Komentáre a názory K veci 17. január 2011

K VECI: Benedikt a Korán

Peter Brown
Po niekoľkonásobnom prečítaní slávnej regensburskej prednášky môžem skonštatovať, že odseky dva až štyri venované islamu odrážajú akýsi vzorec Benediktových úvah. Možno v nich totiž nájsť opakujúce sa motívy, ktoré prenikajú Benediktove diela už od začiatku jeho dlhej spisovateľskej kariéry. Benedik...
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Peter Brown

Po niekoľkonásobnom prečítaní slávnej regensburskej prednášky môžem skonštatovať, že odseky dva až štyri venované islamu odrážajú akýsi vzorec Benediktových úvah. Možno v nich totiž nájsť opakujúce sa motívy, ktoré prenikajú Benediktove diela už od začiatku jeho dlhej spisovateľskej kariéry. Benedik...

Po niekoľkonásobnom prečítaní slávnej regensburskej prednášky môžem skonštatovať, že odseky dva až štyri venované islamu odrážajú akýsi vzorec Benediktových úvah. Možno v nich totiž nájsť opakujúce sa motívy, ktoré prenikajú Benediktove diela už od začiatku jeho dlhej spisovateľskej kariéry. Benedikt nám pripomína dávnejšie „rozhodnutie“ kresťanstva akceptovať výzvu na dialóg s filozofiou, vrátane jej kritiky, a poukazuje aj na skutočnosť, že kresťanstvo sa nikdy neusilovalo získať imunitu voči racionálnemu skúmaniu.

V období novoveku bol vzťah medzi vierou a rozumom charakteristický miernym napätím. Od reformácie (v podaní Luthera), cez konečnú deštrukciu metafyziky (v podaní Kanta), až po redukciu vedeckého skúmania Ježiša na Ježiša-človeka očisteného od nánosov „gréckej“ teológie (v podaní Harnacka), každá z týchto snáh „odhelenizovať“ kresťanstvo pramenila v Nemecku. Pápež síce nespomenul Hegela, F. C. Baura, Straussa, Nietzscheho či Bultmanna, no všetci títo nemeckí myslitelia, či už pozitívne alebo negatívne, prispeli k dialógu osvietenstva s kresťanstvom.

Potreba racionálneho hľadania pravdy

Cieľom Benediktovej prednášky však nebolo smútiť nad nezmazateľnými stopami vplyvu nemeckého idealizmu na kresťanskú vzdelanosť. Pápež-učenec, hoci stojí vnútri nemeckej intelektuálnej tradície, sám vystupuje ako jej kritik. V konečnom dôsledku to totiž nebolo kresťanstvo a vlastne ani cirkev, komu poškodilo ostré vymedzovanie, skepsa a z času na čas aj nepriateľstvo zo strany nemeckých mysliteľov. Ten, kto utrpel najväčšiu ujmu, bol sám rozum, a to vtedy, keď učenci vylúčili zo svojej kompetencie skúmanie najvyšších právd a otázok o Bohu.

K téme:
Kresťanstvo je viac ako islam
O čom hovoril pápež?
Lámanie bariér (?)
Benedikt XVI. – pápež moslimov?
Nový katolík Magdi Allam – bývalý moslim, ktorý bol nepriateľom islamu

Benedikt však nepritakáva ani kritickým poznámkam, ktoré omieľajú tradicionalisti, podľa ktorých kresťanská vzdelanosť zlyhala, pretože učenci zabili priveľa svätých kráv alebo zaujali nesprávny postoj počas ich zabíjania. Naopak, učenci si úplne prestali klásť otázky týkajúce sa racionality viery – a odsunuli ich do sféry subjektívneho názoru. Paradoxne, práve toto je ústredný motív osvietenstva, ktorý má podvratný charakter: nepovedať o viere nič, čo by bolo svojou vnútornou povahou spojené s rozumom.

Ale čo to má spoločné s islamom? Benedikt jednoducho poukázal na skutočnosť, že aj keď si kresťanskí učenci zobrali "neplatené voľno" vo veci skúmania fundamentálnych otázok, samotné kresťanstvo, jeho pramene a pravdy ktoré nesie, boli vždy otvorené priateľskej kritike zvnútra a dokonca aj nepriateľskej kritike zvonku. Nepriateľská kritika zvonku je jedným z hlavných nástrojov Prozreteľnosti, ktorá pomáha Cirkvi dozrievať v porozumení zjaveniu. Ani jedna z uvedených typov kritiky však nie je prítomná v islame. Medzi moslimami neexistuje základné presvedčenie, že by sa islam či jeho posvätný text mohol stať v tomto zmysle vhodným objektom racionálneho skúmania. Takéto uznanie je však podmienkou sine qua non skutočného dialógu s islamom.

Neskúmateľný Korán?

Ako to, že islam sa doposiaľ nestal terčom kritiky v nemeckom štýle? Jednou z možných odpovedí je jednoducho zastrašovanie. Môj priateľ, ktorý študuje Nový zákon, sa chcel pôvodne učiť arabčinu a pustiť sa do historicko-kritického skúmania Koránu. „Nerob to, Tim,“ radil mu jeho moslimský priateľ, „lebo ťa zabijú!“ Možno to myslel ako vtip, ale v jeho jadre azda bude kus pravdy. Kresťanských Salmanov Rushdieov je neúrekom, ale v islame je ich príliš málo na to, aby vzbudili pozornosť.

Avšak hlavný dôvod, prečo islam z väčšej časti nebol podrobený tvrdej kritike osvietencov, bolo historické načasovanie. Staršie generácie učencov na Západe, ktoré by boli tejto úlohe naklonené, mali plné hlavy gigantického úsilia o kritiku Biblie a prvotnej cirkvi. Zvládnutie hebrejčiny a koiné (novozákonnej gréčtiny), podrobné štúdium biblických rukopisov a naháňanie prameňov sa ukázalo ako nesmierne zložitá a náročná úloha. Veľmi málo učencov malo čas alebo sklon učiť sa arabsky a venovať pozornosť ešte aj Koránu. A napokon, veď nemeckí teológovia, ktorí majú kontroverziu akosi v krvi, si zrejme sami položili otázku: načo dráždiť moslimov, keď môžeme vykrútiť nos toľkým zbožným kresťanom, ktorí tu pobehujú po Európe a Amerike? Korán tak prežil devätnáste storočie a väčšinu dvadsiateho storočia takmer bez toho, aby bol vystavený nemeckým kritickým metódam.

Skôr než sa zväčša nepreskúmaný Korán stihol na konci 20. storočia objaviť na akademickom horizonte, na Západe došlo k drastickému posunu paradigmy v oblasti skúmania náboženstva. Moslimskú vieru dnes môžete študovať pod hlavičkou „islamské štúdie“, „komparatívna religionistika“ alebo ako spoločensko-politický fenomén. Tieto prístupy sú však postavené na snahe porozumieť, resp. odstrániť stereotypy a nedorozumenia, ktoré na Západe v súvislosti s islamom vznikli. Tieto ciele sú zaiste žiaduce, no čo naozaj trápi Benedikta je skutočnosť, že západní akademici odložili bokom fundamentálnu otázku: "Sú islamské predstavy naozaj pravdivé?" Akademici sa tvária, akoby táto otázka bola nad rámec ich platovej stupnice. Lenže Benedikt túto otázku chce klásť, aby hľadanie pravdy ostalo zmyslom medzináboženského dialógu.

Budúcnosť islamu

"Zvíťazí rozum západného štýlu alebo sa islam ešte rezolútnejšie primkne k predstave o Bohu, ktorý je imúnny voči rozumovému skúmaniu?"

Zdá sa, že želanie pápeža sa napĺňa. V Nemecku (kde inde?) sa pripravuje rozsiahly projekt, ktorého cieľom je publikácia kritického vydania Koránu. Jeho obsahom je dôkladné skúmanie všetkých existujúcich textových verzií Koránu, s cieľom dopracovať sa k najstaršej verzii – čo je zrkadlový obraz procesu, ktorý je súčasťou skúmania Biblie už od začiatku. Prečo to stojí za zmienku? Pretože súčasťou islamskej viery je článok, ktorý hovorí, že neexistujú žiadne textové verzie Koránu. Triviálnou námietkou islamu proti kresťanstvu býva tvrdenie, že islamský posvätný text na rozdiel od Biblie nepodliehal žiadnemu „komoleniu“.

Problém je však v tom, že toto tvrdenie je nielen diskutabilné, ale aj preukázateľne nepravdivé. Učenci skúmajú viaceré verzie starých Koránov, ktoré zbožní moslimovia zvykli ukladať do mešít. Ďalšie verzie sa ešte určite objavia. Ako na to budú reagovať bežní moslimovia? Zvíťazí rozum západného štýlu alebo sa islam ešte rezolútnejšie primkne k predstave o Bohu, ktorý je imúnny voči rozumovému skúmaniu?

V Benediktovej regensburskej prednáške je implicitne obsiahnutý predpoklad, že rozum západného štýlu vyjadrený vo večnom Logose zvíťazí aj v nezápadných náboženských tradíciách ako je islam. Ak o sto rokov mnohí moslimovia príjmu večný Logos, ktorý sa stal telom, potom budeme vedieť, že Benedikt mal pravdu!

Peter Brown
Autor je doktorandom biblických štúdií na Catholic University of America.

Pôvodný text: Benedict and the Koran, medzititulky redakcia, ilustračné foto: anamchara.blogs.com, islamconcepts.com,

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0