Vznik Československa bol kostrbatý, Slovensko malo rovnakú šancu zotrvať v Uhorsku

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Vznik Československa bol kostrbatý, Slovensko malo rovnakú šancu zotrvať v Uhorsku

December 1918. T.G.Masaryk sa vracia z exilu. Foto: Flickr.com/Jozef Jindřich Šechtl

Za vznik Československa pred 98 rokmi možno vďačiť hlavne priaznivým medzinárodným podmienkam. Úvahy o zotrvaní v Uhorsku boli na Slovensku živé aj po 28. októbri 1918.

Pred prvou svetovou vojnou sa na Slovensku etablovalo niekoľko politických prúdov. Nosnou témou bolo uplatnenie všeobecného volebného práva. Špička domácich slovenských politikov bola veľmi úzka a slabá.

Z hľadiska medzinárodného rozhľadu bol najvyššie Milan Hodža. Po černovskej tragédii v roku 1907 sa dostal do blízkosti následníka trónu Františka Ferdinanda, ale po jeho zavraždení na začiatku vojny Hodžov vplyv zoslabol. Napriek tomu ostal Hodža verný myšlienke federalizácie rakúsko-uhorskej monarchie. Chápal ju ako prvý krok k užšej spolupráci s Čechmi.

Najširšie vedenie mala Slovenská národná strana, bez ktorej sa politika na Slovensku nedala robiť. Jej postoje však boli váhavé. V USA sa dokonca v roku 1915 objavili správy, že Matúš Dula a ďalší predstavitelia strany vyjadrujú sympatie Maďarom, pretože „Slováci sú Maďarom spomedzi všetkých národností najbližší“ a žiadajú iba splnenie minimalistických požiadaviek. Tieto správy sa naozaj potvrdili, lebo skupina slovenských politikov sa usilovala s uhorskou vládou dosiahnuť dohodu. Boli medzi nimi Ján Mudroň, Ľudovít Bazovský, Ján Ružiak.

Reakciou na Hodžov federalizmus a ústretovosť niektorých politikov Slovenskej národnej strany bolo zo strany časti maďarských politikov udržiavanie myšlienky udobriť si Slovákov. Predseda uhorskej vlády István Tisza umožnil ešte počas vojny širšie uplatnenie slovenčiny na školách.

Opozičný politik Mihály Károlyi ešte v septembri 1918 rokoval s predsedom Slovenskej národnej strany Dulom a s Hodžom, pričom po prípadnej zmene vlády ponúkal Slovensku autonómiu a Hodžovi ministerský post. Tento návrh po vytvorení Československa už ako nový predseda uhorskej vlády zopakoval.

Maďari sa usilovali buď slovenských lídrov rozdeľovať, alebo im ponúkať čiastkové a neuspokojivé návrhy. Slovenská domáca politická scéna bola slabá, preto bolo nevyhnutné jej zjednotenie. Ešte v máji 1914 sa zišli v Budapešti predstavitelia všetkých hlavných politických prúdov a rozhodli sa založiť Slovenskú národnú radu, ktorá mala byť strechou nad celým hnutím. Prišla však vojna a aktivita sa nedotiahla do konca.

To bol akoby symbolický časový zlom, keď iniciatívu prebrali zahraniční Slováci. Postoje krajanov v Spojených štátoch amerických mali stále veľký význam pre Slovensko. Rozsahom diplomatickej činnosti sa tamojším organizáciám nik nevyrovnal.

Rozpad Rakúsko-Uhorska po prvej svetovej vojne priniesol vznik nových štátov vrátane Československa. Južné hranice Slovenska napokon spečatila až Trianonská konferencia v roku 1920. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Odsúdení na dohodu. Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011.)

Po vypuknutí vojny v septembri 1914 vypracovala Slovenská liga memorandum, kde žiadala pre Slovákov v Uhorsku samourčovacie právo a samosprávu. O rok neskôr sa memorandum dopracovalo a tu už žiadala samostatnosť Slovenska. Bolo to prvý raz v histórii, že niekto vzniesol takúto požiadavku.

Nič na tom nemení skutočnosť, že tu boli ďalšie dve alternatívy, ak sa samostatnosť nepodarí naplniť – autonómia v rámci Uhorska alebo vytvorenie spoločného štátu s Čechmi. Takéto memorandum bolo zaslané vládam všetkých dohodových štátov a jeho váhu musela uznať aj rakúska vláda.

Dielo Masaryka, Štefánika a Beneša

Až v tomto čase sa otvorene začalo spomínať vytvorenie spoločného štátu Slovákov s Čechmi, lepšie povedané Čechov so Slovákmi. Doma národné reprezentácie udržiavali chabé styky, v USA zas boli k vytvoreniu spoločného štátu odmeraní, Slovenská liga ho považovala po autonómii alebo osamostatnení až za tretiu možnosť. Pritom ako najpravdepodobnejšia alternatíva sa stále ukazovala autonómia v rámci Uhorska.

Do roku 1918 sa v dohodových vládach a tobôž vo Viedni a v Budapešti vôbec nepripúšťalo, že by sa monarchia rozpadla. Ak sa mali zlepšiť pomery národností, najschodnejšou cestou sa ukazovala federalizácia. O tej bola ochotná rokovať Viedeň, ale vôbec nie Budapešť.

Napokon tak to aj dopadlo – na poslednú chvíľu, dva týždne pred vyhlásením vzniku Československa, sa nový cisár Karol I. rozhodol federalizovať Rakúsko, ale Uhorsko na takýto krok vôbec nepristúpilo.

Myšlienka vytvoriť Československo bola ešte kostrbatejšia. Sami Česi doma o nej takmer celú vojnu neuvažovali a zo Slovákov sa ňou okrajovo zaoberali iba krajania v USA a Rusku. Tento nový útvar mal vzniknúť spojením českých historických krajín a Slovenska, pričom, ako poznamenáva anglický historik A. J. P. Taylor, „nikomu ani najmenej neprekážalo, že žiadne Slovensko nikdy v dejinách neexistovalo“.

Naozaj, vymedzenie hraníc bolo problémom hneď od začiatku a potom viselo nad Slovenskom ako mrak, a dá sa povedať, že visí dodnes. Ak napriek takémuto ťažkému východisku nový štát predsa vznikol, bolo to z vôle niekoľkých ľudí, aj keď nálady medzi obyvateľmi horného Uhorska boli priaznivejšie ako pred niekoľkými rokmi.

Z tohto pohľadu je dielo Tomáša Garriguea Masaryka, Milana Rastislava Štefánika a Edvarda Beneša hodné najvyššieho obdivu. Títo traja ľudia – prvý bol spolovice Slovák a spolovice Moravan, druhý Slovák a tretí Čech – stáli na začiatku myšlienky. Postupne o nej dokázali presvedčiť vplyvných zahraničných krajanov, domácu reprezentáciu, potom dohodové mocnosti.

Hoci Československá národná rada ako orgán zastrešujúci zrod nového štátu vznikla v roku 1916 v Paríži, úvodné najdôležitejšie body získala v USA. Bolo šťastím, že v Zámorí žili početné slovenské a české kolónie, že tam bola žičlivá politická atmosféra.

Potom bolo šťastím, že prezident USA Woodrow Wilson vydal v januári 1918 povestných 14 bodov, podľa ktorých sa mala usporiadať povojnová Európa. Pre národy Rakúsko-Uhorska žiadal autonómiu, no po niečo vyše polroku na základe aktuálneho vývoja im ešte pred rozpadom monarchie už doprial samostatnosť.

Masaryk, Štefánik a Beneš to však spočiatku nemali jednoduché. V januári 1917, keď sa už aj v dohodových štátoch hovorilo o „oslobodení Čechoslovákov“, českí poslanci v rakúskej ríšskej rade takúto koncepciu odmietli. O to náročnejšia bola ich práca.

Rodák z myjavských kopaníc Milan R. Štefánik mal veľkú zásluhu na vytvorení zárodku československej armády, ktorá mala potvrdiť životaschopnosť budúceho nového štátu.

Ako kľúčový krok sa trojica politikov podujala vytvoriť vlastnú armádu v zahraničí. Tu najväčšiu úlohu zohral práve Slovák Štefánik. Zo zajatcov a prebehlíkov na stranu dohodových mocností a dobrovoľníkov z USA vytvoril povestné légie, ktoré sa stali základom armády. Na základe úspešného pôsobenia týchto légií, najmä v Rusku, kde v občianskej vojne ovládali transkontinentálnu železničnú magistrálu, získala Československá národná rada medzinárodné uznanie, čo znamenalo v podstate uznanie budúceho Československa.

Keďže podobný počin vykonali Srbi, Chorváti a Slovinci a uzniesli sa založiť spoločné kráľovstvo, ešte pred skončením vojny boli dni monarchie spočítané. Ak by dohodové mocnosti vojnu prehrali, odbojné národy v Uhorsku museli počítať s tým, že ich postavenie sa ešte zhorší. Bola to hra o všetko.

Slováci zaujímaví pre Čechov i Maďarov

Nie div, že na Slovensku podobne ako v Česku nebol postoj politikov jednotný. Veci sa zlomili v máji 1917, keď zástupca českých poslancov v ríšskom sneme predniesol prejav, kde žiadal federalizáciu monarchie a v jej rámci vytvorenie česko-slovenského štátu. Za týmto vyhlásením treba vidieť kľúčové zjednotenie českých postojov a najmä úspešné aktivity Vavra Šrobára a Antona Štefánka, ktorí presvedčili českých politikov, aby sa pri vyhlásení požiadavky na federalizovanie monarchie spomenuli spolu s Čechmi aj Slováci, pričom tieto národy mali vytvoriť jeden celok.

Toto už nebola iba predstava o federalizovaní, ale útočilo sa priamo na celistvosť Uhorska, ktorú mal cisár Karol zároveň ako uhorský kráľ chrániť. V Budapešti logicky žiadali reakciu Slovákov. Na to vyzval v júni predseda vlády Tisza jediného činného slovenského poslanca v uhorskom parlamente Ferdiša Jurigu. Ten však, pochopiteľne, mlčal.

Hŕstka slovenských politikov nebola jednotná a nediplomatické vyjadrenie jediného poslanca mohlo v napätej atmosfére úplne zabuchnúť dvere pred akýmkoľvek rokovaniami s uhorskou vládou. Postaviť všetko na českú kartu bolo riziko.

A naozaj, ešte v auguste hodlali rokovať predstavitelia Slovenskej národnej strany s Tiszom o drobných ústupkoch uhorskej vlády. Podľa neskoršieho československého politika Karola A. Medveckého Tisza „žiadal od slovenských predákov, akoby odpoveď na májovú deklaráciu českých poslancov, osvedčenie lojality k uhorskému štátu, sľubujúc navzájom nepatrné ústupky (3 gymnáziá, 1 županstvo a niekoľko slúžnovských úradov)“.

Hrob Matúša Dulu na Národnom cintoríne v Martine. Matúš Dula neváhal ako predseda najvplyvnejšej Slovenskej národnej strany ešte v septembri 1918 rokovať s maďarskými politikmi o zachovaní Slovenska v Uhorsku, samozrejme, po uznaní autonomistických požiadaviek.

Udalosti roku 1917 vzbudili prvý raz pozornosť maďarskej verejnosti. Historička Elena Mannová nachádza zmenu postoja vtedajšej maďarskej publicistiky: „Kým dovtedy maďarská nacionalistická publicistika dôsledne rozlišovala medzi ‚slovenským ľudom‘ (ľahostajným voči národnému hnutiu) a ‚panslávskymi agitátormi‘, od roku 1917 už regionálna tlač hovorí o vodcoch slovenského ľudu. Upozorňuje na nebezpečenstvo ‚českého imperializmu‘ a na odlišnosť slovenskej kultúry od českej.“

S podobnými závermi prichádza po štúdiu vtedajšej tlače v hornom Uhorsku historik László Vörös. Zaznamenáva výrazný posun v pohľade na Slovákov, ktorých po májovom apele českých poslancov už teraz maďarskí novinári nevnímajú ako súčasť uhorského národa, ale ako nezávislú národnostnú entitu. Od Slovákov sa očakávalo, že sa budú dištancovať od čechoslovakistických zámerov. Demonštratívne odmietnutie mala prezentovať Slovenská národná strana, ale tá sa k vyjadreniam nemala.

V roku 1918 sa na vlne celouhorských štrajkov zviditeľnil Šrobár. Za prvomájové vystúpenie v Liptovskom Mikuláši, kde sa nejednoznačne vyjadril za samourčovacie právo pre uhorskú vetvu československého kmeňa, teda za pravdepodobný odchod Sovákov z Uhorska, si vyslúžil väzenie.

Šrobár mal vďaka svojmu aktívnemu prístupu veľkú zásluhu na tom, že sa slovenská politická scéna vyslovila za vytvorenie spoločného štátu s Čechmi. K tejto alternatíve sa na tajnej porade v máji priklonila Slovenská národná strana spolu s Andrejom Hlinkom, hoci ešte v lete predsa rokovala s uhorskou vládou o možnosti ústupkov zo strany Budapešti.

V septembri 1918 sa slovenskí politici rozhodli vytvoriť Slovenskú národnú radu ako najvyšší politický orgán Slovákov. V polovici októbra Juriga v uhorskom parlamente vyhlásil, že Slováci vytvorili vlastnú národnú radu, ktorá bude rozhodovať o ich osude.

Boj o Slovensko po 28. októbri pokračoval

Dňa 28. októbra 1918 vyhlásil v Prahe Národný výbor, ktorého členom bol aj Šrobár, vznik československého štátu.

Správa o vyhlásení nového štátu z Prahy na Slovensko ešte nedorazila, keď 30. októbra zasadla v Martine Slovenská národná rada a prijala Deklaráciu slovenského národa. Slovensko sa tým prihlásilo k novej republike. Tak sa vlastne stalo, že nový štát takmer naraz vyhlásili nezávisle od seba v Prahe a Martine.

To má veľkú hodnotu, ktorú však znížili nejasnosti okolo textu dokumentu. Po schválení urobil Hodža v redakčnej úprave zmeny. Na zasadnutie prišiel oneskorene, ale už s čerstvými informáciami z Prahy. Zmena z 31. októbra znamenala, že Slovensko sa zrieklo svojej reprezentácie na mierových rokovaniach. Takisto sa neskôr hovorilo o tajnej a nepotvrdenej klauzule, podľa ktorej Slovensko vstupuje do nového zväzku na skúšobné desaťročné obdobie.

Milan Hodža, blízky cisárskej rodine, spočiatku uprednostňoval federalizovanie rakúsko-uhorskej monarchie, neskôr sa postavil za jednotné Československo, čo ho v roku 1935 vynieslo ako prvého Slováka na post predsedu pražskej vlády.

Nech to už bolo akokoľvek, neskoršie konflikty okolo presného znenia Deklarácie ukazovali, že slovenská politická reprezentácia výrazne zaostávala za českou, a preto pocit ukrivdenia vzplanúci najmä medzi ľudáckymi politikmi vychádzal nielen z českého umného manévrovania, ale aj z vlastnej slabosti.

Podobný krok k novému štátu ako Česi a Slováci už predtým vykonali Poliaci a vzápätí južní Slovania. Rumuni v Sedmohradsku tak spravili o tri týždne neskôr. V októbri viedla monarchia mierové rokovania s dohodovým mocnosťami. Vtedy Maďari urobili to, čo postupne aj iné národnosti v Uhorsku, ale už na ich úkor. Maďari sa rozhodli opustiť monarchiu.

Mihály Károlyi so svojou Národnou radou vyhlásil dvanásť bodov, kde žiadal uzavretie separátneho mieru a nezávislosť Uhorska. Jeho prianie sa sčasti naplnilo 31. októbra, keď bol vymenovaný za premiéra. Cieľom bolo vytvoriť samostatné Uhorsko, ktoré malo prehrať vojnu a ostať celistvé. Nepodarilo sa, napriek tomu, že Károlyi konal rýchlo.

Jediný národ, ktorého odchod Károlyi naplno rešpektoval, boli Chorváti. S ostatnými sa rozhodol rokovať, pričom bral do úvahy Wilsonove princípy samourčenia. Jeho ministrom pre národnosti sa stal Oszkár Jászi, ktorý ponúkol národnostiam autonómiu. Úspešne pochodil len v prípade Rusínov, i to len na pár mesiacov.

Podmienky slovenskej autonómie boli sformulované až na začiatku roka 1919. Mala vzniknúť Slovenská krajina rozdelená na tri oblasti s vlastným parlamentom, s autonómnym riadením vnútornej správy, školstva a náboženských záležitostí. Slovensko malo mať proporcionálne zastúpenie v uhorskom parlamente pre spoločné záležitosti, slovenského ministra zodpovedného za ochranu práv menšín.

Trochu to pripomína poloautonómny status, ktorý Slovensko získalo o desať rokov neskôr od pražskej vlády, kde vtedy sedela ako koaličná časť Hlinkova slovenská ľudová strana. Názov bol dokonca identický – Slovenská krajina.

Andrej Hlinka ako predstaviteľ slovenského krídla Uhorskej ľudovej strany podporil vznik Československa, ale zároveň žiadal jeho osobitné postavenie v novom štáte, čomu potom venoval ostatných 20 rokov života.

Keďže na Slovensku v čase predostretia Károlyiho ponuky platil osobitný sprísnený režim, ktorý zabezpečoval minister československej vlády s plnou mocou pre správu Slovenska Šrobár, o prípadnej autonómii v Uhorsku nemal kto rokovať.

Slovensko sa za niekoľko mesiacov po októbrovom prevrate dostalo do zvláštnej situácie. Najskôr tu Slovenská národná rada vyhlásila zvrchovanosť, potom ho obsadilo československé, vlastne české vojsko a moci sa ujal slovenský zástupca pražskej vlády. Potom sa zas vrátili maďarskí vojaci alebo vlastne iba ostali na mieste a územie Slovenska ani neopustili. A potom až do vpádu armády Bélu Kuna v máji 1919 obsadilo celé Slovensko české vojsko.

Sprievodným znakom bolo násilie

Po prijatí martinskej deklarácie sa po Slovensku konali ľudové zhromaždenia, kde sa hlásili k deklarácii a prijímali slovenčinu do úradov. Výtlačky deklarácie sa vyvesovali na verejné miesta. Medvecký uvádza príklady viacerých miest a dedín, napríklad Ružomberka, Trenčína, Nového Mesta nad Váhom, Kremnice, Prešova. Väčšinou išlo o obce na severnom a západnom Slovensku. Východ a juh sa pridávali skôr ku Károlyiho revolučnej uhorskej národnej rade.

Medzi Slovákmi a Maďarmi vznikali spory, aj ozbrojené. V krajine sa pohybovalo množstvo vojakov z frontu, zbehov, zbojníkov. V desiatkach obcí vypukli rabovačky. Väčšinou to vyzeralo tak, že rozvášnený dedinský dav napadol majiteľov krčiem a obchodov, prevažne po maďarsky hovoriacich Židov, vylúpil sklady, poopíjal sa, a nakoniec sa pobili ľudia medzi sebou. Majitelia obchodov utiekli, ak stihli, inak ich čakala bitka, prinajhoršom smrť. Potom prišlo robiť poriadky stále prítomné maďarské žandárstvo a vojsko. Boli prípady, že občania si sami zriaďovali osobitné oddiely, aby udržali poriadok.

Spravodlivý hnev obyvateľov nahromadený desiatkami rokov národnostného a sociálneho útlaku, uvoľnený skončením vojny a vyhlásením dočasnej nezávislosti od Budapešti sa miešal s primitívnym rabovaním, zabíjaním a ničením všetkého. Násilie bolo na oboch stranách, zbrane však mali v rukách najmä Maďari.

České vojská postupujúce v závere roka 1918 od moravských hraníc zvádzali s maďarskými jednotkami boje, úspechy boli striedavé. Východ Slovenska ostal pod maďarskou správou, sem sa dostali správy o martinskej deklarácii zriedkavejšie, iba ak sa sem odvážili niektorí dobrovoľníci. Táto oblasť bola najviac pomaďarčená, a teda aj skôr naklonená Uhorskej ako Slovenskej národnej rade.

Zväčša platilo, že kde ostala maďarská moc, panoval pokoj. Kde sa moci ujala Slovenská národná rada, bolo ťažšie udržať pokoj, lebo na to nebol dostatok prostriedkov. Pevné pravidlá prinášali až české vojská. Kde nebolo žiadnej moci, tam bolo aj najviac násilností.

Príčinou dvojvládia na Slovensku boli nejasné zmluvy. Československá vláda síce dostala od víťazných mocností prísľub na vytvorenie nového štátu, ale problémom sa stal princíp, na ktorého základe sa vytvoril.

Kým české krajiny boli stanovené podľa historického kľúča a hranice boli jasné, slovenské boli neisté, pretože historicky Slovensko predtým neexistovalo. Pražská vláda disponovala len rámcovým garantovaním slovensko-maďarských hraníc, definitívne ich mala stanoviť až mierová dohoda. Nebolo zrejmé, či sa budú rysovať podľa etnického výskytu národov alebo podľa ekonomických či strategických hľadísk.

Definitívny odchod z Uhorska

Ďalšou komplikáciou boli demarkačné čiary. Prímerie podpísané v Belehrade v polovici novembra stanovovalo demarkačné čiary medzi Maďarskom, južnými Slovanmi a Rumunskom, ale na Slovensko sa zabudlo.

Tento stav znamenal, že podľa predbežných rokovaní s dohodovými mocnosťami, o ktorých nemali v Budapešti dostatok vedomostí, Slovensko patrilo Československu, ale pod správou ho malo stále Uhorsko. Tým bolo československé vojsko na Slovensku agresorom. Maďari uprednostňovali, aby až do navrhovaného plebiscitu s otázkou, kam chce Slovensko patriť, bola krajina pod spoločnou správou Slovenskej národnej rady a uhorskej vlády.

Dohodu mali nájsť politici počas vzájomných rokovaní v Budapešti na konci novembra 1918. Za Československo viedol rozhodujúce rokovania Hodža. Ten si privolal niekoľkých členov Slovenskej národnej rady, napríklad Matúša Dulu, Petra Makovického, Ľudovíta Bazovského. Ako vidíme, boli tam ľudia, ktorí sa ešte počas vojny pokúšali nájsť dohodu s uhorskou vládou.

Nie náhodou sa po prvých rokovaniach v maďarskej tlači objavila správa, že delegácia sa dohodla na podmienkach a české vojsko opustí Slovensko. Pritom Hodža išiel do Budapešti s poverením, aby vymáhal odchod maďarského vojska.

Uhorský minister pre národnosti Jászi vo svojich spomienkach neskôr tvrdil, že s Hodžom by sa bolo dalo dohodnúť na autonómii, keby ho nebrzdila Praha. Hodža to neskôr vysvetľoval inak – iba opakoval svoje pôvodné predstavy o vytvorení federácie z krajín Rakúsko-Uhorska.

Súčasný maďarský historik Ignác Romsics si myslí, že Hodža nezavrhol myšlienku silnej autonómie pod správou Slovenskej národnej rady, ale iba na krátke prechodné obdobie pred začlenením do Československa. Český historik Jan Rychlík to zas hodnotí tak, že budapeštianske rokovania ukázali slabú akcieschopnosť Slovenskej národnej rady.

Pre pražskú vládu museli byť akékoľvek, i zavádzajúce správy o odchode Slovenska z nového štátu šok. Apelovala preto na Hodžu, aby sa držal témy rokovania a naťahoval čas, a pritom sa sama usilovala získať od Francúzska čím skôr oficiálne potvrdenie, že Slovensko má patriť pod jej správu.

To sa podarilo a neskôr sa určila aj demarkačná línia, ktorú takticky navrhol počas rokovaní Hodža a ktorá rešpektovala etnické hranice. Od dnešných hraníc bola posunutá na sever, Maďarsku dokonca ostávali Bratislava a Košice. Napokon sa československej vláde podarilo získať aj tieto mestá, hranica už išla v decembri po dnešnej línii a československé vojská mohli v januári 1919 obsadiť celé Slovensko vrátane Bratislavy.

Zanedlho po budapeštianskych rokovaniach prestala Slovenská národná rada na Slovensku pôsobiť a dobrovoľne odovzdala moc Prahe. Tým vzniklo v novom štáte jedno centrum moci a myšlienka na akékoľvek formy zotrvania Slovenska v Uhorsku narážala na inštitucionálnu bariéru.

Napriek epizóde s vpádom Kunových vojsk na Slovensko v polovici roka 1919 sa Československo pevne ukotvilo ako nový štát a väzby s Budapešťou sa pretrhli.

Na Slovensku pretrvával mimoriadny stav, správu prebral v mene pražskej vlády Šrobár. Štefánik ako nový československý minister vojny, ktorý pre neprítomnosť a potom následkom tragickej smrti nemohol do tohto procesu zasiahnuť, avizoval, že Slovensko bude potrebovať načas diktatúru, kým sa dostane z dôsledkov mnohoročného pomaďarčovania. To sa naplnilo, do roku 1922 tu bol naozaj podobný režim.

Foto: TASR, Flickr.com, Wikimedia

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo