Prezident Trump a Slovensko

V najbližších hodinách sa určite objaví množstvo analýz, ktoré budú ponúkať odpoveď na otázku, prečo Trump vyhral. Z nášho pohľadu je v tejto chvíli oveľa dôležitejšie zamyslieť sa nad tým, aké dôsledky môže mať Trumpovo zvolenie pre Európu, a teda aj pre Slovensko. Má v sebe veľké riziko. Donald Trump je nevyspytateľný politik, bez jasného plánu, doktríny či koncepcie. To, čo včera hovoril na mítingu, má vo vzťahu k jeho prezidentským krokom len veľmi obmedzenú výpovednú hodnotu. Už počas kampane si často protirečil a to, čo vyhlásil v jeden deň, neváhal na druhý deň poprieť.

Pokiaľ však ide o zahraničnú politiku, a tá nás v súvislosti so zmenou v Bielom dome zaujíma asi najviac, jedna vec sa zdá veľmi pravdepodobnou. Výrazne sa oslabí vplyv atlantistického prúdu v európskej zahraničnej politike, teda tých, ktorí verili, že najspoľahlivejšou garanciou globálnej bezpečnosti a stability je za každých okolností úzke euroatlantické spojenectvo USA a Európy. Vyjadrené spoluprácou v rámci NATO.

Táto geopolitická stratégia mala silnú podporu aj medzi elitou postkomunistických krajín strednej a východnej Európy. Aj ľudia, ktorí boli v iných témach často ľavicovými liberálmi, sa v otázkach zahraničnej politiky často takmer vôbec nelíšili od amerických neokonzervatívcov. Spojenectvo s USA malo v ich očiach takú vysokú hodnotu, že v jeho záujme dokázali obhajovať aj problematické blízkovýchodné podniky republikánskeho prezidenta Georga W. Busha, s ktorým by sa v iných témach dokázali len ťažko v niečom zhodnúť. V mene tejto vízie dokázali ísť atlantisti do konfliktov nielen s Ruskom, ale aj s niektorými krajinami EÚ. Spomeňme si na vojnu v Iraku a delenie na starú a novú Európu. 

Tento geopolitický prístup dostal zvolením Donalda Trumpa silnú ranu. Európski politici novým americkým prezidentom opovrhujú a boja sa ho. Žiadnym nadšeným atlantistom nie je ani samotný Trump. Ameriku vidí viac uzavretú do riešenia svojich problémov, chce zlepšovať vzťahy s Putinovým Ruskom a rozpad NATO by podľa neho nebol žiadnou tragédiou.

Iste, nájdu sa idealisti, ktorí budú atlantistický sen snívať ďalej, realisti však budú musieť začať uvažovať aj nad možnosťami, ktoré by ešte pred časom boli označené za naivné fantazírovanie. Napríklad nad systémom kolektívnej bezpečnosti, ktorý by bol založený na pôdoryse EÚ.

Tak ako si zvykáme na to, že Turecko napriek členstvu v Severoatlantickej aliancii nemôžeme považovať za spoľahlivého spojenca, bude musieť Európa vyvodiť dôsledky aj z toho, že líderskú krajinu NATO povedie až nebezpečne nevypočítateľný politik.

Tento dôsledok amerických prezidentských volieb sa nás týka asi najviac. Teda ešte okrem jedného poznania, ktoré by si európske elity mali zobrať zvlášť k srdcu. Ak si štát sprivatizujú len pre seba a všetkým, ktorí vidia svet inak, sa budú v tom lepšom prípade roky vysmievať, v tom horšom ich rovno onálepkujú ako extrémistov, tak davy sa skôr či neskôr vzbúria. Aj slušní a rozumní ľudia odrazu prestanú pozerať napravo či naľavo a budú vidieť iba pomstu.

Pričom táto vzbura davov proti establišmentu môže mať aj drsnejšiu podobu, ako je hlasovanie za Donalda Trumpa.