Zranil si moje city

Zranil si moje city

Ilustračné foto: flickr.com (Tuomas Puikkonen/CC BY-SA 2.0)

Dnešní liberáli často súdia druhých za urážku citov. John Stuart Mill by ich vysmial.

John Stuart Mill vo svojej veľkej, i keď vážne pochybenej obhajobe tolerancie s názvom O slobode tvrdí, že jednotlivec by mal mať slobodu urobiť či povedať, čokoľvek chce, ak len tým neubližuje iným. Ak chce niečo, čím ublíži sebe, je to v poriadku. Len nech neubližuje iným.

Následne Mill uvádza zoznam troch druhov zakázaného ubližovania: ublíženie na tele (napríklad keď niekomu zlomia nohu), škoda na majetku (napríklad vykradnutie banky) a poškodenie povesti (slovné či písomné ohováranie). Mill ako skrz-naskrz sekulárny mysliteľ nechápe pod ubližovaním morálnu či náboženskú škodu. Môj zlý príklad možno druhého privedie k tomu, že stratí svoju dušu a pôjde do pekla, no Mill to za ublíženie nepovažuje. Ani nepovažuje za ublíženie, ak sa nejaký ľud prestane modliť a postiť a tak provokuje Boha k tomu, aby ho opustil. Ráta sa len hmatateľné a evidentné ublíženie z tohto sveta.

V Millových časoch určite bolo citových zranení rovnako veľa, ak nie viac. Napriek tomu však zranené city nechápe ako istý druh ubližovania. Zdieľať

Na Millovom zozname ublížení je zvláštne to, že neobsahuje zranené city. Svet je plný ľudí, čo používajú citové týranie a hrozbu ním na manipulovanie iných. Vezmime si napríklad chlapca, ktorý zjavne týra svoju priateľku, i keď sa nikdy neuchýli k fyzickému týraniu. Takýchto ľudí je dnes veľké množstvo. V Millových časoch ich určite bolo rovnako veľa, ak nie viac. Napriek tomu však nechápe zranené city ako istý druh ubližovania.

Prečo nie? Som presvedčený, že dôvody sú minimálne dva. Prvým je, že zranené city sú nevyhnutným dôsledkom určitých činností, ktoré si vysoko ceníme a v žiadnom prípade nechceme tieto činnosti zrušiť, aby sme sa vyhli zraneným citom. Mali by sme napríklad zrušiť športové súťaže, lebo porazení často mávajú zranené city? Alebo voľby, lebo prehra bolí? Prípadne zrušiť systém slobodného podnikania, pretože je bolestné utrpieť podnikateľský neúspech? (Niektoré školy však zrušili súťaže v hláskovaní z dôvodu zranených citov na strane porazených.)

Druhý dôvod súvisí s námietkami proti istým formám zlepšenia spoločnosti, ktoré Mill poznal vo svojej dobe – napríklad námietkami proti rovnakým právam pre ženy (čo bola jedna z veľkých Millových tém) či proti zrušeniu otroctva a rovnosti čiernych a bielych v Amerike. Mnohí protireformní konzervatívci tvrdili, že z rovnosti mužov a žien či čiernych a bielych majú skrátka „pocit“, že to nie je v poriadku.

Rovnosť mužov a žien zraňovala city anglických konzervatívcov a rovnosť čiernych a bielych zraňovala city obhajcov otroctva na americkom juhu. Odvolávanie sa na zranené city bolo podľa Milla posledným útočiskom konzervatívca, ktorý nemal žiadne dobré racionálne argumenty na podporu svojich antiprogresívnych predsudkov. A tak odvolávanie sa na zranené city nemožno dovoliť.

Kiežby sa Mill dožil dneška! Lebo dnes, vyše poldruha storočia potom, čo Mill napísal svoju veľkú knihu, nám odvolávanie sa na zranené city prekvitá – no tentoraz nejde o útočisko konzervatívcov, ale liberálnych progresivistov: presne tých, čo sa vyhlasujú za dedičov Millovej filozofie pokroku a tolerancie.

John Stuart Mill (G. F. Watts, 1895, National Portrait Gallery, Londýn)

Toto klamné odvolávanie sa na city zúri na pôde mnohých najlepších (či mal by som napísať „najlepších“?) amerických vysokých škôl a univerzít. Človek nesmie vysloviť niektoré myšlienky či náhľady, pretože, ako sa tvrdí, tieto myšlienky a náhľady zrania city určitých skupín študentov, napríklad čiernych, Latinov, feministiek, gejov, lesbičiek, transrodových či moslimov.

Nestačí už, ak sa človek zdrží hovorenia zjavne rasistických vecí o čiernych. Nie, človek nesmie hovoriť nič, čo by sa dalo pochopiť ako „rafinovane“ rasistické, prípadne odhaľuje „nevedomý“ rasizmus. Človek sa napríklad nesmie priaznivo vyjadriť o Thomasovi Jeffersonovi – ako nedávno zistila prezidentka Virginskej univerzity, keď sa niektorí študenti ohradili voči tomu, že citovala Jeffersona spôsobom, ktorý sa im zdal pre neho uznanlivý.

Človek dnes nesmie vysloviť niektoré myšlienky, pretože, ako sa tvrdí, zrania city určitých skupín. Liberálni progresivisti vás okamžite umlčia. Zdieľať

Lebo Jefferson, napriek tomu, že bol zakladateľom Virginskej univerzity a vyslovil slávnu vetu, z ktorej vyplývajú zjavné protiotrokárske dôsledky: „všetci ľudia sú stvorení ako rovní“, vlastnil otrokov a vo svojich Poznámkach o Virgínii vyslovil názor, že čierni sú od prírody na nižšej intelektuálnej úrovni než bieli. Preto bol Jefferson rasista a kto chváli Jeffersona, toho chvála páchne rasizmom a zraňuje city čiernych študentov, ako aj ich bielych liberálnych sympatizantov. Tak nech drží hubu o Jeffersonovi.

Odvolávanie sa na „zranené city“ bolo po celé roky veľmi účinným nástrojom hnutia za práva gejov. Ak si náhodou niekto myslí, že na homosexuálnom styku je čosi morálne problematické – možno preto, že čítal prvú kapitolu Pavlovho listu Rimanom alebo súhlasí s pápežom Benediktom XVI., že na príťažlivosti k rovnakému pohlaviu je čosi „vo svojej vnútornej podstate nezriadené“, alebo je azda kresťan, ktorý súhlasí s tradičným kresťanským učením o sexuálnych vzťahoch, či je azda nemoderný psychológ, ktorý súhlasí s Freudom a jeho náukou, že homosexualita je dôsledkom psychosexuálnej nezrelosti – tak skrátka zranil city gejov, lesbičiek a ich liberálnych sympatizantov. Tak nech drží hubu o homosexualite.

Argumentáciu zranenými citmi brilantne používajú liberálni progresivisti na umlčanie oponentov – a to nielen na akademickej pôde, ale i v správach a v Hollywoode, inými slovami vo všetkých našich vedúcich amerických prostriedkoch morálnej propagandy.

V dávnych časoch Katolícka cirkev umlčala Galilea prostredníctvom inkvizície, no trik so zranenými citmi je oveľa účinnejší, než kedy bola rímska inkvizícia. Inkvizícia aspoň dopriala Galileovi súd. Naši liberálni progresivisti sa neobťažujú zdržiavať sa takou stratou času, akou je súd. Stačí povedať čosi, čo páchne herézou, a človek je okamžite odsúdený.

V tejto krajine číha intelektuálna tyrania. A presadzujú ju tí, čo by mali byť medzi jej prvými oponentmi: tí, čo tvrdia (absolútne nepravdivo), že sa nachádzajú v liberálnej tradícii Johna Stuarta Milla.

David Carlin
Autor je profesor sociológie a filozofie na Community College v Rhode Island a autor knihy The Decline and Fall of the Catholic Church in America (Rozklad a pád Katolíckej cirkvi v Amerike).

Pôvodný text: “You Have Hurt My Feelings”.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo