Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K Veci Komentáre a názory
10. január 2011

K VECI: Gilgamešova beznádej a dnešné klamstvá

Epos o Gilgamešovi napísaný asi 3000 rokov pred Kr. zostal tisícročia skrytý, aby bol napokon znovuobjavený v roku 1853 v blízkosti mesta Mosul na území dnešného Iraku. Azda najfascinujúcejšie na tomto starovekom sumerskom príbehu, ktorý je zároveň najstarším známym literárnym dielom na svete, je zm...

Epos o Gilgamešovi napísaný asi 3000 rokov pred Kr. zostal tisícročia skrytý, aby bol napokon znovuobjavený v roku 1853 v blízkosti mesta Mosul na území dnešného Iraku. Azda najfascinujúcejšie na tomto starovekom sumerskom príbehu, ktorý je zároveň najstarším známym literárnym dielom na svete, je zmienka o veľkej potope, ktorá z mnohých hľadísk pripomína príbeh o Noemovi a arche z knihy Genezis. Toto staroveké dielo je pozoruhodné aj v tom, že hľadá odpoveď na odvekú ľudskú otázku: Existuje život po smrti?

Gilgameš – podľa niektorých bádateľov skutočná historická postava – sa vydáva na cestu a hľadá odpoveď: „Kiežby som len našiel jedného človeka, ktorého bohovia urobili nesmrteľným, opýtal by som sa ho, ako zvíťaziť nad smrťou.“ K tejto úvahe ho vedie smrť milovaného priateľa Enkidua, s ktorým sa zblížil vďaka mnohým spoločným dobrodružstvám. Enkidu „sa premenil na hlinu. Aj ja tak zomriem ako on a už nikdy nevstanem?“

Pominuteľnosť života

Gilgameša charakterizuje rozorvanosť srdca a nepokoj. Predstava neodvratnej smrti, konečného zdroja všetkého strachu, ho vedie do stavu úzkosti. Jeho vlastná matka sa takto prihovára k bohu slnka: „Dal si môjmu synovi krásu, silu a odvahu – prečo si mu dal nepokojné srdce?“ Natíska sa predstava sv. Moniky, ako sa modlí za obrátenie svojho syna, sv. Augustína. Slová jej modlitby mohli byť azda v mnohom podobné. Bol to totiž práve sv. Augustín, ktorý neskôr napísal: „Pre seba si nás stvoril, ó Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.“

Napriek úpornému hľadaniu sa Gilgamešov príbeh zakončuje sotva povzbudivým verdiktom: Smrť je konečná. „Život, ktorý hľadáš, nikdy nenájdeš. Keď bohovia stvorili ľudstvo, osudom mu určili smrť, no život si ponechali vo vlastnej moci.“

Pýcha je prvotný hriech a klamstvo prostriedkom, ktorý urýchľuje pád. Náš Spasiteľ je Pravda, a preto môžeme tvrdiť, že my, ktorí potrebujeme spásu, potrebujeme aj neustálu konverziu k Pravde. Zdieľať

Hoci moderné slávenie Vianoc zachvátila bezbrehá komercia, môžeme byť vďační, že sa nemusíme trápiť ako Gilgameš, ani zápasiť s ťažobou strašlivej otázky: Čo ak sa tá veľkolepá udalosť, ktorú nazývame Vtelením, nikdy neudiala?

Stačí, keď uvážime, prečo prišiel Ježiš: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.“ Hlavná postava Eposu o Gilgamešovi dochádza k nebanálnemu poznaniu, že „všetci ľudia sú klamári“. A hoci nejde o ústrednú myšlienku celého príbehu, v tejto akoby vedľajšej poznámke možno nájsť hlboko pravdivý a cenný poznatok.

Kto spočíta všetky spôsoby, akými denne klameme sami seba alebo druhých v snahe uchmatnúť si pre seba nejakú trápnu výhodu? Neklameme sami seba utkvelou predstavou, že individualistické sledovanie neobmedzenej „slobody“ radikálne oddelené od cností nám prinesie pravú slobodu a šťastie? Nie je rozhodujúce kritérium konania dnešného človeka postavené práve na klamstve, že život druhého človeka možno odhodiť za účelom dosiahnutia toho či onoho cieľa pre seba?

Nádej v Pravde

Aj C.S. Lewis uvádza, že „niektoré hmlisté náznaky učenia o páde možno nájsť v pohanstve“. Gilgamešovo poznanie sklonu človeka ku klamstvu tak síce neúmyselne, ale predsa v istom zmysle predznamenáva poznanie tohto konceptu. Pýcha je prvotný hriech a klamstvo prostriedkom, ktorý urýchľuje pád. Náš Spasiteľ je Pravda, a preto môžeme tvrdiť, že my, ktorí potrebujeme spásu, potrebujeme aj neustálu konverziu k Pravde.

Inzercia

Napriek moderným výdobytkom či príležitostiam dnešnej doby nás klamstvo priťahuje ako nikdy predtým – a dnes azda ešte viac, keďže my, „ľudia dneška“, sme sa obrátili chrbtom ku klasickému náhľadu, podľa ktorého je presvedčenie postavené na hodnotách objektívne aj racionálne zároveň. Relativizmus, ktorý zvnútra rozleptáva našu kultúru, nás klame prostredníctvom zdanlivo neškodných, no zároveň celkom paradoxne neoblomných výziev k „tolerancii“. Úspech relativizmu je z definície závislý na popieraní objektívnej pravdy – čiže na zámernom spájaní toho, čo je dobré s tým, čo je zlé. Sv. Ján nám však pripomína, že ak si myslíme, že v nás nie je hriech, klameme sami seba. Práve tento sebaklam je základným kameňom, na ktorom stojí a padá chrám relativizmu.

Ani prax katolíckej morálnej teológie nezostala voči náporu klamstiev imúnna. V nedávnej výzve smerovanej dovnútra rímskej kúrie Benedikt XVI. výstižne pripísal podiel viny na nedávnych škandáloch spojených so sexuálnym zneužívaním aj kňazom, ktorí určitým spôsobom prijímajú ideový odklon od objektívnej pravdy. Týmto spôsobom by totiž bolo možné čokoľvek (aj to, čo mnohí inštinktívne vnímajú ako odpudivé) za určitých okolností označiť za ospravedlniteľné. Je absolútne prvoradé, vyzýva Benedikt, odvážne sa postaviť proti myšlienke, že morálka je iba akýmsi „kalkulom dôsledkov“, pretože táto predstava znamená úplnú elimináciu morálky ako takej. Naše blaho závisí od hľadania spôsobov, akými môžeme odolávať nášmu sklonu ku klamstvu, a to je aj dôvod, prečo Benedikt vedený „starosťou o ľudstvo“ vyzýva k obnovenej snahe o implementáciu učenia obsiahnutého v encyklike z roku 1993 Veritatis Splendor (Jas pravdy).

Dnes sme oproti Gilgamešovi vo výhode: disponujeme perspektívou, ktorú staroveké národy nemali. Ako zdôraznil Ján Pavol II. „Ježiš Kristus je stredobodom dejín, nádejou pre ľudstvo a potešením pre každé srdce.“ Mária si zrazu uvedomila, že vďaka Vteleniu sa zmenilo všetko: „Hľa, od tejto chvíle,” hovorí, „blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Magnifikat, Lk 1,48). Nie vždy je ľahké uznať a odpovedať na pravdu o človeku. No na rozdiel od Gilgameša môžeme zostať pokojní, pretože vieme, že s Pravdou prichádza život večný.

Matthew Hanley
Autor spolu s Jokinom D. Irala, M.D. napísal knihu Affirming Love, Avoiding AIDS: What Africa Can Teach the West (Uznať lásku a uniknúť AIDS: Čo sa môže Západ naučiť od Afriky), ktorá je dostupná v Katolíckom národnom centre pre bioetiku (NCBC).

Pôvodný text: Gilgamesh’s Despair & Today’s Deceptions, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org.

Odporúčame

K VECI: Chýbajúci základ sociálnej spravodlivosti

K VECI: Chýbajúci základ sociálnej spravodlivosti

Už mnoho rokov sa v mojej diecéze pravidelne koná veľká letná konferencia na tému sociálna spravodlivosť a už dlhšiu dobu sa na tejto konferencii len veľmi zriedkavo (ak vôbec) objavuje zmienka o zle potratov a eutanázie. Podľa staršieho pohľadu na sociálnu spravodlivosť bolo možné o sociálnej spra...

K VECI: K dezinterpretácii Benediktovej odvahy

K VECI: K dezinterpretácii Benediktovej odvahy

Poznámky pápeža Benedikta XVI. o kondómoch a AIDS, lepšie povedané zmätočné a zmanipulované interpretácie jeho poznámok, ešte stále rezonujú vo svetových médiách. V žiadnom prípade nejde o zmenu pohľadu, ani o zmenu učenia Katolíckej cirkvi, hoci médiá, nadmieru progresívni alebo oponujúci teológovi...

NÁZOR: Ľubomír Jančok o prenasledovaných kresťanoch

NÁZOR: Ľubomír Jančok o prenasledovaných kresťanoch

Kresťania sú najprenasledovanejšou náboženskou komunitou na svete. Existuje priam kolosálna priepasť medzi tým, čo vyspelý Západ toleruje vo „svojom dome“ a tým, čo ignoruje vo východných režimoch. Prečo to ticho Západu? Stali sme sa cudzincami vo vlastnom dome? Presne pred rokom som sa zúčastnil om...