GLÓBUS: Santiago – začiatok cieľa

Stovky rokov kráčajú pútnici z celého sveta ku hrobu svätého Jakuba. Mnohí už z Francúzska. Ich trasa prekračuje 850 kilometrov. Aj pre nás sa španielska Galícia stala domovom nášho putovania a miestom, kde sila vôle súperila so slabosťou tela.

Sarria. Maličké, ale životaschopné mestečko na severe Španielska sme obývali len jedinú noc. Zapísalo sa však do našich spomienok, lebo odtiaľ sme išli už výlučne pešo. Úzke uličky vykladané kameňom a rovnako kamenné obchodíky či domy boli aj v noci plné ľudí. Typické pre Španielov... Keď sme ukázali na chrumkavú bagetu, hneď nám ju podávali. Nechceli eurá, uspokojili sa so španielskym „Ďakujem“ a slovenským úsmevom. Náš prvý dotyk s Galíciou. Natoľko pozitívny, že sme aj v dvadsaťmiestnych izbách a po studenej sprche zaspávali kráľovsky.

Očarujúci Portomarín

Našim prvým cieľom bol Portomarín, vzdialený od Sarrie asi 22 kilometrov. Svoje kroky sme prispôsobili žltým šípkam a značkám v tvare žltej mušle. Ona je symbolom pútnikov idúcich za sv. Jakubom. Po celej trase sú husto a pravidelne umiestnené na ceste, domoch, plotoch či pätníkoch... Pútnik nezablúdi.

Galícia je poľnohospodárska oblasť. Zvláštnosťou pre nás boli kamenné múry oddeľujúce od seba jednotlivé polia. Krajina tak vyzerala ako mozaika poskladaná z nepravidelných kúskov. Brieždi sa tu síce neskoro, no o to dlhšie trvá, kým slnko zapadne a nastane noc.

Portomarín už z diaľky oslepoval svojou belosťou. Je to mesto na okraji vodnej priehrady s bielou fasádou budov. Vchádza sa doň cez dlhý most a niekoľko malebných schodíkov. Ubytovaní sme boli vo veľkej ubytovni, kde v jednej miestnosti spolu spalo okolo 200 pútnikov. Nikto sa však nesťažoval. Pútnici predsa hľadajú čosi iné ako komfort.


Palas de Rei a prvé pľuzgiere

Počas cesty sa putujúci zdravia radostným „Olá!“ (Ahoj), ale používajú aj frázu „Bueno camino“, čo v preklade znamená „Šťastnú cestu“. Tento zvyk združuje ľudí, lebo sa stávajú spolutrpiteľmi na rovnakej ceste. Nik nemá lepší terén, ani menej pálivé slnko. Je zaručená rovnosť a tá prirodzene stmeľuje aj rozdielne národnosti.

„Nik nemá lepší terén, ani menej pálivé slnko. Je zaručená rovnosť a tá prirodzene stmeľuje aj rozdielne národnosti.“ Zdieľať

Na ceste do Palas dei Rei sme už začali cítiť „svalovicu“ a prvé pľuzgiere. Mnohí, ktorí nás míňali, mali pľuzgiere na nohách poprepichované. Trčala im z nich len nitka na odsávanie tekutiny. Bolo vidieť, že majú v nohách nie desiatky, ale stovky kilometrov... Do Santiaga určite neprídu takí, akí odchádzali. Ticho, samota, utrpenie a jednoduchosť. Odrazu len vlastné vnútro, míňajúce sa kilometre a boľavé stopy v prachu cesty...

Počas celej cesty si pútnici pečiatkami vypĺňajú svoje preukazy. Neskôr sa nimi identifikujú v Santiagu, kde im vyhotovia doklad o absolvovaní púte. Pečiatky sa dajú zohnať v ubytovniach, kostoloch, ale aj v krčmách a pohostinstvách. Tie vďaka nim majú lepšiu tržbu. Človeka to však môže poľahky oklamať. Z púte sa môže ľahko stať honba za pečiatkami.

K téme:
Prísť do cieľa znamená začať ďalšie putovanie
Benedikt opäť putuje. Aj za architektúrou
Zdieľať

Vrch radosti alebo Monte de Gozo nemá náhodný názov. Mesto je vzdialené už len päť kilometrov od vytúženého cieľa. Je to zároveň posledná zastávka pútnikov. Posledné kilometre do kopca a posledná ubytovňa. Úľava aj nostalgia. V ubytovni nás prekvapil Španiel, ktorý nám čisté posteľné obliečky podával so slovenským „Prosím“. Pritom na klasickú otázku „Do you speak english?“ sme si neraz vypočuli len „Si“. No, keď sme si veci v obchodoch pýtali po slovensky, neraz sme boli úspešní. Ako je to možné, dodnes nerozumiem.


Neschopní slova

Pútnická cesta do Santiaga je koncipovaná tak, aby pútnici prechádzali okolo početných kostolov. Samotná bazilika v Santiagu, kde sú uložené pozostatky sv. Jakuba, je nádherným vyvrcholením pútnickej cesty. V jej útrobách je ukryté 80 kilogramov ťažké kadidlo, ktoré majú mnísi vo zvyku rozhýbať po slávnostnej omši. V rýchlosti sa takmer dotýka stien obrovského chrámu. V minulosti vraj slúžilo na odstránenie zápachu po pútnikoch, ktorí desiatky dní kráčali, aby sa mohli pomodliť pri hrobe sv. Jakuba. Dnes už je hygiena pútnikov lepšia a kadidlo je viac atrakciou ako užitočným „tlmičom“ nepríjemných pachov.

Prísť peši do Compostely je veľký emocionálny zážitok. Niektorí pútnici len tak sedeli alebo ležali na dláždenom priestranstve pred chrámom. Odrazu bezmocní, s novým začiatkom cieľa. Po prvotnom záchvate radosti neschopní slova. Na tvárach len nemý výraz. „Som tu, dokázal som to! A, čo ďalej...?“

Miroslava Komorová
Autorka je študentka žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku.

Foto: autorka, Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo