Rybníček: Druhýkrát mimo terča

Rybníček: Druhýkrát mimo terča

Richard Rybníček predstavil novú stranu. Začal zle.

Richard Rybníček stelesňuje príbeh, ktorý patrí do politiky. Keď sa stal riaditeľom verejnoprávnej televízie, táto inštitúcia bola v troskách, on – spolu so svojím tímom – ju odrazil od dna.

Keď sa neskôr stal primátorom krajského mesta Trenčín, aj toto mesto bolo v ruinách. Spôsobil ich bývalý pravicový primátor a miestne HZDS. Niežeby Trenčín po šiestich rokoch Rybníčkovho vedenia patril k premiantom, Trenčínu v porovnaní s inými krajskými mestami toho priveľa chýba, mesto však opäť vysekal z dlhov, nebál sa konfliktu s miestnou hokejovou (prepytujem) oligarchiou a Trenčín opäť dýcha.

To je prvý dôvod, prečo Richard Rybníček patrí do slovenskej politiky. Dokáže sa postaviť zoči-voči problémom a kríze. Možno mu veriť, má totiž výsledky.

Druhý dôvod je tiež vážny. Rybníček pozná slovenský verejný život, prešiel viacerými postami, nezašpinil sa a zostal sám sebou. Nevstúpil do liberálne agresívnej SaS, nešiel s Danielom Lipšicom experimentovať do Novy a vysmial sa ponuke Radoslava Procházku, aby zložil predvolebnú richtársku prísahu. Koľko podobných ľudí ako on ešte poznáte?

Preto keď na nedeľný neskorší podvečer zvolal Rybníček tlačovku, kde sa rozhodol oznámiť vznik svojej strany, zaujal, a aj keď to bol zlý čas na tlačovku, novinári prišli.

Žiaľ, nasledovalo sklamanie. A to už druhé v poradí.

To prvé bolo krátko po voľbách, keď výsledky volieb mnohých pravicových voličov sklamali. Mnohí znechutene volili niekoho, aby neprepadol hlas, a takmer všetci krútili hlavami, keď videli, čo sa dialo po voľbách. Richard Rybníček už vtedy začal hovoriť o svojom vstupe do politiky, ale začal čudne. Hovoril o úradníckej vláde, kantónoch a regionalizme.

Keďže to bolo iba pár rozhovorov a politika je turbulentná, zabudlo sa. Prišiel druhý pokus.

„Nechcem byť spasiteľom ani záchrancom pravice,“ povedal trenčiansky primátor hneď na úvod. Nerozumel som tomu, veď presne na to krajina čaká. Namiesto toho, aby sa vymedzil voči Robertovi Ficovi a Igorovi Matovičovi, začal opäť hovoriť o prirodzených regiónoch našej krajiny (slovo kantóny už nepoužíva), namiesto toho, aby sa vymedzil voči celej kaliňákovskej ekipe, skorumpovanosti, ale aj nekompetentnosti opozície, hovoril o skanzenoch, miestnych kompetenciách a neskôr, počas novinárskych otázok, dokonca o trenčianskom parkovacom systéme. Tlačovka bola dlhá a minula ciele, ktoré mala mať. Nedozvedeli sme sa mená ľudí, ktorí s ním do politiky idú, v pamäti nezostalo žiadne heslo, chýbala silná emócia.

Richard Rybníček mal dve možnosti: Alebo osloviť sklamaných konzervatívnych voličov, aby sa netrápili s KDH a nevolili strany, ktoré ich reálne nezastupujú (OĽaNO, SNS), pričom všetci talentovaní politici v týchto stranách mali pochopiť, že Rybníček ich chce k sebe. Aby boli konzervatívni a kresťanskí voliči opäť zjednotení.

Alebo mal druhú možnosť – osloviť sklamaných bývalých voličov SDKÚ, pretože chce byť novým premiérom so stranou, ktorá nebude experimentovať ani otvárať nič odvážne. A tiež, dodajme, že týchto voličov nebude „rušiť“ náboženstvom a kontroverznejšími témami, na ktorých, naopak, záleží konzervatívnejším voličom.

Richard Rybníček neurobil ani jedno, ani druhé.  Žiaľ.

Z tlačovky som odchádzal s pocitom premrhanej príležitosti. Škoda.

 

Foto: Zuzana Očovanová

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo