AKTUÁLNE: List z predvianočného Haiti

Prinášame vám list rehoľnej sestry Františky Sebíňovej pôsobiacej na Haiti.

Som tu už ôsmy mesiac. Mnohé veci, čo ma v máji 2010 privádzali do úžasu, sa stali samozrejmými. Ako môžu zo stanu, v ktorom žije nakope aj dvanásť ľudí, vyjsť v nedeľu haitské dievčatká vyobliekané ako princezné v snehobielych, dobre vyžehlených šatách. Ako môžu mamky štípať svoje bábätká, aby začali plakať, a tak sa mohli predbehnúť v rade…


Kostol slúži ako škola i ako jedáleň.

Otroci bielych

Začala som o deťoch, lebo hlavne im sa naša nadácia venuje. Situácia detí, hlavne chudobných, je na Haiti špecifická. Rodiny sú početné, hoci sa už začína odrážať výsledok prace „humanitárnych“ organizácii, ktoré štedro rozdávajú antikoncepčné prostriedky všetkých druhov. Mnohé mladé ženy a dievčatá užívajú injekcie a tabletky bez toho, aby ich niekto poučil o možných rizikách a o tom, ako ich správne používať.

Netreba zabudnúť ani na to, že obyvatelia Haiti boli pred dvesto rokmi otrokmi bielych. Priviesť na svet dieťa znamenalo darovať svojmu pánovi ďalšieho otroka. Na vzťahu medzi rodičmi a deťmi sa to odráža dodnes. Ďalšie dieťa znamená ďalší hladný krk. Hlavným výchovným prostriedkom je bitka. Ratolesti sú odmalička zapájané do práce, čo je často dôvod, prečo nechodia do školy. Na druhej strane je veľmi zriedkavé, že by rodičia svoje deti opustili. Naopak, mnohí si osvojili popri svojich deťoch aj ďalšie, opustené po zemetrasení. Postarať sa o nich však často znamená zabezpečiť im len jedlo. A tak je normálne, že nám mamky už zavčas rana pošlú alebo donesú svoje maličké deti, a keby sme ich neposlali večer späť domov, nechali by ich u nás aj spať.

„Veľa haitských detí vie, kedy Ježiš umrel, ale málokto vie, kedy sa narodil. Snáď to má niečo dočinenia s históriou národa, ktorá obsahuje viac bolestných ako radostných udalostí.“ Zdieľať

Školu si deti veľmi vážia. Vedia, že rodičia musia tvrdo pracovať, aby zaplatili zápisné a potom ešte poplatok za každý mesiac. Chudobné deti majú málokedy šťastie chodiť do školy celých desať mesiacov. S disciplínou nie sú veľké problémy. Sú zvyknuté počúvať učiteľa, odpisovať z tabule a donekonečna opakovať, až kým nevedia látku naspamäť. Žiadne moderné didaktické metódy, aby sa detičky nenudili. Takže keď sme pred mesiacom otvorili našu provizórnu školu v kostole, žiadne sa nesťažovalo, že nie sú lavice, ani učebnice, ani žiadne pomôcky. Ich chuť niečo sa naučiť, aj v takýchto podmienkach náš presviedča každý deň, že si zaslúžia všetku našu lásku a námahu.

Cholera a pohroma z volieb

Mestskej štvrti, kde bývame, sa našťastie cholera veľmi nedotkla. Všetci sú dobre informovaní o prevencii. Vedia, že sa majú umývať, že si nemajú vymieňať lyžice, podávať ruky… Keď im rozdávame taniere pred jedlom, mnohé ich ešte pre istotu vyutierajú svojim špinavým rukávom, „lebo je cholera“. Obrovské stanové sídliská sú však naďalej bez tečúcej vody, niekoľko spoločných latrín, ktoré šíria neuveriteľný smrad, musia stačiť pre stovky ľudí. Kopy hnijúcich smetí sa hemžia muchami, prascami a deťmi. Niekedy sa zdá, že spoločenské autority okrem osvety neurobili nič viac.

K téme:
ROZHOVOR: Zemetrasenie Haiťanov nezjednotilo Zdieľať

V poslednom čase však máme novú pohromu – v novembri sa konali voľby. Hovorilo sa, že sú to po dlhom čase prvé voľby, kde nie je úplne jasné, kto vyhrá. Napätie bolo veľké, nemohli sme vychádzať z domu, ozývali sa výstrely na uliciach, mnoho ľudí sa ani neodvážilo priblížiť k volebným miestnostiam. Napriek tomu, že poriadok mali na starosti ozbrojené sily OSN a miestna polícia, nedalo sa o ňom hovoriť. Mnohé volebné miestnosti sa otvorili neskoro, mnohým ľuďom nebolo umožnené voliť, lebo ich mená neboli na volebných hárkoch. Jediné, čo bolo skutočne dobre zabezpečené, bolo, aby nik nemohol voliť dvakrát. Každému po odvolení namočili palec do červenej nezmývateľnej farby. Jasné, že s takými voľbami nie sú Haiťania spokojní. Pália pneumatiky na uliciach, rozbíjajú, čo ešte nebolo rozbité, deti zasa nechodia do školy, obchody sú zatvorené, autá nemôžu premávať... Tieto protesty sú však neorganizované, všetci vedia, že neporiadky raz utíchnu a všetko bude po starom.


HIP-HOP na Haiti - nie sú všetko len pohromy.


Netreba zabúdať na nové povolania :-)

Zabudnuté Vianoce

Je Advent. Nič nenasvedčuje tomu, že sa blížia sviatky narodenia nášho Pána. Prekvapilo ma, že veľa detí vie, kedy Ježiš umrel, ale málokto vie, kedy sa narodil. Učiteľka spevu, ktorá mi pomáha pri katechéze, nepozná žiadnu vianočnú pesničku, ktorú by sa deti mohli naučiť. Snáď to má niečo dočinenia s históriou národa, ktorá obsahuje viac bolestných ako radostných udalostí. Napriek tomu cítim, že tieto sviatky budú pre nás veľmi hlboké. Lebo Ježiš sa stal človekom práve uprostred biedy. Aj tu je mnoho rodín, ktorým chýba všetko a sú napriek tomu otvorené pre život.

Mám tu možnosť žiť s viacerými veľkodušnými ľuďmi, ktorí boli schopní opustiť pohodlie a bezpečie svojej domoviny, aby sem prišli pomôcť. V nich vidím Ježiša, ktorý opúšťa nebo, aby zdieľal našu chudobu. To sú skutočnosti, ktoré mi dávajú možnosť dotknúť sa úplne bytostne vianočného tajomstva. Niečo podobné prajem prežiť aj vám.

Z Puerto Principe vaša

sr. Františka Sebíňová

Foto: autorka

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo