Tiché utrpenie

Tiché utrpenie

Ilustračné foto: Flickr.com/Marianna

Sú deti, ktoré mlčia a hovoria len s okruhom svojich blízkych. Okolie z nich robí tvrdohlavcov, celé je to pritom inak.

Laura má päť rokov a so svojimi učiteľkami v škôlke neprehovorí ani slovo. Keď jej položia priamu otázku, stuhne a pohľad uprie na zem alebo neprítomne do diaľky, nevydá zo seba ani hláska. Rovnaký priebeh má aj stretnutie u logopedičky alebo keď ju na chodbe osloví teta suseda. Laurina mama si užila množstvo štipľavých poznámok, ako má dieťa naučiť móresom a na stretnutia s dospelými ju vopred pripraviť.

„Opakuje sa to stále dokola. Učiteľky v škôlke mi prízvukujú, že ju musím viac motivovať, lebo nie je možné, aby predškoláčka nekomunikovala. Zbytočne im vysvetľujem, že Laura doma a s rovesníkmi nemá problém. Dokonca je suverénna a v známom kolektíve pôsobí ako líder. Len čo sa od nej vyžaduje, aby odpovedala autorite, či už učiteľke, alebo logopedičke, zasekne sa a nepohne s ňou nikto,“ hovorí Jana o svojej dcérke.

Učiteľky v štátnej škôlke však nemajú čas venovať sa Laure individuálne, zvykli si tak na skratkovitú metódu, ako sa dievčatku priblížiť. „Laura komunikuje s rovesníkmi. Učiteľky sa tak s Laurou rozprávajú cez tretiu osobu, cez spolužiačku,“ vysvetľuje mi Jana. Dievčatko je pritom na pohľad vyrovnané, veselé, vytvorilo si len v sebe vzorec správania sa, ktoré opakuje v tých istých situáciách.

Podľa Jany mohol nastať problém v čase, keď odišli za prácou do Anglicka a dievčatko muselo nastúpiť do tamojšej škôlky. Aby sa ochránilo pred nedokonalou komunikáciou v cudzom jazyku, jednoducho sa odmlčalo. „Doma sa mi priznala, že s anglickými učiteľkami nerozpráva, aby nezistili, že ona už po anglicky vie. Mala asi komplex, že nehovorí tak dobre ako jej rovesníci. Tento zvyk si však podvedome preniesla aj do slovenskej škôlky.“

Selektívny mutizmus

Prípad ako ten Laurin sa u nás automaticky hodí do kategórie „tvrdohlavé dieťa“ alebo „hanblivka“. Málokto vie, že ide o diagnózu s presným názvom – selektívny mutizmus. Aj keď tu mnohým automaticky napadne mávnuť rukou, že opäť ide o ďalšiu novodobú modernú diagnózu pre rozmaznané deti. Odborníci však hovoria o z veľkej časti vrodenej diagnóze s oficiálnym názvom DSM5, ktorú americká psychiatrická spoločnosť od roku 2013 oficiálne klasifikuje ako súčasť sociálnych fóbií. Experti ešte riešia, či ide o svojskú formu alebo extrémnu formu sociálnej fóbie.

Aj keď dnes ešte presne nevieme, z čoho presne majú tieto deti strach. Keď trpí niekto klaustrofóbiou, je jasné, že má problém s uzavretým priestorom, u detí so selektívnym mutizmom je zatiaľ len hypotéza, že majú strach urobiť chybu a že nebudú perfektní.

Už pred osemdesiatimi rokmi sa tejto diagnóze venoval nemecký detský psychiater Moritz Tramer. Ten ju však nenazval „selektívnou“, ale „elektívnou“. Vtedy vychádzal z domnienky, že dieťa si samo zvolilo cestu mlčania. Dnes sa už hovorí o selektívnom mutizme, lebo sa dokázalo, že tieto deti to jednoducho nevedia a samotné chcenie či nechcenie veľkú rolu nehrá.

Pri dnešnom trende výchovy, ktorá produkuje suverénne deti so širokými lakťami, môže byť takáto diagnóza veľkým hendikepom. Rečové orgány a rečová motorika je u týchto detí v poriadku, celý problém je podmienený psychologicky. Téme selektívneho mutizmu sa dlhodobo venuje nemecká psychologička Gabriele Biegler-Viteková, ktorá vydala štúdiu o skúsenostiach s „nemými“ deťmi. Prvý krok vidí v stanovení správnej diagnózy už v skorom veku dieťaťa, teda v škôlkarskom veku. Za podstatné považuje, aby sme nezamieňali túto diagnózu s extrémnou hanblivosťou.

V domácom prostredí hovoria tieto deti bez problémov, akoby dobiehali zameškané a potrebovali sa o to viac prejaviť. Stíchnu však vždy v rovnakom sociálnom kontexte – teda napríklad v škole, na tréningu, na terapii, v obchode a problém trvá najmenej mesiac. Biegler-Vietková si myslí, že práca s deťmi až v školskom veku môže byť oveľa ťažšia. Mlčiace dieťa v škole môžu dávať dokonca učiteľky za príklad ostatným, lebo je pokojné a poslušné.

Mnohé tak prejdú bez povšimnutia celé obdobie základnej školy. Učitelia sa podľa Biegler-Vitekovej naučia svojským spôsobom s týmito deťmi komunikovať, kladú im len uzavreté otázky, na ktoré vie dieťa odpovedať len prikývnutím alebo odmietavým gestom.

Psychologička však varuje, že práca s nerozprávajúcimi deťmi si na jednej strane vyžaduje rešpekt, ale na druhej aj odvahu dieťa vťahovať a vyzývať k zmene. Učitelia sú však objektívne v slepej uličke, lebo na dieťa nezaberá ísť ani s milým prístupom a ani s vyhrážkami. „Mlčanie je emocionálne riešenie, nie vedomé rozhodnutie dieťaťa. Dieťa ide touto cestou, lebo inú lepšiu nevidí,“ vysvetľuje Biegler-Viteková.

Je to dedičné

Podľa výskumov je veľa možných dôvodov, prečo sa táto diagnóza objaví. Odborníci sú však jednotní v tom, že dôvodom selektívneho mutizmu nie sú chyby vo výchove. Až 70 percent „nemých“ detí má rodičov, kde má aspoň jeden z nich utiahnutú povahu. Dedičnú predispozíciu dokazuje aj fakt, že v 75 percentách prípadov týchto detí trpí jeden z rodičov depresiou. Nezanedbateľným číslom je aj „migrantský mutizmus“, ktorým trpia deti z bilingválnych prostredí.

Zaujímavé je, že spomínané deti sú veľmi dobrí pozorovatelia, ale málokedy sú samy aktívne. Kvôli chýbajúcim spomienkam na komunikáciu majú tieto deti problém s budovaním vlastnej identity. Pretože podľa psychológov schopnosť hovoriť o sebe rozvíja autobiografické vedomie na celý život. Preto odborníci radia zasiahnuť skoro, až 90 percent detí s touto diagnózou sa vie vďaka dobrej terapii vyliečiť, čím sa výrazne uľahčí život. Neliečený mutizmus síce môže v neskoršom veku ustúpiť alebo zmiznúť. Je tu však veľké riziko, že sa preklopí do inej formy určitej fóbie, najčastejšie do agorafóbie – fóbie z veľkého množstva ľudí.

Vráťme sa k prípadu malej Laury. Oslovili sme psychologičku Denisu Zlevskú s tým, že sme jej opísali presný prípad malého dievčatka. Zlevská vidí hlavný spúšťač problému v rovnakom bode ako mamička Jana, teda v období, keď Laura chodila do škôlky v Anglicku.

„Práve toto nám môže byť totiž významným zdrojom pre zvládnutie – prenos už existujúcich zručností – do vzťahov k dospelým v škôlke, kde to nejako celkom nejde. Vidím preto ako veľmi dôležité v dialógu s dcérkou najprv pomenovať a oceniť situácie, keď dokáže komunikovať a pokúsiť sa definovať aj svoje silné stránky v tejto oblasti – teda čo dokáže a v čom je šikovná. Tento prístup dcérke prinesie pocit úspechu a kompetentnosti aj v takej oblasti, na ktorú mnohí poukazujú ako na tú, ktorá nie je dostatočná, kde „zlyháva“. Ďalej je možné hľadať priestor na „zlepšenie“ jej už existujúcich zručností tak, aby dosiahla aj komunikáciu v škôlke.“

Zapojiť dieťa

Zlevská si myslí, že je dôležité sa opýtať aj Laury, čo vidí ako podstatné, že sa musí naučiť, aby uspela v komunikácii aj s pani učiteľkami. „Je potrebné definovať si plán, akými krokmi sa zlepšiť, i to, ako budeme zlepšenia zaznamenávať a ako to napokon spolu oslávime. Deti sú výnimočné v tom, že vedia, kedy sú veci lepšie, čo im pomáha, i to, čo chcú i čo na to potrebujú. Dôležité je z našej strany sa na to opýtať a neriešiť problémové situácie, ktorým čelia, o nich bez nich. Sú totiž tým najdôležitejším a najpovolanejším zdrojom informácií i riešení.“

Podľa Zlevskej deti niekedy len potrebujú veci pomenovať a tiež to, aby sme im v procese učenia sa nových zručností asistovali a sprevádzali ich. „Ak je možné, bolo by fajn prizvať pani učiteľky či pani logopedičku k tomu, aby vedeli o vašom spoločnom pláne i o tom, čo sa dcérka rozhodla naučiť. Pri rozhovore s nimi je fajn, ak bude prítomná aj vaša dcérka a prípadne spolu naformulujete, čím by mohli pani učiteľky či pani logopedička pomôcť, aby dosiahla úspech. Cieľom je zmena nazerania na jej situáciu ako na problém a radšej na ňu nazerať ako na príležitosť niečo nové sa naučiť.“

Ako z kola von?

Kanadskí odborníci vyvinuli dokonca konkrétne smernice a techniky pre prácu pedagógov s „mlčiacimi deťmi“.

Radia začať neverbálnymi situáciami, v ktorých dieťa nemusí odpovedať rečou. Napríklad zahrať si stolové hry, puzzle, karty. Potrebné je dieťa nevynechávať zo žiadnej triednej aktivity. Učiteľ má na začiatku podporovať akýkoľvek najmenší prejav verbálnej účasti v triede, ale má akceptovať aj tie neverbálne, ako gestá, písanie alebo prikývnutie.

Postupne by sa mali zvyšovať na dieťa požiadavky. Ku gestám pridať aspoň nemé vyslovenie slovíčok áno, nie len naznačením pier, neskôr šepkaním. Učiteľ by mal časom ignorovať nonverbálne prejavy a reagovať len na tie rečové. Psychológovia radia dávať si veľký pozor na prílišné chválenie alebo ovácie, ktoré môžu mať opačný efekt. Dieťa si má zvykať, že rozprávanie s dospelými je niečo normálne.

Ďalej sú napríklad deti, ktoré radšej spievajú ako hovoria, aj to môžu učitelia využiť. Kanadskí odborníci radia nikdy deti netrestať ani nepodplácať, aby začali hovoriť. Odmenu nezavrhujú, ale dieťa o nej nesmie vopred vedieť a nesmie byť pravidelná. Inak si dieťa osvojí zvyk – keď poviem, niečo dostanem a inak budem ticho.

Ako kreatívny nástroj odporúčajú napríklad bábkové divadlo, kde sa môžu deti schovať za dosku a hovoriť s učiteľkou v mene rozprávkových postavičiek. Od pedagógov sa očakáva, že budú s dieťaťom pracovať v línii následných krokov. Napríklad úlohou, že má dieťa vysloviť nemo ústami slovo kniha. Následne slovo kniha zašepká. Potom musí zašepkať napríklad „potrebujem slovník“. Následne vo vete povie nahlas len jedno slovo, napríklad „slovník“. Nakoniec povie nahlas celú vetu. Celý proces učiteľ zopakuje pred všetkými žiakmi. Psychológovia celkovo odporúčajú veľmi citlivý prístup.

Pomocou môže byť diktafón, na ktorý sa dieťa doma nahrá, pričom nahrávku potom môže učiteľka pustiť na vyučovaní, aby spolužiaci verili, že dieťa rozprávať vie. Učiteľ by sa nemal nikdy podľa odborných smerníc postaviť k mlčaniu dieťaťa v opozícii, teda brať to ako provokáciu. Rodičia by sa zase nemali dieťaťa pýtať, či počas dňa v škole rozprávalo alebo nie. Treba vyčkať, kým to samo spomenie. Z problému sa nemá robiť šou.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo