Čo má zmysel komu oplieskať o hlavu

Čo má zmysel komu oplieskať o hlavu

Že sa aj intelektuáli občas pomýlia, to nie je taký problém, veď bez omylov niet vývoja. Problém je bohorovná póza, že „my sa predsa nemôžeme mýliť“.

Dnes sme publikovali provokatívny text známeho amerického autora a matematika Nassima Taleba s názvom Intelektuál, a predsa idiot. Taleb v ňom veľmi uštipačne vyťal intelektuálnemu elitárstvu. Pripomína mnoho prípadov, keď sa vrstva najvzdelanejších ľudí dopustila omylov takého rangu, že to z dnešného pohľadu nedokážeme pochopiť. 

Keď článok publikoval, okamžite vyprovokoval mnoho reakcií. Pre mnohých sa stal manifestom antivedeckosti, vyčítali mu popieranie významu vedy a vzdelávania. V texte vidia len snahu získať lacné body za módne kritizovanie elity.

My sme sa na publikovanie tohto textu už pár dní tešili. 


My sa predsa nemôžeme mýliť

Témy, ktorými sa zaoberajú intelektuáli, hýbu dejinami, v dobrom i v zlom. Najvzdelanejšia vrstva stála nielen za novým poznaním, ale aj za mnohými civilizačnými katastrofami. Zďaleka nie tak dávno zrodila a odchovala marxizmus i eugeniku. Idea čistej rasy bola dávno predtým, než sa jej chopil Hitler, populárnou salónnou záležitosťou, marxizmus bol v salónoch povinnou jazdou. 

Niektoré katastrofické dôsledky týchto omylov sa dostavili rýchlo, iné na to potrebovali desaťročia a vrátili sa nečakanými oblúkmi. Genocída v Rwande, kde za niekoľko týždňov prišlo o život takmer milión ľudí, mala korene vo „vedeckom“ vyhodnotení západných expertov, že kmeň Tutsi by si na základe kvality svojho genofondu mal podrobiť kmeň Hutu. 

Množstvo ďalších, vážnych i menej vážnych zlyhaní intelektuálov vypočítal aj Taleb v spomínanej eseji.

Je úplne jasné, že omyly patria k životu. Že bez omylov niet cesty k poznaniu. Samotný omyl nie je tým najväčším cieľom Talebovej eseje. Je ňou bohorovná póza moderného intelektualizmu, že „my sa predsa nemôžeme mýliť“.

Preto je nutné si pripomínať, že sme omylní, že naša omylnosť nie je nízka a že by sme to mali brať do úvahy. Zvlášť, ak vstupujeme na tenké pole určovania spoločenských noriem a presadzovania revolučných ideí, ktorým sa má podriadiť celá spoločnosť. Za posledné desaťročia bolo takýchto pokusov neúrekom.

Napríklad keď pred pár desaťročiami prišla vlna uvoľňovania rozvodového práva, argumentovalo sa tým, že to nijako neohrozí fungujúce manželstvá, rozvedú sa len tie, ktorým to aj tak nefunguje. Až dnes, keď rozvodovosť dosiahla päťdesiat percent, zisťujeme, že ľahký proces rozvodu a jeho akceptácia vedie k vyššej rozvodovosti a znižuje snahu investovať energiu do fungovania manželstva.  

Alebo že výchovnými poradcami a pedagógmi odporúčané predmanželské spolužitie zvyšuje pravdepodobnosť uzatvorenia nefungujúceho manželstva, namiesto sľubovaného opačného efektu. Pri troche snahy možno nájsť naozaj slušný počet výskumov o tom, ako na deti vplýva neprítomnosť jedného z rodičov na ich výchove. Zároveň však hlasne presadzujeme názor, že je vlastne jedno, aká kombinácia ľudí vychováva dieťa. Alebo, ako hovoril profesor Ivo Možný, nevšimli sme si, že „smutnou iróniou dejín sa stalo, že hnutie za oslobodenie žien nakoniec oslobodilo mužov. Sňalo z nich bremeno bezpodmienečnej zodpovednosti za deti, ktoré splodia, a za ich matku, aby mala pri starostlivosti o ne za chrbtom spoľahlivú oporu.“

Stále nachádzame mnoho nových nevítaných fenoménov, ktorých pôvody len začíname tušiť. 

Nemožno sa pri tomto všetkom čudovať ľuďom, ktorí spolu s Talebom napokon skonštatujú, že ľudia majú plné právo spoliehať sa viac na inštinkty svojich predkov a počúvať svoje babičky. Zdieľať

Čo nám prinesú dnešné sociálne experimenty, ktoré ešte nikdy neboli také koncentrované ako dnes (napríklad téza, že aj pohlavie je len konštrukt, meniteľný podľa toho, ako sa vyspíte), uvidíme o pár desaťročí. 

Nemožno sa pri tomto všetkom čudovať ľuďom, ktorí spolu s Talebom napokon skonštatujú, že „ľudia majú plné právo spoliehať sa viac na inštinkty svojich predkov a počúvať svoje babičky s lepšou minulosťou, ako majú títo strategickí hlupáci.“

Ale aby sme nezostali len pri „kultúrnych vojnách“. Ukážkový typ toho, ako ľahko vznikne aktivistický intelektualizmus, bolo v poslednom období vidno práve pri interpretovaní problémov, ktorými prechádzajú západné demokracie. Keď Thomas Piketty prišiel pred tromi rokmi so svojou knihou Kapitál, v ktorej sa zaoberá príjmovou nerovnosťou, zdalo sa, že  objavil svätý grál všetkého poznania. Za spoločenskými problémami Západu podľa nadšených intelektuálov stála zrazu príjmová nerovnosť.  

Nemyslíme tým zaujato vybraných pár hlasov, hovoríme o naozajstných elitách. Napríklad Martin Wolf, azda najcitovanejší ekonomický novinár – komentátor, publikoval niekoľko textov, podľa ktorých práve príjmová nerovnosť spôsobuje tektonické nestability Západu. Pod ťarchou dôkazov (napríklad zistenia, že nestabilita sa dotkla aj najrovnostárskejších krajín na svete alebo sociodemografia protestných voličov) od tohto názoru upustil. No teória si už aj vďaka nemu žije svojím životom a zužuje priestor pre zamýšľanie sa nad skutočnými dôvodmi. (Martin Wolf patrí medzi intelektuálne najpoctivejších komentátorov, akých sledujem.)

Nečudujme sa, že sme v dobe postpravdivej

Zopakujme, že neexistuje spôsob, ako sa zaručene nemýliť, a že mýliť sa budeme aj pri najlepšej vôli. Je to náš údel, preto nie je fér uťahovať si z toho, že sa niekto niekedy pomýlil. No je problém, keď si niekto pri takej slabej úspešnosti odhadovania spoločenských dosahov tvrdošijne trúfa presadzovať stále ďalšiu a ďalšiu revolučnú koncepciu toho, ako má fungovať spoločnosť.

Dnes oveľa viac ako kedysi máme obavu z toho, kam vlastne smeruje západná spoločnosť. Sledujeme, ako sa čoraz viac darí prvoplánovým podvodníkom získavať si verejnú mienku. Sledujeme, ako sme sa zrazu ocitli v dobe „postpravdivej“, kde oveľa menej ako predtým záleží na pravde, kde prezidentským kandidátom skôr prepáčime lož ako slabý marketing. 

Tento rozpor nás dotlačí k nejakej forme úniku z tohto celého, a ten únik môže byť veľmi škaredý, skratový. Zdieľať

Ale možno sa tomu čudovať, keď sme začali akceptovať pravidlo, že pravda neexistuje, že pravda je len spoločenská dohoda? 

Čakáme, že ľudia budú mať úplne jasno v tom, ako má byť štrukturovaná spoločnosť, ktoré inštitúcie si treba vážiť, aký režim je ten najlepší a že keď bude treba, postavia sa na jeho obranu. No pritom učíme, že všetko (vrátane našej najvnútornejšej identity) je relatívne a všetko môže byť vlastne úplne inak, stačí, že sa na tom dohodneme.

Lenže to nemôže fungovať. Nie je to kompatibilné s našou túžbou poznať naozajstnú pravdu, či si to uvedomujeme alebo nie. A tento rozpor nás dotlačí k nejakej forme úniku z tohto celého, a ten únik  môže byť veľmi škaredý, skratový.

 

Kyvadlo sa vracia

Kyvadlo za posledné desaťročia bolo vychýlené práve smerom k takémuto intelektualizmu. No zdá sa, že ten stráca dôveru a kyvadlo sa pohlo iným smerom. Problém je, že sa nevracia tam, kde bolo predtým. Pohybuje sa skôr ako lopta visiaca na šnúrke, do ktorej keď kopnete, bude sa pohybovať nepredvídateľnými smermi.

Dnes je pred nami hrozba, že ľudia, ktorí odmietnu autoritu súčasných elít, si vyberú niečo ešte horšie. Preto aj mnohí z tých, ktorí cítia to isté, čo opisuje Taleb, volajú po tom, aby sme radšej akceptovali súčasný stav. Problém je, že táto cesta dosť pravdepodobne dlhodobo tiež nič nerieši. 

Kopať do moderných intelektuálov len preto, že sa občas v niečom pomýlili, by bolo pokrytecké, pretože bez omylov sa nedá žiť.

Má však zmysel im otrieskavať ohlavu to, ako sebavedome presadzujú stále nové plány na zmenu spoločnosti, hoci majú taký dlhý záznam fatálnych zlyhaní.

 

Články na Postoji sú prístupné zadarmo, no ich výroba niečo stála.
Bez našich podporovateľov by ste ich nemohli čítať.

Ak nás už podporujete, chceme vám poďakovať.
Ak ešte nie, chceme vás poprosiť, aby ste tak urobili.

Podporiť Postoj Čítať dalej

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo