Kedy bol Havel najzaujímavejší

Kedy bol Havel najzaujímavejší

Foto: wikimedia

Na Václavovi Havlovi mám rád to, čo väčšina jeho obdivovateľov prehliada.

Myslím, že intelektuálne najzaujímavejší bol v čase, keď bol najbližšie ku katolicizmu, aj keď svoju duchovnú cestu nezavŕšil. Politicky najzaujímavejší nebol vtedy, keď stál v strede pražského disentu a spájal trockistu Petra Uhla s konzervatívnym katolíkom Václavom Bendom, a celkom určite nie vtedy, keď sa prihováral krajine z Pražského hradu, ale podstatne skôr – napríklad keď išiel do sporu s Milanom Kunderom, ktorý po jeho reakcii prestal písať eseje. A najväčší odkaz pre dnešnú dobu nezanechal dramatik vo svojich hrách a dokonca ani v textoch o komunizme, tie sú najmä svedectvom doby, ale tým, čo videl niekdajší disident kriticky na Západe.

Václav Havel by mal dnes 80. Zatiaľ čo v Čechách sa Havlovi v týchto dňoch nevyhnete, na Slovensku je jeho nedožité jubileum na okraji záujmu. Má to istú logiku, Havel nepoznačil Slovensko tak ako Masaryk, sám sa priznával, že Slovensku nerozumie. Nebyť Petra Zajaca a Milana Šimečku, ktorí pri ňom v Novembri 1989 stáli, Slovensko by bol opomínal ešte viac. Napokon, keď cestoval ako zvolený prezident na Slovensko, prekvapilo ho, koľko tu žije Maďarov, keď organizoval oslavy štátneho sviatku 28. októbra 1990, v programe nebolo nič slovenské a v neposlednom rade aj to, že Dominika Tatarku zaregistroval až niekedy v roku 1965-66, teda desať rokov po vyjdení Tatarkovej zásadnej esejistickej novely Démon súhlasu, dnešného čitateľa prekvapí.

Ale rovnako platí, že Havel patrí k našim dejinám. A nielen kvôli tomu, že bol naším prezidentom a že u nás ovplyvnil mnoho ľudí.  Minimálne dva jeho texty patria do slovenských politických dejín 20. storočia, konkrétne List Alexandrovi Dubčekovi z augusta 1969 a List Gustávovi Husákovi z apríla 1975. Keď človek číta ten prvý, akoby čítal predohru toho, prečo sa v roku 1989 nemohol československým prezidentom stať Dubček a musel ním byť Havel. A keď číta ten druhý, pochopí nezastupiteľný význam disentu pred rokom 1989.

Na Havlovi mám rád viacero vecí, vždy ma fascinovalo, ako apelatívne dokázal vystúpiť po sebaupálení Jana Palacha, keď povedal, že ak s Palachom jeho generácia súhlasí, nikto nesmie ten čin opakovať a napodobniť, iba tak zaručí jeho jedinečnosť. Obdivujem na ňom, ako aj na ďalších disidentoch, ako dokázali nielen reagovať na režim, ale najmä udalosti tvoriť, podnecovať. Až to je skutočný politický talent. A to platí napriek tomu, že Havel sám politicky úspešný nebol. Stal sa symbolom, dokázal sa dokonca stať tvárou postkomunistickej východnej Európy, aj keď Československo komunizmus neporazilo a revolúciu sme stihli na poslednú chvíľu. Ale tento text chcem venovať trom iným veciam. Tak trochu paradoxným, ale pre mňa na Havlovi najzaujímavejším.

Tým prvým je náboženská viera, „jeho katolicizmus“. Havel ju nemal, ale takmer ju dosiahol. A prospievala mu, liberálny svet nech krúti hlavou, koľko chce, najmä intelektuálne.

Havlov katolicizmus vtipne vyjadril Ivan Martin Jirous: „Do divokého světa flašek / vrací se konvertita Vašek / a lahve zvoní mu Te Deum.“ Bol to čas, keď sa o Havlovi rozšírila správa, že vo väzení konvertoval, svojej žene Oľge totiž písal, ako dodržuje veľkonočný pôst, chodil na tajné bohoslužby Dominika Duku a podobne.

Havel sa v roku 1983 stal členom tzv. Kampademie, bol to okruh katolíckych a kresťanských intelektuálov, ktorí pestovali úctu k Janovi Patočkovi, čítali Platóna a podľa vzoru jeho antickej akadémie sa stretali a viedli intelektuálne dišputy. Každý, kto niečo také niekedy zažil, potvrdí, že máločo dokáže uvažujúceho človeka ovplyvniť viac. A keďže – zhodou okolností – boli takmer všetci členovia Kampademie kresťania, viacerí z nich originálnejší a zaujímavejší myslitelia ako Havel, a on sám mal čerstvú skúsenosť s väzením a dominikánom – dnešným kardinálom – Dukom, nikdy nebol bližšie ku kresťanstvu. Práve v tomto období napísal jednu zo svojich najlepších esejí Politika a svedomie. A keď už sme pri tom, aj najznámejšiu Havlovu esej Moc bezmocných ovplyvnil pri jej vzniku Václav Benda.

Václav Havel s manželkou Oľgou. Foto: Ondřej Němec/wikimedia

Prejdime teraz k Havlovmu konfliktu s Kunderom.

V eseji Český úděl? z februára 1969 reagoval Havel na esej slávneho českého spisovateľa žijúceho v exile Milana Kunderu. Ten sa totiž snažil z Pražskej jari a tiež z tunajšej reakcie na príchod vojsk Varšavskej zmluvy urobiť niečo, čím Dubčekova jar ani začínajúca normalizácia neboli. Kundera postavil Československo „do stredu svetových dejín“ a z dubčekiády urobil avantgardu, ideál sveta budúcnosti: socializmus s ľudskou tvárou sa mal stať programom pre budúcnosť nášho aj západného sveta.

Havel reagoval na Kunderu ostro a presne. Pripomenul mu jeho členstvo v stalinistickej komunistickej strane, jeho pohľad nazval iluzórnym konštruktom, ktorý musí byť nepochopiteľný pre niekoho, pre koho je sloboda slova a politická sloboda samozrejmosťou. Táto polemika je napokon notoricky známa, ale jej význam si neuvedomíme bez toho, aby sme vzali do úvahy, že Kundera odvtedy nepíše politické eseje. Havel ho umlčal, a to sa medzi intelektuálmi nestáva často. Nepíšem to preto, že by som obdivoval priam vojenský úspech Havlovho textu, ale kvôli tomu, že ukázal akú silu má argument a slovo, keď sa povie včas a presne.

Pred Havlom váhajúcim, opatrným a vyvažujúcim preferujem Havla rozhodného, akademicky konfrontačného a presného. Intelektuálna poctivosť málokedy slávi podobný úspech, ako sa to podarilo vtedy jemu.

A to najlepšie na záver. Tým je pre mňa Havlova esej Politika a svedomie. Je to kritika moderného sveta, ktorý sa vykoľajil zo zákonov prirodzenosti, kritika politiky a politickej moci, ktorá si užíva zákony manipulácie, kritika sveta, ktorého tempo určuje technika a veda, kritika konzumného spôsobu života (o tom uvažoval autor, ktorý žil v krajine plnej nedostatku a ekonomického zaostávania!), istým spôsobom ide o najkatolíckejší Havlov text, jeho pohľad na svet sub specie aeternitatis, z hľadiska večnosti. Havel, autor z komunistickej krajiny, upozornil, že slobodný Západ aj komunistický Východ síce mnohé odlišuje, ale v niečom akoby prijali obidve alternatívy pravidlá jednej hry, ktorá smeruje k „všeobecnej totalizácii“, pričom budúcnosť Západu ohrozuje niečo mocnejšie ako sovietske rakety. Havel nebol naivný ani konšpiratívny, ako jeden z prvých autorov u nás upozornil na dôležitosť kultúry pre životaschopnosť Západu.

Práve v tejto eseji formuluje zásadu antipolitickej politiky, za čo neskôr čelil ostrej a často výsmešnej kritike, jeho téza – minimálne tá z roku 1984 – bola ale nepochopená. On totiž politiku rehabilitoval, antipolitická mala politika byť v tom zmysle, aby sa postavila proti politickej manipulácii, intrigám a ovládaniu a obnovila sa na základe mravného ideálu a poslania voči všeobecnému dobru.

Václav Havel s Alexandrom Dubčekom. Foto: Pavel Neubauer/TASR

To je Havel, ktorého treba poznať, ktorého sa oplatí aj dnes čítať. Podobne slobodne a emancipovane voči Západu formulovali svoje názory len najzaujímavejší z východoeurópskych disidentov, Solženicyn a niektorí ďalší.  

Ak niekto otvorí tému, ako sa Havel správal v politike po roku 1989, nedá sa to, samozrejme, obísť a stojí to za diskusiu. Ale viac ako všetko jeho protirečenie so zrušením NATO a neskoršou podporou amerických vojen, jeho splynutie s globalizovaným mainstreamom v zelených a iných témach je Havel zaujímavý ako mysliteľ pred rokom 1989.

Československý štát nemohol zachrániť niekto, kto nerozumel Slovensku, ani keď bol prezident. Rovnako Klausovi a Mečiarovi nemohol čeliť niekto, kto pohŕdal politickou stranou. To všetko je však pomerne banálne poznanie a najmä hovoríme tu už o Havlovi po roku 1989.

Inšpiratívnejšieho a dodnes aktuálneho Havla treba hľadať inde. V jeho starých textoch.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo