Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
22. novembec 2016

Sila náboženstva

Je slovenský univerzitný profesor a ateista. Náboženstvo však začal vnímal inak. Všetko sa zmenilo v Indonézii a Keni. Reč je o islame.
Sila náboženstva

Foto: Sharyn Davies/Flickr.com

Na úvod jedna poznámka, ospravedlňujem sa jazykovej korektorke Postoja aj čitateľom, naučeným na používanie slov islam a moslim. Budem ich používať inak, v ich korektnej forme. Pre tento text, aj pre mňa osobne to má význam, ďakujem za pochopenie.

Môžeme začať.

Keď sa ma mladší akademickí kolegovia z muslimského prostredia opýtajú, či je pre nich bezpečné prísť na študijný pobyt do Európy, s odpoveďou váham. No nevyhnem sa v nej upozorneniu, že by sa mohli stretnúť s prejavmi nevôle či s odmietnutím, o to viac, ako v poslednom čase narastá emócia všeobecnej islámofóbie. A hanbím sa za to, že im takéto upozornenie musím predostrieť. Oni túto odpoveď tušia a mrzí ich rovnako ako mňa.

Mňa mrzí najmä preto, že veľa muslimov osobne poznám, sú mojimi skvelými kolegami, priateľmi, mal som a mám možnosť s nimi pracovať a žiť v ich prostredí, kde som strávil už niekoľko mesiacov. A mám s nimi len tie najlepšie osobné i kolegiálne skúsenosti. Jasné, tie skúsenosti sú stále časovo obmedzené i geograficky vymedzené. Moja skúsenosť sa viaže najmä na nearabskú muslimskú kultúru, je spojená s mojím pôsobením v Indonézii a taktiež v muslimskej časti Kene, kde sa vytváral môj osobný postoj k ľuďom, ktorí vyznávajú Korán. V tom postoji niet žiadnej negatívnej príchute a nedovolí mi na margo ich života a presvedčenia povedať nič všeobecne negatívne či odmietavé.

Pravdou je skôr presný opak a vyjadrím ju cez svoj kontakt s Indonéziou. Kontakt s touto krajinou je celkom priamym dotykom s muslimským svetom a islámskou vierou, lebo 90 percent obyvateľov sú práve muslimovia. Štátom uznaných je päť náboženstiev, okrem islámu je to protestantizmus, katolicizmus, hinduizmus a konfucionizmus. A medzi ľuďmi s rôznym vierovyznaním niet rivalita ani nepriateľstvo. Sú spolu a vedľa seba, nie proti sebe, rovnako ako sú vedľa seba mešity, kostoly či hinduistické chrámy. Je to tak, ako mi o Indonézii povedal môj univerzitný kolega Syahrul z Padangu: Indonézia je najmä krajina náboženská, prevažne muslimská, nie je islamistická. Silu religiozity vidieť v každodennom živote, je základom morálky, hodnôt a silnou oporou v každodenných životných rozhodnutiach. Chápem, že takmer nikto z Indonézanov nemôže porozumieť tomu, že existuje aj život v ateizme. Ale nikto sa vás na vašu vieru alebo religióznu príslušnosť ani nepýta. Moji muslimskí priatelia mi len ponúkli, že ak budem chcieť, ukážu mi, kde sa dá ísť do kostola.  

Bhinneka Tunggal Ika (Jednota v rozmanitosti) je idea, na ktorú sú Indonézania hrdí a ktorou skôr naozaj žijú a menej o nej hovoria. Tak, ako sú navzájom tolerované rôzne náboženstvá, sú väčšinoví muslimovia otvorení k ľuďom s iným vierovyznaním. Rôznorodosť a vzájomný rešpekt pochádza zo súžitia ľudí z viac ako tristo etník so sedemsto jazykmi a dialektmi. Vo vzájomnom rešpekte si vybudovali spoločnú indonézsku identitu, v ktorej sa stretávajú a  miešajú lokálne tradície a rešpektovaná religiozita. Keďže tá muslimská je dominantná, preniká ňou celá kultúra a dotýka sa vás bezprostredne, no niežeby vás dajako vyrušovala, nebodaj ohrozovala.

Imám. Indonézia. Foto: NeilsPhotography/flickr.com

Hneď si ju všimnete napríklad v oblečení, pochopiteľne u žien, ktoré majú hlavy zakryté pestrými šatkami, a tie ženy, ktoré sú konzervatívnejšie, majú podobný strih šiat. No mnohé zo žien sa k neodmysliteľným šatkám oblečú do free stylu, ktorý pripomína ten náš vrátane džínsových nohavíc. Žiadne burky v Indonézii neuvidíte, naopak, stretnete muslimky, ktoré na hlave nemajú ani šatku. Aj to je jeden zo symbolov tolerantnej a otvorenej muslimskej kultúry v Indonézii. Nijako neprekvapuje, nijako nevyrušuje. Ak sa spojí s tradičným a slávnym javským batikom, vzniká z toho typická a príjemná estetika odievania.  

Rómeo a Júlia: Muslimská verzia

Tradičná predstava odstupu žien od mužov tiež nie je v Indonézii prítomná. Spoločenský kontakt oboch pohlaví je taký bezprostredný, ako ho poznáme u nás. Jasné, že v detailnejšom pohľade je vzťah muža a ženy konzervatívnejší, je však spojený so vzájomným rešpektom. Rovnako by som očakával, že tieto vzťahy budú inak interpretované v porovnaní s tým, ako sme ich naučení vnímať my. Ale aj tu som sa celkom prekvapil.

Práve pred pár dňami som sledoval a potom vstúpil do facebookovej debaty mojich mladších indonézskych kolegýň. Jedna z nich bola na konferencii mimo svojho mesta a nostalgicky sa posťažovala, že už jej chýba manžel. Druhá, Dewi, jej napísala, že sú ako Rómeo a Júlia. Spomenúc si však na ich tragický koniec, Dewi dodala, že ona má inú, lepšiu – islamskú interpretáciu tejto drámy, na ktorej konci nemôže tento pár umrieť.  

Položil som otázku, aká je to interpretácia.

Tu je jej odpoveď: „V isláme muž a žena sú dvaja ľudia, ktorí sa navzájom sprevádzajú životom, sú si vzájomnou oporou a pomocou, za každých okolností, v dobrom aj v zlom.“

Nič, čo by akokoľvek naznačovalo inú hodnotu vzťahu, akú máme uloženú v našich životných zásadách.

Chcel som ísť ďalej a v debate sme pokračovali. Dewi ochotne reagovala na moje ďalšie otázky vysvetľujúc mi vnímanie vzťahu muža a ženy v islámskom manželstve. Áno, ako som naznačil, uchováva sa v ňom mierne patriarchálny, avšak obojstranne rešpektovaný princíp. Žena je tá, ktorá sa stará o muža a deti, je zodpovedná za chod rodiny, výchovu. Muž je zodpovedný za celú rodinu a za jej materiálnu podporu. A tak mu je priznaná dvojnásobná zodpovednosť. Emocionálnej stabilite rodiny ani vzťahu táto hierarchická disproporcia spojená s rozdelením pôsobnosti v rodine nijako neubližuje. No a musím dodať, že Dewi téma tak chytila, že následne pre mňa spracovala a poslala mi textovú analýzu častí Koránu, ktorá ukazuje religiózny zmysel takto usporiadaných vzťahov.

Inzercia

Náboženský štát

Čo to znamená, že Indonézia je náboženským štátom, vidieť osobitne v školách, ktorých som navštívil naozaj celkom dosť. Religiozita je celkom základným rámcom výchovy a vzdelávania v každej škole. A mňa, ako človeka z kultúry, kde je škola väčšinou odstrihnutá od religiozity, vlastne celkom prekvapilo, že práve tento rámec dáva celej výchove zrozumiteľný a vcelku jednoduchý zmysel. Prístup nie je v každej škole rovnaký. Náboženské hodnoty sú v nej rozptýlené ako základný hodnotový rámec a náboženstvo sa nemusí osobitne vyučovať. V školách, ktoré výraznejšie deklarujú, že sú islámske, sa k tomu pridáva cielená práca s Koránom. Podstatné je však zase iné. Indonézia má školy islámske, má školy katolícke či také, ktoré sa hlásia k iným náboženstvám. Avšak všetky sú otvorené. V katolíckych školách sú aj muslimské deti, v islámskych školách sa bežne nachádzajú deti z rodín s iným náboženským zázemím. A žiadnemu z nich sa nevnucuje iné náboženstvo. Naopak, školy veľmi dbajú o to, aby sa každému dieťaťu  dostalo to, čo súvisí s jeho zázemím.

Ryžoví farmári. Indonézia. Foto: Danumurthi Mahendra/Flickr.com

Oporou je aj zdieľané presvedčenie, že základné hodnotové orientácie uznaných náboženstiev sú vlastne spoločné a veľmi podobné. Keď som sa pýtal, či napríklad muslimskí učitelia nemajú problém v poznaní detailov života kresťanských detí, odpoveď bola jednoznačná. Je to pre nich výzva a profesijná povinnosť poznať a pracovať s rôznorodým náboženským zázemím svojich detí. V tejto oblasti sa osobitne vzdelávajú a medzi sebou ju produktívne riešia.

Myslím, že toto bola jedna z najväčších lekcií o inkluzívnom vzdelávaní, aká sa mi v živote dostala. To, čo sa vzťahuje na prístupe indonézskych škôl k rôznorodým náboženstvám, sa rovnako vzťahuje na otvorenosť k deťom s rozličnými postihnutiami alebo z chudobného prostredia. V predškolských zariadeniach, ktoré sú vlastne všetky privátne, a teda za poplatok, nebolo nič zvláštne vidieť deti z chudobných rybárskych rodín, ktoré učitelia aktívne vyhľadali a umiestnili do škôlky a v ktorých pobyt je hradený z poplatkov iných rodičov. Solidárnosť je samozrejmá.

Solidárnosť a sociálna súdržnosť patria k základným princípom výchovy v náboženskej indonézskej spoločnosti. Je to presne to, čo učiteľky a riaditelia škôl povedia, keď sa ich opýtate, čo považujú za základ, ku ktorému deti vedú. Celkom to kontrastuje s tým, aké princípy formuluje moderná škola dnešného západného typu, ktorej  povinnou výbavou je neustále odvolávanie sa na takzvanú individualitu, sebapoznanie a sebarealizáciu detí. Napriek tomuto kontrastu som v indonézskych školách a škôlkach nestretol zakríknuté deti. Naopak, veľmi ma prekvapil ich zmysel pre sebadisciplínu už vo veľmi skorom veku.

Predavačka ryže. Indonézia. Foto: Danumurthi Mahendra/Flickr.com

Komu môžem podať ruku?

Samozrejme, v každodennom živote muslimskej kultúry som narážal na ťažkosti, ktoré pochádzali z našich odlišností. Tou prvou praktickou prekážkou bola naša odlišná predstava, kedy sa začína pracovný deň. Muslimovia sa modlia päťkrát denne a prvú rannú modlitbu majú približne ráno o piatej, potom už nejdú spať a začínajú fungovať. Takže ak sme mali spolu dajakú pracovnú aktivitu od rána, vždy ju navrhovali už o siedmej. Pre mňa nemožné. A podarilo sa mi po čase ich presvedčiť, že pre mňa je čas ich rannej modlitby ešte hlboká noc a fungovať začínam oveľa neskôr. Kompromis sa nám podarilo prijať veľmi ľahko.

Druhou kultúrnou a technickou otázkou pre mňa bolo pravidlo, komu zo žien podať alebo nepodať ruku. Vždy to bolo tak, že keď sme niekam išli, moji blízki kolegovia, ktorí ma sprevádzali, ma upozornili, že ženám v danej inštitúcii podávať ruky nemám, lebo sa nedotýkajú cudzích mužov. Ešte zvláštnejšie bolo, že aj samotní moji sprevádzajúci kolegovia sami medzi sebou riešili, komu oni sami môžu podať ruku a komu nie. Spravidla sa táto otázka nastolila vtedy, keď sme mierili do inštitúcie, najčastejšie školy, ktorá bola islámska. Z celej situácie som bol zmätený tak, že som si povedal, že jediná cesta, ako vyhovieť týmto obmedzeniam, je v princípe tá, že nikdy nebudem vystierať ruku ako prvý, čím sa všetko vyrieši. A vyriešilo sa. Napodiv všetkým, aj mojim domácim kolegom, všetky muslimské ženy, aj v islámskych škôlkach a islamských univerzitách, mi vždy a všade jednoducho ruku podali. Tým vyjadrili rešpekt k mojej kultúrnej identite.

Tretia technická záležitosť, obliekanie. Teplo a vlhko, pre nás jednoznačný signál pre krátke nohavice. V Indonézii však len na voľný čas, nikdy nie do žiadnej inštitúcie ani do materskej školy, kde krátke nohavice sú súčasťou uniformy chlapcov. Dospelí v žiadnom prípade. Dôvod? Vraj by sa ma zľakli, lebo nikdy nikoho nevideli prísť v krátkych nohaviciach do oficiálnej inštitúcie. V kenskej muslimskej kultúre pre nás tolerované, v indonézskej nie. Môj experimentálny príchod v krátkych nohaviciach pred auto, ktoré ma malo odviezť do škôlky, sa skončil, ako som chcel – debatou o tolerancii v pravidlách obliekania, ak by som naliehal na indonézsku ženu, aby si dala dolu svoju šatku pred príchodom do našej školy, lebo sa jej naše deti zľaknú. To bol jediný malicherný bod, v ktorom to zaškrípalo, ale s celkom milou akademickou rozpravou o podobách medzikultúrnej tolerancie. Samozrejme, s tým, že som sa išiel prezliecť.

Deti Maria Dua, pod dohľadom kresťanského pastora. Indonézia. Foto: NeilsPhotography/Flickr.com 

Indonézsky svet mi celkom široko otvoril bránu do muslimského sveta, do sveta islámu. Ukázal mi prinajmenšom ten jeho variant, ktorý je veľmi otvorený, tolerantný, neinvazívny a možno obsahuje väčšiu toleranciu, akej sme schopní my. Ako povedal  kresťanský indonézsky misionár Thomas Tulunga, ktorý pôsobí tu na Slovensku, v Indonézii sa dá naučiť, ako rôzni ľudia môžu byť spolu. Rôzne náboženstvá spolu nesúperia, ich existencia vedľa seba dáva príležitosť upevniť vlastnú vieru. Ako kresťan sám hovorí, tá indonézska muslimská viera je pevná a je dobrá. Presne tento pocit je súčasťou aj mojej skúsenosti. Indonézska muslimská kultúra sama zápasí s fundamentalistickým neoislámizmom a všemožne sa ho snaží potlačiť. Všeobecný islámofobický obraz muslimstva, ktorý u nás masívne bujnie, je v každom prípade zhubný a nespravodlivý. Obávam sa, že ho môže podnecovať a zdieľať len ten, kto o muslimskej kultúre nevie zhola nič. Rád by som raz mladým indonézskym muslimským akademikom povedal: príďte študovať k nám, budete sa tu cítiť tak dobre ako ja u vás. Teraz im to, žiaľ, ponúknuť nemôžem.  

Odporúčame