KÁZEŇ PÁTRA GABRIELA: Verím v cirkev hriešnikov

Keď čítam rôzne diskusie, aj na tomto fóre, mám dojem, že veriť dnes v cirkev, ktorá je dielom Krista, je čosi nebiblické, čosi, čo je prekážkou na ceste spásy.

Dôvodov k takémuto tvrdeniu je viacero. Škandály spojené s kňazmi pretriasané v médiách, neschopnosť vrcholných predstaviteľov cirkvi v komunikácii so súčasným svetom, ale tiež akási jalovosť ohľadom spoločenských zmien, na čele ktorých by cirkev ako nositeľka morálnych hodnôt mala stáť. Povrchnosť a priemernosť veriacich, ich dvojaký život, náboženský analfabetizmus budiaci oprávnený dojem, že viera je len čosi namemorované, ale nič, čo by pochádzalo z vlastnej náboženskej skúsenosti. Dalo by sa pokračovať.

Tri škandály kresťanstva

Americký filozof a teológ slovenského pôvodu Michael Novak vo svojej knihe Vyznanie katolíka spomína, ako jeden jeho priateľ ironicky prirovnal veriacich k ľuďom trpiacim na stratu hudobného sluchu. Osobne im, podľa neho, pripadá ťažké veriť v Boha, ktorého nevidia, preto väčšina z nich vstupuje do cirkvi. Liturgické obrady, hudba, kázania, ale tiež rôzne spolky v rámci cirkevných spoločenstiev – to im dáva uspokojenie.

Dánsky filozof Kierkegaard bol presvedčený, že pohanstvo začína vo chvíli, keď sa začne spievať na chóre, v tom okamihu, keď sa kazateľova reč začne dotýkať nášho srdca a práve tam, kde kvetiny a kadidlo potešujú dušu. Kierkegaard hovorí, že to všetko je estetika, ale nie pravé náboženstvo, lebo viera sa nesmie opierať o nič ľudské, o nič, čo by mohlo potešiť, čo by jej mohlo poskytnúť oporu.

Iste by mnohí veriaci potvrdili, že hudba, ktorá sa produkuje počas bohoslužieb, môže byť niekedy viac obeta zo strany počúvajúceho, než estetický zážitok. Takisto kázanie kňaza môže byť neznesiteľne dlhým a strateným časom. Unudená tvár suseda sediaceho vo vedľajšej lavici, ktorý neprejavuje žiadne sympatie pri odovzdávaní znaku pokoja, tiež neprispieva k citovému zážitku.

Existujú tri škandály kresťanstva: že Boh, hoci je jeden, je trojica osôb; že Boh sa zjavuje v človeku, ktorého misia skončila ako najväčšie pohoršenie pre tých, čo v neho majú uveriť; že Bohočlovek netvorí svoje spoločenstvo z ľudských hrdinov, ale z nemotorných, neustále sa potkýnajúcich hriešnikov, vyvolávajúcich skôr odpor než sympatie.

Do takéhoto spoločenstva je kresťan povolaný, aby sa stal jeho organickým prvkom, aby veril, že Kristus je hlavou takéhoto „spolku“. To je obrovský škandál a kameň úrazu, na ktorom sa potkne nejeden človek.

Kristus ako páter Brown

Podľa Cherstertona však práve toto je Boží spôsob ako spravovať dejiny človeka – toho človeka, ktorého najväčším hriechom je neustále snaha „byť ako Boh“. Na románovej postave otca Browna ukazuje, že Boh má záľubu v žartíkoch podobných tým, aké sú spojené s týmto kňazom. Tučný, málo vznešený a ešte menej vzdelaný farár, v spôsoboch spoločenskej etikety neohrabaný, žiadny hrdina a už vôbec žiaden askéta, tento človiečik nosiaci desiatu v papierovom sáčku, to je podľa Chestertona obraz Krista. Nie je to pohoršujúce? A hlavne vtedy, keď o tom nečítame v románe, ale máme to priam existenciálne pred očami?!

„Kristov rodokmeň, to nie je listina ľudí čistej rasy.“ Zdieľať

Škandalózne to nie je iba pre toho, kto si je vedomý, že on je prvý, v ktorom sú všetky kritizovateľné, druhých pohoršujúce a odpudzujúce, málo kresťanské spôsoby konania. Škandalózne to nie je iba pre toho, kto si dokáže úprimne povedať: „Ja som priemerný, odsúdeniahodný, ja potrebujem strpenie od svojich bratov a sestier, ja potrebujem viac ako ostatní Kristovu lásku, Kristovo odpustenie.“

Žijeme uprostred novej gnózy. Podľa starých gnostikov sa Boh zjavoval len tým a skrze tých, ktorí žili na najvyššom stupni poznania. Dnes sa táto mylná predstava prejavuje tak, že si niektorí nábožensky založení ľudia myslia, že Kristus sa zjavuje len vo vzdelaných a čnostných ľuďoch. Kdeže by, podľa nich, mohol byť prítomný v cirkvi, ako sme ju opísali a ako ju poznáme. Takéto myslenie je však myslením, ktoré nie je v súlade s Evanjeliom. „Hriešnikov som prišiel volať, a nie spravodlivých.“ Aj Prvý list Korinťanom svedčí o tom, že Boh si volí to, čím svet pohŕda, čo je v jeho očiach slabé, bezvýznamné, ba bláznivé – a to preto, aby sa pred Bohom nik nevystatoval (porov. 1 Kor 1, 26-31).

Cirkev hriešnikov a pre hriešnikov

Neveriaci Tomáš zvolal „Pán môj a Boh môj“ po tom, čo vložil ruku do rán Kristovho osláveného tela. Čo sú tie rany na oslávenom Kristovom tele a kto je tým Telom? Nie my a naše hriechy spôsobili a spôsobujú rany na Kristovom, teraz už mystickom tele? Ale či sa Kristus nezjednotil s tými, ktorí ho rania, ktorí sú tak namočení do hriechu, že je stále nejakým spôsobom prítomný v ich živote?

Cirkev je cirkvou hriešnikov a pre hriešnikov. Je inštitúcia hriešnikov. V takúto cirkev veria veriaci už 2000 rokov. Aj keď to mnohým môže spôsobovať nemalé problémy. To prirodzene neznamená, že sa netreba pokúšať o obnovu, veď platí: „Ecclesia semper reformanda.“ Len chcem zdôrazniť, aby sme nezabúdali, že aj toto je tvár cirkvi. Aby sme neprepadali skepse a rezignácii, keď sa znetvorená a nepríťažlivá tvár Kristovho tajomného tela bude zjavovať pred zrakom sveta. Kristov rodokmeň, to nie je listina ľudí čistej rasy.

Gabriel Prievalský
Autor je františkánsky kňaz.

Ilustračné foto: jesus-is-savior.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo