Navštívili sme ju v pražskom penzióne, v deň, keď oslavovala svoje 87. narodeniny. Prišli jej zablahoželať aj 20 kolegovia psychológovia, ktorí sa považujú za jej žiakov. V spoločenskej miestnosti penziónu od rána spoločne preberali prípady zo svojej praxe, večer sa mala konať samotná oslava. Keď sme ju okolo obeda navštívili, potešila sa a automaticky prešla do slovenčiny, ako nám povedala, stále ju má v uchu, keďže jej manžel bol Slovák. Pomaličky nás odprevadila na terasu svojho apartmánu, kde sme sa rozprávali asi dve hodiny.

Jiřina Prekopová je po mozgovej porážke, niektoré slová sa jej vyslovovali už veľmi ťažko, má však stále jasné myslenie. Spomínala na Nemecko, kde počas emigrácie zažila najväčšie pracovné úspechy, ale aj vlnu kritiky a odmietania po tom, čo spochybnila vtedajšiu antiautoritatívnu výchovu. V rozhovore sa často vracala aj k svojmu manželovi, ktorý jej bol oporou v najťažších chvíľach. Jiřina Prekopová pre Postoj hovorí nielen o výchove, ale aj o tom, ako si nezničiť manželstvo.  

Dnes sa viac ako kedykoľvek predtým rodičia zaoberajú výchovou svojich detí. Čo je podľa vás najväčší problém dnešných rodičov?

Neistota. V Česku aj na Slovensku je situácia asi podobná, jednoducho rastie neistota mladých rodičov v tom, ako vychovávať deti. Teraz máme síce slobodu, ako viesť svoje deti, to všetko je fajn, ale nevieme, čo s ňou. Chvalabohu, už nechceme ísť cestou našich rodičov a prarodičov, ktorí dávali aj dostávali facky.

Ale dnes nevieme, čo vlastne chceme. Prišla nová vlna, podľa ktorej treba dať deťom slobodu. Výsledkom však je, že rodičia nie sú ani ryba, ani rak.

Akí sú teda?

Sú ako úhor, z nevedomosti sa len tak kĺžu po povrchu.

Dnes sa zdôrazňuje, že dieťa treba rešpektovať. Otázka preto znie – ako majú byť správne postavené hranice výchovy?

Nerozumiem prístupu, keď napríklad 12-ročný chlapec si povie, že takto to chcem a rodič to rešpektuje. Potom sedí hodiny pri počítači, ale rešpektujeme to, lebo je to jeho voľba. Celá jedna generácia vyrástla takýmto spôsobom.

Túto tendenciu ste opísali v knihe Malý tyran, v ktorej ste uviedli mnoho príkladov bezbrehej výchovy v Nemecku. Bol to vtedy ešte väčší problém než dnes?

S manželom sme emigrovali do Nemecka po konci Pražskej jari. Prišli sme do Nemecka, kde som sa časom opäť dostala ku psychológii a ostala som šokovaná, ako sú tam všetci dezorientovaní vo výchove. Nemci prehrali vojnu, zavrhli autoritárstvo, to všetko bolo správne, no potom sa to prehuplo do opačného extrému, akejsi antiautoritárskej výchovy. Výsledkom však bola úplná dezorientovanosť. Vôbec nevedeli, ako ďalej.

Keď som prišla do Nemecka, ostala som šokovaná, ako sú tam všetci dezorientovaní vo výchove. Prehuplo sa to tam od jedného extrému do druhého extrému. Zdieľať

V tom čase som navštevovala škôlky, aby som si urobila lepší obraz. Videla som úplný chaos, deti sa agresívne bili a učiteľky to len pozorovali, lebo sa báli zasiahnuť. Začala som pracovať na detskej klinike a denne ma navštevovali zúfalí rodičia, už pomaly pred rozchodom, že nevedia, čo si počať so svojím dieťaťom.

Ako sa to prejavovalo?

Pamätám si prípad dvojročného dievčatka. Otec bol policajt, rodičia rozídení. Prišli ku mne do praxe, lebo si nevedeli rady. To malé dieťa za pol hodiny všetko rozhádzalo, celý môj stôl, otváralo všetky skrinky, všetko som musela zamykať. Rodičia ho nevedeli zvládnuť. Otca, takmer dvojmetrového chlapa, to dvojročné dievčatko bilo pred mojimi očami. On pred ňou pišťal, že ty si ale silné dievčatko, a nechal sa biť. Pre mňa to bola až perverzná scéna.

Ako ste to riešili?

Poradila som im, aby si dieťa nasilu posadili na kolená. Následne mi povedali, že to dieťa nechce a treba to rešpektovať. Absurdné, proti zdravému rozumu! A tieto prípady sa opakovali denne. Z dieťaťa sa stával tyran, no, samozrejme, nemohlo za to ono, ale rodičia.

My sme dnes na tom podobne ako Nemci pred tridsiatimi rokmi?

V niečom áno. Aj u nás vidím obrazy, ktoré som v Nemecku zažívala pred tridsiatimi rokmi, teda zúfalých a neistých rodičov. Vtedy sa mi ten istý scenár ako cez kopirák opakoval každým dňom. Menili sa len okolnosti a scény. Preto som napísala knihu Malý tyran, tá je napokon aktuálna aj dnes u nás.

V Nemecku ste však zožali veľkú kritiku.

Z tej knihy sa stal bestseller, mala veľa vydaní, preložila sa do 27 jazykov, vo výkladoch sa predávala na tých najlepších miestach. Trafila som totiž nerv. Ale máte pravdu, kniha vyvolala obrovskú polaritu. Ľavičiari ma videli ako českú ježibabu, ktorá im prišla do Nemecka znásilňovať deti. Ten stred sa pre istotu vyjadroval vyhýbavo, báli sa ma podporiť. No od ľudí som mala množstvo pozitívnych odoziev, pretože mnohí obyčajní Nemci cítili, že sa to prehnalo, že sa musí niečo zmeniť a treba stanoviť nové hranice.

Trochu ma sklamalo, že univerzitní profesori boli všetci ticho, nikto sa ma nezastal. Vyvolala som búrku, a pritom sama som bola proti telesným trestom. Žiadala som len pevné hranice. Podaktorí sa ku mne správali, ako keby som bola bosorka, ktorú treba upáliť na hranici, bola som ako Jan Hus v sukni. (Úsmev.)

Prečo ste nemali podporu z akademických kruhov?

Mali strach. Antiautoritatívna vlna bola na vrchole a bola veľmi silná. No a ja som si v tej atmosfére dovolila spomenúť slovko hranice. Priznám sa, bolo to pre mňa zúfalé obdobie. Našťastie som mala vedľa seba manžela, Slováka, ktorý si predtým dlhé roky odsedel ako politický väzeň. Bol neobyčajne pevný a odolný voči ideológiám, pevne pri mne stál. Bol pre mňa vzorom vernosti ideálom, veď bol schopný ísť za pravdou aj za cenu vlastného života. Bez neho by som ten tlak asi nezvládla a možno aj všeličo odvolala.

Dnes je však v Nemecku už iná situácia, vo verejnej debate o výchove sa čoraz viac skloňujú pojmy disciplína a hranice.

Áno, dnes to už nie je provokácia, chápu, že to vtedy prehnali. Bola som lastovička, ale neskôr sa pridávali aj iní.

Časom ste rozvinuli terapiu pevným objatím, ktorá bola na niektorých miestach prijatá veľmi dobre, napríklad v Južnej Amerike, no v Európe má mnoho kritikov. Myslíte si, že je cestou aj pre národy, ktoré majú chladnejšiu mentalitu než Juhoameričania?

Iste, všetko je to o mentalite. V Južnej Amerike je dotyk súčasťou kultúry, pre nich je to normálne. Pre rozumovú severnú Ameriku je to niečo nepochopiteľné. Aj v Európe to závisí od mentality.

V Mexiku nebol napríklad k mojej metóde žiaden kritický ohlas, moji žiaci tam dokonca založili inštitút pod mojím menom. Moja žiačka sa to bola u mňa učiť a preniesla terapiu do Mexika, Peru, Chile, Uruguaja. Tam to kvitne, ale Česi a Nemci sú skeptici. Vy Slováci s mojou terapiou nemáte až taký problém, ste proste iní, vy tancujete čardáš, my Česi polku. 

Takže návrat z Nemecka do skeptického Česka bol pre vás sklamaním?

Ja to tu mám rada, je to predsa môj domov. Aj keď Moravu mám radšej ako Pražákov, Prahu som skôr brala ako misijné územie. Ale aj Pražákov som sa naučila mať rada. (Smiech.)

V Česku a v Nemecku vám vyčítajú, že terapia objatím ide násilne proti demokratickým princípom, lebo sa robí proti vôli dieťaťa. Navyše, pevné objatie nemusí byť pre každého, sú aj nedotykoví ľudia, ktorým je to čudné. Máte aj pre pre takýchto ľudí riešenie?

Ale pevné objatie je len názov terapie, vôbec však nemusí ísť o objatie. Je to spôsob, akým konfrontovať problém, ktorý máme. Už Indiáni boli napríklad proti telesným trestom, stále sa objímali. Táto terapia neznamená len objatie, môže to byť konfrontácia z očí do očí, pritom môže ísť iba o letmý dotyk, keď vám to tak vyhovuje. Len je dôležité otvoriť veci v pravde. Ale zdôrazňujem, že samotná terapia je potrebná pod odborným vedením.

V našich krajinách ako reakcia na starý štýl výchovy narastá trend takzvanej vzťahovej výchovy, ktorá odporúča dlhodobé dojčenie, nosenie detí, spanie v spoločnej posteli s rodičmi. Je to podľa vás cesta pre dnešných rodičov?

Veľa myšlienok z tejto teórie má správny základ, som za dojčenie aj nosenie. Ale nemôžeme bezmyšlienkovite prenášať skúsenosť iných kultúr k nám. Ženy kedysi nosili deti preto, aby im nezavadzali pri práci, a dieťa sa muselo prispôsobiť rytmu života matky.

Aj z noseného a dojčeného dieťaťa môže vyrásť malý tyran, preto treba dbať na hranice. Zdieľať

My to však robíme naopak. Aj z noseného a dojčeného dieťaťa môže vyrásť malý tyran. Lebo my bez logiky plníme jeho potreby. Indiánky mali dieťa v šatke, ale nadojčili ho, keď to vyhovovalo im, keď bol čas popri práci. Dieťa tak dostávalo silu z blízkosti matky, ale zároveň malo aj hranice, vedelo, že svet sa nekrúti len okolo neho. Bábätko môže spať s rodičmi, ale nikdy nie medzi nimi. Musí sa naučiť, že mama a otec sú pár, že patria k sebe. Inak sa z manželskej postele stane hrob lásky.

Podľa vás teda súčasní rodičia sa až príliš zameriavajú na dieťa a zabúdajú na vlastné manželstvo?

Manželstvo musí byť vždy na prvom mieste, pred vzťahom k deťom. Za najväčší „prúser“ – ozaj, máte slovo „prúser“ aj v slovenčine? – považujem, keď má dieťa v rodine dôležitejšie miesto ako manžel alebo manželka. To je prvý krok k rozpadu rodiny. Preto mnoho mužov odchádza od rodín. Cez „prúsery“ ku hviezdam, tak sa to hovorí, nie? (Smiech.)

Čo robiť, aby sa dieťa nestalo takýmto centrom vesmíru?

Dieťa môže byť centrum vesmíru, ale musí mať hranice. Musí byť jasná čiara medzi správnym a nesprávnym. Výzvou je nestratiť orientáciu, čo je pre dieťa dobré.

Kedysi sa hranice bežne vymáhali telesnými trestami. Čo si o nich myslíte?

Som úplne proti nim. Do troch rokov nie je ešte rozvinutá vôľa dieťaťa, tam sa len tvorí. Preto je v tomto období výborné práve nosenie dieťaťa. Ale nie pre samotné nosenie, ale pre obmedzovanie jeho pohybu, jeho vôle. To znamená, že si nemôže robiť, čo práve chce, a ja nie som otrokom, ktorý za ním bude stále behať. Tak sa dieťa prispôsobuje životu nás dospelých. Obmedzovaním slobody mu vytvárame vôlu, dieťa takto musí prejsť obdobím vzdoru, na ktorý my dospelí reagujeme.

Ako vymedziť hranice, keď je dieťa väčšie?

Stačí mať autoritu, zobrať dieťaťu tvár do dlaní, prísne sa mu pozrieť do očí a rázne mu povedať. „Martin, neželám si, aby si toto robil.“ A to je celé. Autorita je hranica. Ale v tomto úkone už musí byť zároveň aj odpustenie.

To je teória, rodič však neraz na danú situáciu nevie reagovať premyslene, ale koná v afekte.

Afekt tam môže byť. Dieťa má predsa vidieť, že nás nahnevalo, že sa nám niečo nepáči. Ale afekt by sme nemali vyjadrovať nadávkami a fackami, to si treba dávať pozor. Treba tiež myslieť na to, že sa musíme s dieťaťom zmieriť do konca dňa, podľa biblického „Nech slnko nezapadne nad vaším hnevom“. Vidíte, ja som vlastne nič nové nevymyslela, to všetko sú staré pravdy.

Čo z tohto platí aj pre manželov?

Veľa, ak nie všetko. S mojím Valentom sme sa vedeli hnevať. A prirodzenosť mi kázala odísť preč. Poviem vám konkrétny príklad z nášho života, ktorý mi teraz napadol.

Môj manžel bol doma na invalidnom dôchodku a ja som dochádzala denne na kliniku 30 kilometrov. On vyžadoval, aby som chodila domov v presnú hodinu. A keď som náhodou meškala, už bolo zle. Mal totiž veľký strach o moju bezpečnosť. Bol akurát august, potila som sa, vonku teplo, mala som stres, ale aj tak som sa ponáhľala za ním. Bol po operácii srdca, nechcela som, aby sa hneval.

My ľudia máme oproti zvieratám prevahu, môžeme si pozrieť do očí a konať proti svojim inštinktom. Takto môžeme zachrániť aj naše manželstvá. Zdieľať

Nasadla som do auta, ktoré som zaparkovala na slnku a ešte k tomu nemalo klimatizáciu. Lebo manžel mi vybral také auto, síce bezpečné, ale nevetrateľné. Prišla som domov naštvaná, ani som sa naňho nepozrela. On ma však prijal s láskou a informáciou, že kúpil u mäsiara pečienku a že si to môžeme vypražiť. V tom teple, upachtená, ešte pražiť mäso? Bez toho, aby som sa naňho pozrela, nabehla som do kuchyne a aby som to mala z krku, postavila som sa k sporáku. On z lásky išiel k oknu a otvoril ho, aby vyvetral. Ale v tej horúčave nalietali samé muchy a komáre a všetko na mňa. Môj hnev už bol na vrchole. Valent vtedy podišiel ku mne a len zľahka sa ma dotkol. Ja som ustúpila, tak mi v tej chvíli prekážal. On ma objal, povedal mi „budem ťa držať a ty sa vykrič“. Ja som najprv nechcela, ale nakoniec som privolila. A vydržala som tak, až kým sa hnev nerozplynul. Teraz som vám vlastne povedala, prečo som začala rozvíjať teóriu pevného objatia ako terapiu. (Úsmev.)

Pevné objatie ako recept pre šťastné manželstvo?

Jemnosťou sa zo strany ženy veľa vyrieši. Je to o spôsobe. Keď manžel zase vypení kvôli maličkosti, je dobré podísť k nemu, pohladiť ho po líci a zašepkať mu „no, no, no...“ a muž zmäkne. To je tá ženská múdrosť, ktorú sme prestali používať. Ale kľúčová je konfrontácia. Vysvetliť si, prečo sa hneváme, vzájomne sa vynariekať. Všetko je to také jednoduché.

Ale asi až také jednoduché to nebude, keďže sa dnes v priemere rozvedie 40 percent manželských párov. Ako si to vysvetľujete?

To je vcelku prirodzené, opísal to aj holandský vedec Niko Tinbergen, ktorý sa venoval inštinktom. On tvrdil, že práve tie nás nútia utiecť v prípade konfliktu preč. Jednoducho sa rozviesť. Prvotný je teda pud, odísť preč v prípade ohrozenia. Aj zvieratá v tomto štádiu konfliktu sa k sebe obrátia zadkom. My ľudia však máme nad nimi prevahu, my si môžeme pozrieť do očí a konať proti svojim inštinktom. Tým sa vyrieši veľa problémov. Len konfrontácia očistí lásku. Ale aj my ženy musíme myslieť na to, že nemôžeme mužov priveľmi vťahovať do nášho ženského sveta. Aby oni potom nestratili samých seba.

Foto: Zuzana Hanusová

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo