Aká ženskosť naozaj pomáha politike a môže prežiť (Reakcia na Jaroslava Danišku)

„Pozrite sa okolo, nikdy nebolo viac žien na vrcholových postoch,“ píše Jaroslav Daniška vo svojom článku Všimli ste si? Ženy vládnu, kde opisuje, ako v mnohých krajinách naozaj politike vládnu ženy. Pýta sa však aj jednu výbornú otázku: „Ale splnilo sa aj to, čo mali ženy do politiky priniesť?“ A mne sa zdá, že nie. 

Sú ako muži

Hneď v úvode článku vypočítava najsilnejšie európske prezidentky a premiérky: Angela Merkel v Nemecku, Theresa May v Británii, Beata Szydlo v Poľsku, Dalia Grybauskaitė v Litve, Kersti Kaljulaid v Estónsku, Erna Solberg v Nórsku, Kolinda Grabar-Kitarovič v Chorvátsku. Pokračuje v hodnotení ďalších svetových mien,  Dilma Rouseff – brazílska prezidentka či prvá škótska ministerka Nicola Sturgeon. Samozrejme, nesmieme zabudnúť na kandidátku na prezidentku USA Hillary Clinton. Máme aj slovenské mená úspešných žien političiek.  

Napriek tomu, že by sa mohlo zdať, že žien je v politike a verejnom priestore veľa, na fórach a v paneloch sa nevyskytujú. Za posledné týždne som bola na viacerých diskusných paneloch na rozličné témy, všetky boli zložené len z mužov. Či už je to téma budúcnosti Slovenska alebo investícií v našej krajine, či iné. Spomínam si na diskusie pod mojimi fotografiami z týchto akcií, kde mnohí tvrdia, že ženy ešte nedorástli na takéto témy.

No spomínam si aj na blog priateľky Táne Benkovej pred voľbami do NR SR, kde jasne poukázala na nedostatok žien na kandidátkach politických strán. Politické strany samy mali problém získať a postaviť ženy na kandidátky. A nie je to o tom, že by žien v našej spoločnosti (vzdelaných, múdrych) bolo málo. Zdá sa mi však, že ako spoločnosť si neuvedomujeme ich pridanú hodnotu a ženskosť, ktorú môžu vniesť do sveta politiky.

Práve ženy potrebujú upozorňovať našu paternalistickú slovenskú spoločnosť na to, čo je na týchto ženách unikátne, čo muži nikdy priniesť nemôžu.Zdieľať

Lenže to sa nedeje. Ženské správanie neprinášajú, ale správajú sa ako muži, a často ešte horšie. Obraz týchto žien ani zďaleka neukazuje to, ako žena môže zostať sama sebou, využiť to pri vládnutí krajine, mať svoju značku, ale inak ako jej mužskí kolegovia.

„Ženy političky totiž spochybnili feminizmus lepšie ako mnohí ich kritici,“ píše autor a plne s ním súhlasím.

Jeden môj známy, svojho času šéf kampane političky, mi povedal: Musíme ju zobraziť na fotkách tak, aby ľudia verili, že vie riadiť mesto, krajinu, aby vyzerala vážne, seriózne, silno. To ženské, to treba nechať na osobné diskusie, pre toto ju ľudia nezvolia.

Keď ako jeden z faktov o Kersti Kaljulaid napísal Pavol Demeš, že je matkou štyroch detí, mnohí sa čudovali, akoby spomínanie týchto faktov nebolo v poriadku.

No mne sa zdá, že potrebujeme opak. Práve ženy samy potrebujú upozorňovať našu paternalistickú slovenskú spoločnosť na to, čo je na týchto ženách unikátne, čo muži nikdy priniesť nemôžu. Jedinečnú energiu, ktorá je prirodzená pre ženy, ktorá zjednocuje, ktorá vytvára priestor pre spoluprácu, konsenzus, jemnosť v konaní. Práve to málo vidieť na našich političkách.

Nemecká kancelárka sa na vrcholových zasadnutiach pred každým rozhodnutím ide poradiť so svojím tímom. Až potom spraví rozhodnutie. Na rozdiel od jej mužských kolegov politikov. Aj solidarita nemeckej kancelárky s témou utečencov ukazuje, že tejto téme vládne žena. Je to energia, „ktorá je vlastná ženám“, ako hovorí moja priateľka a mentorka Bea Benková. Je to prirodzená schopnosť žien vytvárať aliancie, schopnosť vytvárať priestor na dialóg. 

Ide o ten rozdiel

Feminita totiž znamená aj to, že si uvedomujem, akú energiu ako žena mám, a tou vytváram rozdiel v politike a spoločnosti. Tou inšpirujem. Nie tým, že viem byť tvrdá, ostrá a búchať päsťou do stola. Nie tým, že zvládnem všetko, ešte aj pár dní po narodení dieťaťa aktívne riadiť krajinu a tváriť sa, že som vyhrala.

Odkaz do spoločnosti by mal byť iný.  Tkvie v tom, že chcem ukázať, že som žena, že mi na ženách záleží a že chcem, aby ženy na vysokých postoch vytvárali rozdiel, aby boli prítomné v politike, zachovali si ženskosť a vedeli spolupracovať s mužmi. (Odporúčam tento iný pohľad na ženské líderstvo od môjho priateľa a mentora Vika Marraja.) Nie je to o žiadnych kvótach. 

Ženy si v našej spoločnosti vypestovali vlastný silný kult skleného stropu: Keď prerazím ja, bude to stačiť a ostatné nech si poradia. Možno je to tým, že sa v priestore medzi mužmi cítia ako včelie kráľovné, ako povedala naša politička a predsedníčka Živeny Magda Vášaryová. Namiesto toho, aby podporovali ďalšie ženy. A to je ďalšia výzva a dôvod, prečo sa tá ženskosť, a teda základ slova feminizmus, feminita vytráca zo sveta politiky a verejného života.   

„Mám pocit, že feminizmus úspech žien v politike neprežije. Vlastne je už vnútorne vyčerpaný a dýcha z posledného,“ vraví autor.

Verím, že ak ženskosť odolá a zostane v spoločenskom a politickom živote prítomná, ak ju začnú ženy viac vnášať do politiky, tak nielenže tam prežije, ale bude predpokladom úspechu pri riešení najťažších problémov v prospech celej spoločnosti.