až kým – nuž áno – neprehrá. Bez nich by sa tam nedostal a keby náhodou áno, nič by nevydržal, príklad sa volá Iveta Radičová.

Tak to bolo s každým významným lídrom, od Čarnogurského cez Mečiara, Dzurindu nevynímajúc. A tak to bude aj s Robertom Ficom. Je to železný zákon slovenskej politiky. Ak existujú rozdiely, a ony existujú, tak zodpovedajú vkusu a kultivovanosti daného politika (Čarnogurského odchod vyzeral inak ako Dzurindov či Mečiarov). Podstata sa ale nemení.

Tak treba vidieť aj Dzurindov koniec.

Drvivá väčšina populácie vníma Dzurindu v minulom čase. Pre neho vec stojí inak.

V politike nechcel skončiť. Keď videl Radičovej trápenie, myslel si, že mu to môže pomôcť. Keď dnes vidí, čo robí Sulík s Matovičom a zvyškom opozície, ale aj Bugár so Žitňanskou vo vláde, nechápavo krúti hlavou, ale v mysli neváha. Mikuláš Dzurinda sa chce vrátiť. Preto to taktizovanie s rozhovormi (dlhé odmlčanie sa a potom jeden-dva testy), preto tá iskra. Rozhovor, aký dal nášmu denníku alebo aký viedol na pôde denníka N, má testovať terén a reakcie verejnosti. Cieľ a prostriedky sú dve odlišné veci.

K Dzurindovmu návratu možno položiť tri otázky. Chce sa vrátiť? Môže sa vrátiť? A napokon – mal by sa vrátiť?

O prvej pochybovať netreba, zvyšné dve sú otvorené.

Môže sa Mikuláš Dzurinda vrátiť do slovenskej politiky?

Myslím si, že môže. Jednak sa už rôzne politické návraty udiali, najslávnejší bol ten de Gaulleov, a pozitívny príklad je vždy dobrý. Jednak tomu nahráva politický vývoj, Radoslav Procházka a Daniel Lipšic sú mimo politiky, ich generáciu zastupuje Igor Matovič s Milanom Krajniakom a veľké prázdno medzi tým. Rybníčka, Eset a facebookovú komunitu okolo Denníka N neberie bývalý premiér vážne, rovnako ako ani Miroslava Beblavého s jeho dievčatami. A v momente, keď všetci experimentujú, ako mi povedal včera jeden spolucestujúci, si KDH vyberie Alojza Hlinu.

Existujú ľudia, ktorí z toho majú smútok v srdci. Ale existujú aj takí, ktorí to vidia inak, pretože v tom vidia príležitosť. Tí prví do politiky nepatria, tí druhí tam majú miesto.

Ak sa Dzurinda rozhodne vrátiť, bude to mediálna udalosť, ktorá v tom momente prevýši všetko, čo sme od volieb na pravici videli.

Najmä ak tomu prajú aj iné veci, Ivan Mikloš je späť vo verejnej diskusii, má novú tému a okolo seba nových ľudí. Podnikateľské pozadie SDKÚ, atlantisti aj NGO-sektor sú zo stavu vecí zúfalí, líder neexistuje (Andrej Kiska je z núdze cnosť), peniaze sa nájdu. To zvyšné sa volá správne načasovanie.

Dôležitejšia je otázka, či by sa Dzurinda mal vrátiť. Čo také Mikuláš Dzurinda stelesňoval, že to stojí za repete?

Voliči si s ním spájajú časy pravicovej koalície a reformy, spomienkový optimizmus negatíva vytesňuje. Lenže ak má návrat stáť za to, musí to znamenať, že Dzurinda má stále čo povedať, že reprezentuje niečo, na čo sa nielen dobre spomína, ale čo opäť doba potrebuje a v politike to chýba. Tak to bolo s Charlesom de Gaulleom. Je to tak aj s Mikulášom Dzurindom?

Dať znamienko rovnosti medzi Dzurindu a reformy je nemožné. Jednak preto, že viacero zásadných reforiem (rovná daň, dôchodky, zdravotníctvo...) vznikla mimo SDKÚ, a to, čo vzniklo v SDKÚ, vzniklo napr. v kruhoch okolo Ľudovíta Kaníka. Krajina navyše potrebuje iné reformy ako po páde Mečiara (súdy, prokuratúra, školstvo), ktoré vyžadujú iné kádre a iný prístup.

Po druhé, aj keby Dzurinda presiahol päť percent, len ťažko nadviaže na svoje najlepšie výsledky z rokov 2002, 2006. Bude to pravdepodobne ďalšia menšia alebo relatívne malá strana. Dzurindova pozícia by preto bola iná než v minulosti. Mikuláš Dzurinda sa pritom vo svojej politickej kariére správal ku koaličným stranám konfliktnejšie ako Robert Fico. Dokáže niekto pomenovať kvalitu, ktorou by Dzurinda vedel udržať v koalícii povedzme Matoviča s Bugárom? Alebo Kollára? (Len, prosím, nehovorme o kupovaní poslancov.)

A keď už sme pri Matovičovi, prejde Dzurinda jeho detektorom? Trnavský politik dokázal doteraz úspešne vyliať vedro špiny na každého jedného politika, ktorého stretol v ringu. Dzurinda by nebol výnimkou, vlastne by to Matovičovi vlialo nový život. Ako bude pôsobiť Dzurinda so starým batôžtekom, ešte staršími floskulami a agresívnym jazvečíkom pri nohách?

Po tretie, Dzurinda bol premiérom v čase, keď na naše vzťahy s Bruselom a Washingtonom stačila dvojková sústava, buď ste boli za, alebo proti. Dnes je situácia iná. Sme v EÚ aj NATO, obidve organizácie majú vnútorné napätie a prechádzajú istou krízou. Európsku úniu najviac spochybňujú západné štáty (Británia, Francúzsko), NATO má vnútorný problém s Tureckom a pre niekoho aj s opodstatnením do budúcnosti, najmä ak sa časť krajín správa, akoby bola vojensky a politicky neutrálna a NATO má v ich očiach viac diplomatické než vojenské poslanie.

Tak, ako sú v dnešnej politike nepodstatné zásluhy v boji s mečiarizmom v 90. rokoch, a ak sa na politiku pozeráte cez prizmu roku 1998, tak môžu byť dokonca škodlivé, tak je dnes zastaraný amerikanizmus a europeizmus 90. rokov. EÚ narazilo na svoj limit, ústavná zmluva neprešla a odvtedy prechádzame revíziou viacerých „integračných tém“. Spoznávame limity eura, rozšírenia, spoločného trhu, migrácie. Staré recepty sú nepoužiteľné, hodnoty a záujmy sa menia. Samozrejme, že EÚ má naďalej vážne opodstatnenie a byť členom je dôležité. Pre malú krajinu ako Slovensko, to platí dvakrát. Ale politik, ktorý sa správa len ako fanúšik Únie, je nezodpovedný. Politik musí v prvom rade myslieť na záujmy svojej krajiny, čo neznamená len podporu členstva v EÚ, ale – v prípade potreby, nazval by som to Benešovou lekciou – musí rátať s premenou a rozkladnými tendenciami v EÚ a byť pripravený na ne reagovať.

Dzurindova zahraničná politika bola dlhodobo menej suverénna ako Ficova. Dôkazom nebolo len správanie sa k americkým požiadavkám (vojna v Iraku, súhlas s preletom a bombardovanie Juhoslávie), ale aj Dzurindov zástup v euro-mainstreame (podpora členstva Turecka v EÚ, podpora ústavy EÚ atď.). Mikuláš Dzurinda skrátka nikdy nepredviedol podobne samostatné rozhodnutie ako Robert Fico v otázke kvót. Jeho vyjadrenia k migračnej kríze aj k americkým voľbám ukazujú, že sa nezmenil. Aj keď sa v minulosti Dzurinda vymedzoval rétoricky, vyberal si neškodné témy (EÚ musí prejsť reformami), a nie zásadné rozhodnutia (Ficova kritika sankcií voči Rusku).

Ak platí, že EÚ je v kríze, a ak realisticky vnímame, kto krízu spôsobuje, kto robí zásadné rozhodnutia a kto sa prispôsobuje, budeme v budúcich rokoch potrebovať skôr Ficovu než Dzurindovu zahraničnopolitickú líniu, viac vlastného uvažovania než prispôsobovania sa záujmom iných.  

Vrcholoví politici z politiky neodchádzajú. Oni prehrávajú.

Dzurinda už porazený bol. Jeho návrat sa síce technicky môže podariť, ale krajina z toho prospech mať nebude.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo