Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
23. október 2016

O Guardinim, Kolakovičovi a jednej knihe kardinála Korca

Ladislav Hanus je najvýznamnejším katolíckym intelektuálom, akého sme kedy na Slovensku mali, a stále zostáva neprekonaný.
O Guardinim, Kolakovičovi a jednej knihe kardinála Korca

Romano Guardini. Foto: wikimedia

Ladislav Hanus začal v roku 1926 študovať teológiu na Spišskej Kapitule. V študijnom roku 1927/28 prestúpil na štúdium teológie a filozofie do Insbrucku, kde v roku 1932 obhájil z teológie doktorát. Počas štúdií v Insbrucku sa zoznámil s myšlienkami katolíckeho mysliteľa Romana Guardiniho. Katolícka mládež vyprahnutá hrôzami prvej svetovej vojny sa začala zhromažďovať okolo tohto mysliteľa, čítala jeho zošitky, diskutovala o nich. Tento pohyb, ktorý dostal názov Jugendbewegung, zachvátil celé Nemecko.

Hanus sa osobne stretol s Guardinim, mal možnosť hovoriť s ním osamote na prechádzke a Guardini ho nasmeroval a poznačil na celý život. Neskôr napísal, že ako sa 20. storočie nazývalo einsteinovským, teilhardovským, možno ho rovnako nazvať aj guardiniovským.

V roku 1933 v Nemecku nastúpil nacizmus, Jugendbewegung bolo rozprášené, ale Guardini pokračoval v rozvíjaní svojich teologických pohľadov až do svojej smrti v roku 1968.

Hanus sa vrátil do vlasti, pokračoval najprv ako kaplán na rôznych miestach, potom ako profesor morálky na Spišskej Kapitule, až ho komunisti v roku 1952 zatkli a v ťažkom väzení strávil 13 rokov. Po návrate na slobodu či už ako kurič, alebo neskôr ako farár v Kvačanoch a Hybiach pracoval na svojich rozpracovaných témach ďalej.

Za svoj život napísal 15 monografií, nespočetné množstvo článkov, zhromažďoval okolo seba kňazov, umelcov a kultúrnych pracovníkov, pri tomto všetkom vychádzal práve z guardiniovského videnia cirkvi, kultúry a sveta. O samotnom Guardinim napísal knihu: Romano Guardini. Mysliteľ a pedagóg storočia (Lúč,1994).

Ladislav Hanus je najvýznamnejším katolíckym intelektuálom, akého sme kedy na Slovensku mali, a stále zostáva neprekonaný. Pobyt v Insbrucku, osobné stretnutie s Guardinim a jeho myšlienkami ho poznačili na celý život a cez neho majú blahodarný vplyv na celé Slovensko do dnešných dní. 

Príbeh druhý: Kolakovič a jeho žiaci

Niečo podobné, ale v inom poradí sa udialo v roku 1943 na Slovensku, keď sem prišiel chorvátsky jezuita Tomislav Kolakovič a za krátky čas zhromaždil okolo seba kňazov, katolícku inteligenciu a študentov a založil na Slovensku, neskôr aj v Čechách dnes už známe hnutie Rodina. Do tohto obdobia patrí aj jeho cesta do Sovietskeho zväzu a pokus stretnúť sa so Stalinom, aby ho presvedčil o nezmyselnosti prenasledovať veriacich ľudí.

Kolakovič uchvátil svojich nasledovníkov svojou osobnosťou, videním sveta a myšlienkami, ktoré sa ukázali ako prorocké. Kolakovič musel v roku 1946 na falošný pas odísť z Československa, lebo by ho tu zatkli, ale už v roku 1949 ho vidno v Číne, kde naňho komunistická polícia vydala zatykač. Máme odkazy, že sa nachádzal v blízkosti protikomunistického vodcu Čankajška a apeloval na Spojené štáty, že ak nedajú podporu tomuto vodcovi, Čína sa stane komunistickou, čo sa aj stalo. Potom nám o ňom zanechal ešte správu biskup Pavol Hnilica, že pri návšteve matky Terezy v Kalkate stretol u nej aj Kolakoviča. A potom ešte kusé odkazy o jeho cestách do Ameriky, pobyte v Nemecku, Belgicku a pohrebe v jezuitskom kostole v Paríži. Ale kde je jeho hrob, zostáva záhadou a tajomstvom.

Tento tajomný Chorvát mal neopakovateľnú charizmu, obrovské svetové plány, z ktorých ale nezostalo nič. Jedinou výnimkou je Slovensko, ale i Čechy. Jeho nasledovníci tu putovali na dlhé roky do väzenia, ale vytvorili jednu z najplodnejších generácií, aké Slovensko i Čechy kedy mali.

Pokiaľ ide o samotný odkaz Kolakoviča angažovať sa v laickom apoštoláte, tak na Slovensku to boli dvaja ľudia: Vladimír Jukl a Silvester Krčméry, ktorí ho v spolupráci s tajným biskupom Korcom naplnili do vrchovatej miery tak, že ich dielo už dnes patrí k pýche slovenských dejín v čase komunizmu.

Týchto troch ľudí v čase komunizmu nemožno od seba odtrhnúť. Jedine v trojici mohli vytvoriť to, čo vytvorili. Jukl a Krčméry svojou aktivitou, myšlienkami a nápadmi, organizačnou schopnosťou, Korec ako nesmierne pevný človek svojou odvahou a osobnou a cirkevnou záštitou.

Tomislav Kolakovič s členmi Rodiny v roku 1944. Foto: archív

Príbeh tretí: Korec a Jukl

Po páde komunizmu sa Jukl a Krčméry rozišli s Korcom a toto sa tiež už stalo súčasťou slovenských dejín. Vladimír Jukl a Silvester Krčméry sa k tomuto problému verejne nevyjadrili. Kardinál Korec o tom napísal vo svojej knihe Dni a roky po barbarskej noci (str. 75 – 84), ktorú vydalo vydavateľstvo Lúč v roku 2009. Pokúsim sa k tomu na tomto mieste niečo povedať. 

Vlado Jukl a Silvo Krčméry boli proti rozdeleniu Československa. Dôvodili, že českí katolíci budú  v Čechách v menšine a bude im chýbať pomoc slovenských katolíkov. Tento názor zastával aj biskup Pavol Hnilica. Vážnym dôvodom pri rozchode Vlada a Silva bol ale postoj k Vladimírovi Mečiarovi. Jukl a Krčméry odmietali Mečiarovu politiku. Kardinál Korec svoje kontakty s Vladimírom Mečiarom odôvodňoval tým, že Mečiar a HZDS boli zvolení v demokratických voľbách a z nich samozrejme vyplýva jeho post predsedu vlády. Mne samotnému kardinál Korec raz v súkromí povedal: „Ty si snáď nemyslíš, že ja som niekedy volil niekoho iného ako KDH!“ 

V spomínanej knihe kardinál na strane 79 ale píše: „Bohužiaľ, Silvestrov postoj k politike časom rozdelil správanie biskupov, kňazov i veriacich na Slovensku.“

K tomuto rozdeleniu biskupov a cirkvi treba ale niečo dodať. Keď v máji 1995 slovenský parlament prijal uznesenie, že vyjadruje prezidentovi Kováčovi nedôveru, čo nemalo žiadne právne dôsledky a malo to slúžiť len na jeho politické „poníženie“, predseda KBS Rudolf Baláž a arcibiskupi Ján Sokol a Alojz Tkáč napísali verejné vyhlásenie adresované predsedovi parlamentu Ivanovi Gašparovičovi, v ktorom vyjadrili  podporu prezidentovi Kováčovi.

O pozadí tohto vyhlásenia mi hovoril osobne biskup Baláž. V prebiehajúcom spore medzi prezidentom a premiérom, ktorý vnášal obrovské napätie do celej spoločnosti, biskup Baláž raz povedal prezidentovi, že je pripravený vystúpiť verejne v jeho prospech. V čase  vyslovenia nedôvery v parlamente sa prezident ozval biskupovi a povedal, že ak zastáva stále tento postoj, tak teraz by bol vhodný čas. Len dodávam, že zakrátko potom došlo k únosu prezidentovho syna.

Druhýkrát vstúpili slovenskí biskupi do politického zápasu, keď sa v októbri 1996 preberal v parlamente návrh zákona na ochranu republiky, ktorý aj podľa názoru politických väzňov pripomínal duch toho zákona, na základe ktorého boli oni v 50. rokoch súdení. Vtedy ôsmi slovenskí biskupi vydali rázne vyhlásenie proti tomuto zákonu.

Neskôr sa k nim pridali ešte ďalší dvaja biskupi a mnoho kňazov. Kardinál Korec medzi signatármi tohto vyhlásenia nebol. Nechcem tým povedať, že Korec s týmto zákonom súhlasil a  ani nemôžem vylúčiť, že možno súkromne apeloval, aby takýto zákon nebol prijatý. Ale to, čo tu chcem zdôrazniť, je, že celá tá doba dala do pohybu celú slovenskú spoločnosť a viazať rozdelenie biskupov na postoj Silvestra Krčméryho je podľa mňa istým zjednodušením.

Ale omnoho vážnejšia pasáž  v Korcovej knihe je tá, kde píše o Juklovi. Na strane 81 kardinál Korec píše: „Po uzatvorení tohto rukopisu odpovedí na predložené otázky som hovoril s mojimi dobrými známymi aj o mojej odpovedi na otázku o Juklovi a Silvovi a poznamenal som, že tá odpoveď bola pre mňa nepríjemná a trápna. Povedal som aj podrobnejšie prečo. Boli i neboli prekvapení. Ale prekvapili oni mňa. Poslali mi totiž mailom obťah textu z jednej knihy, ktorý mi predtým unikol. (Ide o knihu Jána Šimulčíka: Zápas o nádej, Vydavateľstvo Michala Vaška 2000. Pozn. F. M.)

Inzercia

Na archívnej snímke z 2. marca 1993 sprava prezident SR Michal Kováč, rožňavský diecézny biskup Eduard Kojnok,  kardinál Ján Chryzostom Korec a metropolita Slovenska Ján Sokol počas inaugurácie  prezidenta SR v Bratislave. FOTO TASR - Vladimír Benko

Na strane 26 knihy je v osobitnom rámčeku tento text:

Potvrdenie:

Podpísaný Ivan Vesel, sudca na Povereníctve SNR pre pravosúdie a obžalobca Okresného ľudového súdu v Bratislave, týmto potvrdzujem, že pán Vladimír Jukl, nar. 19. apríla 1925 v Bratislave, poslucháč Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, účastnil sa národného povstania a dňa 26. októbra 1944 z Banskej Bystrice s mojou skupinou išiel do hôr na Ľubietovský Vepor, kde horlive konal strážnu službu, dopravoval potraviny a vypomáhal pri ošetrovaní ranených a chorých našich partizánov u 3. partizánskeho pluku, ktorému velel kapitáň Kaličenko. Menovaný sverené mu práce vykonával oduševnene a vydržal s nami v horách až do príchodu ČA, ako dobrý Čechoslovák a vlastenec.

V Bratislave, dňa 14. septembra 1945. Podpis vl. r. “

Ďalej kardinál cituje Jukla z uvedenej Šimulčíkovej knihy, že na základe tohto potvrdenia ako účastník povstania mal započítaný do štúdia celý školský rok 1944/45.

Dotýka sa tiež postavenia Ivana Vesela v retribučných súdoch na Slovensku. A na záver kapitoly kardinál píše:

„Jukl zrejme používal potvrdenie Dr. Ivana Vesela pri štúdiách v Prahe. Niekto mi v tejto súvislosti položil otázku, či nemyslím, že niekdajší účastníci v povstaní používali po prvom „potvrdení“ dávne známosti aj kontaktmi v nasledujúcich rokoch. Povedal som pravdu: „Neviem, naozaj neviem.“ Bojím sa na to myslieť. Veď sme roky spolupracovali naskrz ako veriaci. Až po rozpad tejto spolupráce nepochopiteľným spôsobom.“

Pri tejto poslednej pasáži cítim potrebu povedať toto. Neviem, kto boli tí dobrí známi, ktorí kardinálovi Korcovi poslali mail, v ktorom bolo to Veselovo potvrdenie. S tým potvrdením sa Vlado Jukl nikdy netajil, naopak, celkom otvorene o ňom vždy hovoril.

Avšak otázku, ktorú Korcovi nakoniec niekto položil, či si nemyslí, „že niekdajší účastníci povstania používali po prvom „potvrdení“ dávne známosti aj kontaktmi v nasledujúcich rokoch“,  považujem za zlomyseľnú, navyše bez historickej znalosti. Všetci občianski a vojenskí účastníci povstania boli po februári 1948 odstránení. Niektorí boli popravení, iní väznení alebo politicky odstavení. Povstanie si prisvojili komunisti a v časoch normalizácie mohol mať teda Jukl kontakt nanajvýš s Gustávom Husákom. A čo sa týka Ivana Vesela, ktorý mu dal spomínané potvrdenie, Ivan Vesel zomrel 4. februára 1964, Vlado Jukl sa po takmer 14 rokoch vrátil z väzenia 22. februára 1965, teda viac ako rok po Veselovej smrti.

V tom závere, keď kardinál Korec hovorí „Bojím sa na to myslieť“, akoby túto možnosť nejakých zvláštnych Vladových kontaktov aj pripúšťal. Vlado Jukl týmito riadkami v Korcovej knihe trpel. Littera scripta manet (Napísané zostáva).

Týmto teda chcem podozrenia vznesené voči Vladovi Juklovi vyvrátiť a jeho meno očistiť.

Prvoradým zmyslom tohto príspevku bolo ukázať dve veľké osobnosti 20. storočia: Romano Guardiniho a Tomislava Kolakoviča a ich vplyv na Slovensko.

Ladislav Hanus v spomínanej knihe o Guardinim píše o dnešnej dobe, ktorú Guardini predvídal. Žijeme čas, keď sa končí fascinácia rozumom a ukazujú sa horizonty liberálne chápanej slobody jednotlivca – takúto dobu sprevádza ťažkomyseľnosť, melanchólia.

 „Melanchólia, ako dobová „nálada“ alebo dispozícia, je znamením času: znamením, že jedna životná forma, ktorá dávala doteraz bytiu zmysel, sa končí. Znamením, že sa niečo blíži: radikálny zlom a znovuzrodenie priamo z Absolútneho. Znamenie „plnosti časov“. Takéto znamenie vidí Guardini v našom čase. Najhlbšie ho vystihuje.“ (Str. 79).

Doba, ktorú Guardini predvídal, sa nám dnes začína reálne a hmatateľne prihovárať. Romano Guardini a Tomislav Kolakovič poznačili svojich nasledovníkov a dávali cez nich silu a povzbudenie v ťažkom 20. storočí. Ladislav Hanus prináša cez svoje knihy Slovensku stále obrovský duchovný rozlet a hĺbku. Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Rudolf Fiby v spolupráci s biskupom Korcom dali do pohybu na Slovensku dielo, ktoré je dnes rovnako aktuálne a inšpirujúce.

Dnes prorokom, ktorý prináša novú paradigmu cirkvi a sveta, je pápež František. Pápež, ako hovorí kardinál Walter Kasper, ktorý „vidí situáciu Európy zvonka, to znamená z južnej hemisféry, chápe ju vo svetle ignaciánskeho „vidieť – posúdiť – konať“ a má nám Európanom ako na východe, tak na západe čosi vážne povedať.“ A kardinál Kasper dodáva: „Žiaľ, jeho vízia je od mnohých v cirkvi  neporozumená.“

Pápež, ktorý chce, aby paradigma cirkvi v časoch, keď „jedna životná forma, ktorá dávala doteraz bytiu zmysel, sa končí“, smerovala od človeka, osobitne osamelého človeka k forme a inštitúcii cirkvi, a nie naopak.

Otázkou zostáva, či František nájde dnes na Slovensku takých zanietených ľudí, ako boli kedysi Hanus, Jukl, Krčméry a ďalší, ktorí budú jeho myšlienky žiť a rozvíjať. Lebo inou stránkou „plnosti čias“ môže byť, že ľudia nespoznajú „čas svojho navštívenia“ ( Lk 19,44 ).

Odznelo na seminári: Rudolf Fiby a Kolakovičovo dielo II., 21. október 2016 v Košiciach.

Odporúčame