Prečo majú v boji o hazard stále prevahu lobisti

Parlament rokuje o novele zákona o hazardných hrách, ktorú pripravilo ministerstvo financií. Z pohľadu verejnosti ide o citlivú a sledovanú tému. V chudobnejších mestách a obciach, kde je značný počet ľudí odkázaný na sociálne dávky, predstavuje prekvitajúci hazardný biznis nielen etický a pedagogický, ale aj vážny sociálny problém. V niektorých z nich sa zmobilizovali tisíce ľudí a prebehli úspešné občianske petície, ktoré zastupiteľstvám umožnili rozhodnúť, či si na svojom území hracie automaty želajú.

Potrebných tridsať percent obyvateľov nad osemnásť rokov podpísalo petíciu proti hazardu aj v Bratislave, potom však časť podpisových hárkov z magistrátu niekto ukradol. Tento drzý čin je zároveň asi najlepším dôkazom toho, o ako výbušnú tému z pohľadu stretu rôznych záujmov ide. Nakoniec ako vždy, keď sú v hre tučné zisky, o ktoré by niekto mohol prísť.

Ale vráťme sa k predloženej novele. Treba povedať, že rezort financií navrhuje niekoľko užitočných vylepšení zákona. Napríklad vytvorenie registra vylúčených ôsob, patologických hráčov alebo osôb poberajúcich dávky v hmotnej núdzi, ktoré nebudú mať do herní prístup. Vypadnúť by tiež mala podmienka, že petícia proti hazardu má relevanciu len vtedy, ak reaguje na opakované a preukázané porušenia verejného poriadku, ku ktorým dochádza v súvislosti s hazardnými hrami.

Ministerstvo financií tiež navrhuje pre Bratislavu a Košice zníženie potrebného kvóra pre úspešnosť petície z dnešných 30 percent na 20 percent. Poslankyňa za Most-Híd Edita Pfundtner ho pozmeňovacím návrhom chce znížiť na 15 percent, čo by znamenalo, že aktivisti v Bratislave by nemuseli zbierať ďalšie podpisy, ale stačili by tie, ktoré po krádeži zostali na magistráte.

Práve podmienka, že musí existovať petícia s určitým kvórom hlasov na to, aby sa zastupiteľstvá mohli zrušením hazardu vôbec zaoberať, je však až absurdným nezmyslom. Je to až učebnicový príklad toho, ako nástroj priamej demokracie, ktorá by mala z definície zvyšovať možnosť ľudí ovplyvňovať verejné dianie, paralyzuje zastupiteľskú demokraciu. A to spôsobom, ktorý v konečnom dôsledku záujmy občanov poškodzuje.

Predstavme si obec či mestečko, v ktorom je hazard naozaj veľkým problémom. Každý mesiac tu desiatky až stovky tých najchudobnejších ľudí prehrajú na automatoch aj to málo peňazí, ktoré majú. Pravidelne tu v okolí herní dochádza k porušeniam verejného poriadku. V mestečku teda logicky existuje silný verejný tlak proti hazardu a návrh na jeho zrušenie by bez problémov predložil ktorýkoľvek poslanec miestneho zastupiteľstva.

Lenže nemôže, pretože touto témou sa zastupiteľstvo môže zaoberať, až keď sa pod petíciu podpíše minimálne 30 percent miestnych obyvateľov starších ako 18 rokov.

Na zozbieranie takéhto počtu podpisov je potrebné pomerne veľké ľudské nasadenie, a ak aj miestni aktivisti uspejú, stále riskujú, že niekto, tak ako v Bratislave, zorganizuje krádež petičných hárkov.

Ak teda chceme v boji proti hazardu postupovať nie cestou kozmetických zmien, ale razantných krokov, prísť s návrhom na jeho zrušenie na území obce by malo byť právom každého poslanca miestneho zastupiteľstva.

Neexistuje žiaden rozumný dôvod, aby miestny poslanec, ktorý normálne rozhoduje o množstve vecí týkajúcich sa života svojej obce či mesta, bol práve v otázke hazardu obmedzovaný požiadavkou petície s potrebným počtom hlasov. Návrh v tomto duchu predložili v parlamente niektorí poslanci za Obyčajných ľudí, a hoci ide o opozičných politikov, bolo by dobré, keby získali potrebnú podporu aj od vládnych poslancov.

V opačnom prípade budú mať v boji proti hazardu stále prevahu lobisti, ktorí hája záujmy tohto výnosného biznisu.

Foto: TASR/ Štefan Puškáš