Všetko je to o ľuďoch

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Všetko je to o ľuďoch

Ilustračné foto: flickr.com/Jesús Corrius

Moja žena zvykne hovoriť: „Ak máš dočinenia s manažérom, podľa ktorého to nie je o ľuďoch, treba sa toho manažéra čo najrýchlejšie zbaviť a nájsť si niekoho, podľa koho to vždy o ľuďoch je.“

Pred pár rokmi ma pozvali na prezentácie, ktoré mali na univerzite končiaci študenti obchodnej školy. V rámci svojho projektu dávali odporúčania hypotetickej neziskovej organizácii zaoberajúcej sa charitatívnou prácou, ako lepšie využívať svoje zdroje. Vediem kurz o katolíckej sociálnej náuke, čo bol asi aj dôvod, že ma na túto malú zábavu pozvali. Akoby chceli povedať nám, humanitne zameraným: „Vidíte, obchodná škola nie je len o zisku. Vieme pracovať aj pre neziskové organizácie!“

Spolu so sv. Jánom Pavlom II. som presvedčený, že práca je dobrá vec, ktorá ľudí zušľachťuje, umožňuje im živiť seba i svoju rodinu a vyrábať veci, ktoré potrebujú iní ľudia. Takže vlastne kvôli mne nebolo treba pridávať „neziskový“ aspekt. Práca pre dobrú spoločnosť, ktorá vyrába dobrý produkt a platí slušnú mzdu, predstavuje ohromný sociálny úžitok. Netreba sa hanbiť, že spoločnosť zarába peniaze, len ak sú ceny férové a zisk sa rozdeľuje spravodlivo.

Samozrejme, aj neziskovky robia dôležitú prácu. Tak či onak, vždy sa cítim poctený, keď ma zavolajú na takmer akékoľvek zhromaždenie, len ak je občerstvenie chutné a zadarmo.

Podľa určitého sektora manažérskej triedy je „biznis“ len o presúvaní „vecí“, čísel v tabuľkách, financovaní, neustálej reorganizácii útvarov a sociálnych médiách. Zdieľať

Pri týchto študentoch s nepochybne dobrými úmyslami ma však okamžite zarazili dve veci. Prvá je, ako veľmi si človek hneď na začiatku pohorší, keď nedokáže zoradiť za sebou aspoň niekoľko gramaticky správnych viet. Slová sú dôležité. Slová niečo znamenajú či aspoň by mali. Naše slová o nás niečo komunikujú: najmä vtedy, keď len málo komunikujú o čomkoľvek inom. Prázdne reči sú známkou prázdnej hlavy. A kto si myslí, že „je to celé o číslach,“ ten sa mýli.

Čo ma privádza k druhému bodu. Moja žena má motto: „Vždy je to o ľuďoch,“ s dodatkom, „ak máš dočinenia s manažérom, podľa ktorého to nie je o ľuďoch, treba sa toho manažéra čo najrýchlejšie zbaviť a nájsť si niekoho, podľa koho to vždy o ľuďoch je.“

Tu sme mali týchto úprimných mladých študentov podnikania, ktorí snovali budúcnosť akejsi ušľachtilej malej neziskovky – ktorá robí dobro pre svet a angažuje sa v nejakej dobrej aktivitke v súlade s katolíckou sociálnou náukou – a predsa som sa nevedel ubrániť pocitu: „Pre tieto decká je biznis len o pákach. O presúvaní čísel v tabuľkách. Tu si zobrať pôžičku, tam rozšíriť prevádzku, takto prevádzku reorganizovať, takto efektívnejšie využívať technológiu. Ale predovšetkým využiť sociálne médiá na šírenie svojho posolstva.“ (Moja skúsenosť hovorí, že pre mladých ľudí je dnes univerzálnou odpoveďou na všetky otázky spojené s biznisom: „Využiť sociálne médiá na šírenie svojho posolstva.“)

A čo poslanie tejto neziskovky – cieľ, pre ktorý bola vytvorená a ktorému má slúžiť? Áno, áno – opakovane sme boli informovaní, že všetky tieto rozličné machinácie mali byť v službách „poslania“ – nech už to bolo čokoľvek. Nebolo jasné, či niektorý z týchto študentov poslanie čítal alebo pochopil. Ako by aj mohol? Bola to hypotetická neziskovka. A skutočné neziskovky, podobne ako všetky reálne podniky, tvoria skutoční ľudia, ktorí interagujú s inými skutočnými ľuďmi. Nič z toho, čo títo študenti navrhovali, nenieslo známky povedomia o skutočných ľudských bytostiach.

Títo študenti, nech už by bola neziskovka, pre ktorú plánovali, akákoľvek „ušľachtilá“, dostali presne také vzdelanie, aké dnes charakterizuje určitý sektor manažérskej triedy, podľa ktorej je „biznis“ len o presúvaní „vecí“, čísel v tabuľkách, financovaní, neustálej reorganizácii útvarov a sociálnych médiách, čo sa vykonáva za neustáleho vzývania (no pramalého pochopenia) poslania, cieľov, ktorým treba slúžiť, či dokonca ľudí, ktorým treba slúžiť.

Ilustračné foto: flickr.com/Seattle Municipal Archives

Koľkí strední manažéri vo vašej organizácii dokážu nekonečne drmoliť bezobsažné litánie o „poslaní“ danej inštitúcie, no sotva robia viac, než že rozčuľujú všetkých, čo naozaj niečo robia, vykoreňujú ich a presúvajú v rámci neustálych „reorganizácií“? Poznám ľudí v inštitúciách, ktorí za posledných päť rokov zažili štyri reorganizácie, mali šesť rozličných šéfov, ktorým sa mali zodpovedať, a boli nútení trikrát meniť sídlo, raz aj s úplným prebudovaním svojho pracoviska z uzavretých kancelárií na kóje.

Keby táto inštitúcia venovala všetok tento čas, túto energiu a tieto peniaze na to, aby robila to, čo robiť mala podľa svojich stanovených cieľov, a) bola by výrazne produktívnejšia; b) mala by oveľa spokojnejších pracovníkov a c) na konci roka by bola schopná zaplatiť každému pracovníkovi o 1 000 dolárov viac – o 3 000, keby sa zbavila viceprezidenta so šesťmiestnym platom, ktorý väčšinu času reorganizoval útvary a presúval ľudí.

Bezduchá byrokracia je „železnou klietkou“ našej doby. Vždy je to o ľuďoch. Kto to nechápe, nech odíde. Zdieľať

Neexistujú žiadne „hypotetické“ spoločnosti s „hypotetickými“ výzvami, tak ako neexistujú žiadne „bežné, priemerné, každodenné“ rodiny. Pred rokmi jeden môj priateľ čítal štatistiku, podľa ktorej má „priemerná rodina“ 2,4 dieťaťa. „To je absurdné,“ reagoval. „Žiadna rodina nemá 0,4 dieťaťa.“ Taký je rozdiel medzi štatistikou a realitou.

Musíme podnietiť budúce vedúce osobnosti nášho podnikania, aby sa pozdvihli nad úroveň matematickej a mechanickej abstrakcie. Musia sa naučiť chodiť po výrobných halách a chodbách podnikov, ktorým sú povolané slúžiť, stretávať sa a rozprávať s ľuďmi, ktorí tam pracujú. Iba keď sa ponoria do tejto konkrétnej reality s láskou, začnú vnímať skutočné potreby, ktoré volajú po naplnení, a stretnú sa s ľuďmi, ktorí ich vďaka svojim zručnostiam dokážu naplniť.

Bezduchá byrokracia je „železnou klietkou“ našej doby. Vždy je to o ľuďoch. Kto to nechápe, nech odíde. Kto je na škole, ktorá to nechápe, nech si nájde takú, ktorá tomu rozumie.

Katolícka sociálna náuka začína ľuďmi – radovými každodennými pracovníkmi – nie poslednými módnymi výstrelkami populárnymi medzi strednou triedou.

Myslime večne, konajme tu a teraz.

Randall Smith
Autor je profesorom teológie na Univerzite Sv. Tomáša v texaskom Houstone.

Pôvodný text: The Answer is Always People.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo