Vinili ho z eutanázie

Vinili ho z eutanázie

Obžalovaný Jozef Andrej po vynesení rozsudku, vpravo jeho obhajca Daniel Lipšic. (Foto: Milan Kapusta)

Na Slovensku sa odohral zaujímavý súdny spor, v ktorom prokuratúra vinila Jozefa Andreja, že zabil svojho ťažko postihnutého syna. Čo je v pozadí komplikovaného prípadu?

„A tak sme sa my rodičia po 24 rokoch obety, odriekania a starostlivosti o syna dočkali odmeny. Dominikova matka bola odmenená pobytom na psychiatrii a otec Dominika bol odmenený pobytom vo väzení...“

To sú slová 47-ročného Jozefa Andreja z júna tohto roku, keď sa na súde bránil voči obvineniu z vraždy svojho ťažko chorého syna Dominika.

Jeho prípad vyvolal širšiu mediálnu pozornosť, veď – aspoň tak sa na začiatku písalo – malo ísť o prvý prípad eutanázie na Slovensku. Podľa polície totiž pán Andrej úmyselne odpojil svojho syna od dýchacích prístrojov a nechal ho zomrieť.

Na súde sa však ukázalo, že prípad je oveľa zamotanejší a že polícia sa pôvodne chytila nesprávnej stopy. Súd napokon v októbri vyriekol pomerne šalamúnsky verdikt, ktorým sňal z otca to najhoršie obvinenie.

Lenže tento príbeh sa nedá zmestiť do paragrafov. V prvom rade ukazuje osud ťažko skúšanej rodiny, ktorá všetok svoj čas a energiu venovala postihnutému synovi. Až do momentu, ktorý znamenal smrť syna a hrozné podozrenie voči rodičovi.

Bez oddychu

Dominik sa narodil za komplikovaných okolností. Keď mu ako osemmesačnému bábätku operovali srdce, upadol na tri dni do kómy a po prebratí lekári zistili, že mu odumrela väčšia časť mozgu.

Zostal s detskou mozgovou obrnou a s pribúdajúcimi rokmi sa u neho začali prejavovať aj ďalšie choroby, napríklad skolióza chrbtice a dystrofia svalstva. Od desiatich rokov prestal priberať, až do svojej smrti vo veku 24 rokov vážil len necelých 13 kilogramov. Nechodil, nerozprával, vedel sa iba usmiať.

Podľa lekárov sa deti s takouto diagnózou dožívajú okolo 16 rokov.

Napriek tomu sa pán Andrej s manželkou rozhodli, že syna nedajú do ústavu, ale budú sa o neho starať doma. Pritom starostlivosť o takéto dieťa si vyžadovala nesmierne úsilie a to 24 hodín nonstop.

„Až do svojej smrti vo veku 24 rokov vážil Dominik len necelých 13 kilogramov. Nechodil, nerozprával, vedel sa iba usmiať.“ Zdieľať

Keď mal Dominik 21 rokov, skončil na ARE. „Službu konajúci lekár sa ma opýtal, či mu ideme predĺžiť život. Mňa to osobne zaskočilo, jasné, povedal som, budeme predsa bojovať,“ vravel Jozef Andrej na súde.

Dominikovi však museli zaviesť do krku kanylu a umelú pľúcnu ventiláciu. Odvtedy mal pri sebe prístroj na dýchanie. Chlapcovi bolo tiež treba ručne odsávať hlien a sliny, takže rodičia nemali ani pokojné noci, pretože túto procedúru museli zvládať niekoľkokrát aj v nočných hodinách.

Okrem toho, dýchaciu kanylu, ktorú mu vždy osadili v nemocnici, bolo potrebné chlapcovi niekedy poposúvať. Podľa otca mu totiž niekedy narážala na kosť alebo vnútorné prostredie v dýchacích cestách, keďže Domikovo telo bolo pre silnú skoliózu veľmi deformované.

Toto „polohovanie“ kanyly robil pán Andrej na vysokej ošetrovateľskej úrovni, vypovedal na súde Pavol Dotok, ktorý vypracoval znalecký posudok k dýchaciemu prístroju. „Dominik bol ako handrová bábika, bol problém trafiť druh kanyly, posledná kanyla mala balón posunutý dole. Ten prístroj často alarmoval, ale pán Andrej to vedel odstrániť polohovaním,“ hovoril znalec.

Čoraz horší chlapcov stav sa začal podpisovať pod psychiku oboch rodičov. Jozef Andrej bojoval s alkoholom, ale posledné roky abstinoval. Pracoval v SBS. Jeho žena bola dokonca v čase smrti Dominika na psychiatrii v Levoči, neskôr požiadala o rozvod. Okrem Dominika majú ešte 12-ročného Borisa, ktorý je zdravý.

Jozef Andrej sa s manželkou rozhodli, že ťažko postihnutého syna nedajú do ústavu. (Foto: TASR/Milan Kapusta)

Smrť a väzba

Trápenie s Dominikom vyvrcholilo 26. septembra 2015. V ten deň, ešte ráno, dali chlapcovi v nemocnici novú kanylu a okolo obeda ho priviezla sanitka domov. O pol šiestej večer bola sanitka u Andrejových opäť, ale už nadarmo.

Záchranárov privolal sused, ktorému pán Andrej oznámil, nech zavolá pohrebák, lebo Dominik nežije. Keď zdravotníci vošli do chlapcovej izby, našli ho bez známok života, kanylu mal vytiahnutú, hadice do nej boli odpojené, okolo bol neporiadok a Dominik mal na tvári škrabance. Navyše Andrej bol podľa svedkov opitý. Prišla polícia a zatkla ho.

Čo sa v osudné popoludnie stalo? Verzia, ktorú opísal pán Andrej na súde, je zhruba takáto: Po odchode zdravotníkov, teda okolo obeda, chlapcovi upravil kanylu, pričom na ten čas vypol pľúcnu ventiláciu. Po jej opätovnom zapojení Dominik ďalej žil. Asi o tri hodiny ho však našiel v kóme, načo začal s resuscitáciou, teda odpájal a zapájal prístroj, medzitým odsával hlieny, snažil sa znovu polohovať kanylu, ale Dominik zomrel. Potom sa podľa vlastných slov opil.

Ako to vyhodnotil súd a čo zostáva sporné

Čo presne sa stalo v osudné popoludnie, je doteraz nejasné.

Vyšetrovatelia aj prokurátor však rýchlo dospeli k nasledujúcej verzii: Opitý otec neposlúchol zdravotníkov, odpojil svojho syna od prístrojov a ten sa zadusil hlienmi a slinami. Verziu obžaloby, že ide o vraždu, podporil znalecký posudok zo súdnej pitvy, ktorý sa však neskôr ukázal ako chybný.

V posudku sa totiž písalo, že Dominikov prístroj robí dýchanie a odsávanie naraz. To by logicky znamenalo, že keď pán Andrej odpojil chlapca od prístroja, tak mu automaticky prestalo odsávať hlien a sliny, a teda sa nimi zadusil. Lenže odsávanie sa robilo manuálne, čo uznal ako svoj omyl a nevedomosť neskôr aj samotný znalec.

„Podľa okresného súdu nemohla byť o vražde reč, pretože sa nepodarilo dokázať úmysel pána Andreja zabiť svojho syna.“ Zdieľať

Polícia a prokuratúra teda kauzu vnímali ako vraždu, avšak pán Andrej sled udalostí opisoval na súde celkom inak: svojho Dominika našiel v kóme a začal ho resuscitovať, preto odpájal a zapájal prístroj.

Problém bol však v tom, že pred policajtom, pár dní po smrti syna, hovoril, že chcel polohovať kanylu, a preto ho na chvíľu odpojil, načo sa Dominik dostal do kolapsu, a preto ho začal resuscitovať.

Súd to vyhodnotil ako zmenu výpovede, tú vraj obžalovaný prispôsobil dôkazom, ktoré vyšli najavo. Zlomové sa však pre verdikt súdu zdajú byť výpovede záchranárov, ktorí Dominika doviezli a otca poučili, aby ho neodpájal. „Nebral vážne upozornenie, že ho nemá odpájať,“ povedal predseda senátu.

Súd teda uznal Jozefovi Andrejovi vinu za to, že odpojil chlapca od prístrojov, hoci to nemal robiť. Prípad nevyhodnotil ako zločin vraždy, ale ako prečin usmrtenia z nedbanlivosti.

„Je aj sporné, či prišlo k odpojeniu, keď už bol Dominik v komatóznom stave, alebo predtým a práve pre polohovanie kanyly sa do stavu kómy dostal. Preto to súd vyhodnotil ako nedbanlivostné konanie,“ vyjadril sa pre médiá Andrejov obhajca Daniel Lipšic. Voči rozsudku podal odvolanie, verdikt teda ešte nie je právoplatný.

Obhajca J. Andreja Daniel Lipšic odchádza z okresného súdu po vynesení rozsudku v Prešove 11. októbra. (Foto: TASR – Milan Kapusta)

Dvojitá trauma a súdne vykúpenie

Podľa okresného súdu nemohla byť o vražde reč, pretože sa nepodarilo dokázať úmysel pána Andreja zabiť svojho syna. Všetky výpovede svedkov svedčili o tom, aký je starostlivý a chcel chlapcovi len dobre.

S presvedčením polície, že išlo o vraždu, súvisela aj ďalšia nepríjemnosť pre pána Andreja – väzba. Dôvodom mala byť obava, že by mohol utiecť, keďže mu hrozil vysoký trest (pre vraždu syna 25 rokov alebo doživotie). Pre Jozefa Andreja bola však väzba ďalšou, celkom nepochopiteľnou traumou. Po šoku zo smrti syna a po problémoch s manželkou, ktorá sa chcela rozviesť, tak prišiel pobyt za mrežami. Pán Andrej si vo väzbe odsedel osem mesiacov a 22 dní.

Rozsudok Okresného súdu v Prešove pôsobí v celkovom kontexte férovo. Súd nevyhovel obžalobe, ktorá sa nechala strhnúť obrazom otca, ktorý už viac nevládal a rozhodol sa pre nedobrovoľnú eutanáziu svojho syna. Súd však celkom nevyhovel ani línii obhajcu, keďže v Andrejovej výpovedi konštatoval aj sporné miesta. Napriek uznanej vine z nedbanlivosti vymerali obvinenému otcovi šalamúnsky trest – väzenie na osem mesiacov a 22 dní. A keďže presne ten istý čas si už odsedel vo väzbe, pre utrápeného otca znamená de facto oslobodenie.

„Ľahký život nemal,“ povedal o pánovi Andrejovi po vynesení rozsudku predseda senátu a aj z týchto slov bolo zrejmé, že súd zohľadňoval viac než len paragrafy.

Možno to nazvať aj justičným milosrdenstvom, niečo, čo naznačil Jozef Andrej už pri svojej obhajobe: „... keď nás postihne utrpenie, telesná bolesť, protirečenie, ohováranie, neuznanie, nespravodlivosť, vtedy pozrime na Ježiša, prosme ho o pomoc a on dá odvahu znášať všetko, čo Boh pre naše dobro dopustil, budeme vedieť odpúšťať a zachováme si duševný pokoj a vyrovnanosť aj v kríži.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo