Maroš má 37 rokov, je katolík a homosexuál. Kombinácia, ktorú by mnohí kresťania označili prinajlepšom za paradox. On sa však snaží prežívať svoj vzťah s Bohom a skúmať, aká je jeho vôľa.

Narodili ste sa v kresťanskej rodine?
Vyrastal som v tradične katolíckej rodine, aj keď hlbšie stretnutie s Bohom som zažil až keď som mal osemnásť až dvadsať rokov na rôznych stretnutiach, mládežníckych omšiach.

Ako ste prijali skutočnosť, že ste homosexuálne orientovaný?
Ja som patril k tým, ktorí si to nechceli pripustiť. Bol som dlhý čas presvedčený o tom, že Ježiš Kristus to dokáže zmeniť.

Modlili ste sa spočiatku, aby vám to Boh „zobral“?
Áno, presne tak. Aj za mňa sa v spoločenstve modlili všelijaké uzdravovacie modlitby. No zmena v tomto smere nenastala. Potom som si uvedomil, že Boh odo mňa očakáva, aby som k tejto realite zaujal postoj. Nemôžem čakať, že sa zmením na heterosexuála. Boh nás miluje takých, akí sme, aj keď nie sme dokonalí. Treba vedieť prijať ten fakt.

Ako ste sa s tým napokon vyrovnali?
Beriem to ako skutočnosť. Nič na tom nezmením. Ale nepatrím k tým, ktorí povedia, že som šťastný. Myslím, že máloktorý jasá nad tým, že má takú orientáciu. Ide o prežívanie plnohodnotného života, aj keď sme takí, akí sme.

Nevidím riešenie v tom, že by som išiel do manželstva. Poznám osobný príklad homosexuálneho chlapca, ktorý sa oženil a s manželkou majú päť detí. Nejde to, že by homosexuál nebol schopný splodiť dieťa, ale o to, že nebude citovo naplnený. To manželstvo je veľmi smutné, aj keď stále funguje. Jeho manželka je ochudobnená o city. Napokon musel odísť aj z práce kvôli psychickým problémom. Pri rozhodovaní bol ovplyvnený aj rôznymi kresťanskými skupinami.

Mám kamarátov, ktorých do toho dotlačili konvencie, lebo boli vychovaní tak, že sa každý musí oženiť. Nevydržalo to dlho...

Cítili ste neprijatie od svojho okolia, keď sa to dozvedeli vaši známi, rodina?
Vedia to o mne len blízki a zainteresovní ľudia. Nie som typ, ktorý by to o sebe rozprával... Môj otec o tom stále nevie, mama to berie tak, že ma má stále rada, no vo vnútri čaká, že sa to zmení. Stále akoby dúfala, že sa niekedy ožením. Cítim však od nej rešpekt.

S otvoreným odsúdením som sa nestretol. Jedine na internetových fórach alebo v časopisoch, nie osobne. Ľudia majú strach z nepoznaného. V kresťanských stretkách, kde som chodil som zažil akceptáciu, aj keď tam bola požiadavka na život v celibáte. Stalo sa mi aj to, že som sa bál otvoriť a napokon som bol prekvapený, že som bol prijatý.

Zažili ste naopak opovrhnutie ako katolík od neveriacich gayov?
Nestretol som sa so žiadnym výsmechom, aj keď mám viac homosexuálnych neveriacich kamarátov.

Ako prežívate svoj duchovný život? Pristupujete k sviatostiam?
Áno, chodím na sväté omše, na spoveď. Stále však hľadám cestu ako prežívať svoju homosexualitu.

Žijete so svojím partnerom spolu?
Nie.

Myslíte, že cirkev sa môže posunúť vo svojich postojoch k homosexuálom?
Verím, že Cirkev je dynamická, nie statická. Niekedy sa pýtam, čo je vlastne Božia vôľa, čo od nás Boh chce. Myslím však, že Boh má pre nás veľké pochopenie.

Poznáte homosexuálnych ľudí, ktorí sa rozhodli vzdať partnerského a sexuálneho života?
Poznám, ale nie je to jednoduché. Keď človek nemá stabilného partnera, jeho život nie je naplnený, nie je vnútorne vyrovnaný. Často sa stáva, že môže upadnúť do rôznych promiskuitných anonymných stretnutí. Poznám muža, ktorý partnerský vzťah ani nehľadá. Je však rozdiel, či to niekto robí zo zatrpknutosti v dôsledku zranení z predošlých vzťahov, alebo či si to vyberie ako svoju cestu.
V roku 2009 som mal možnosť spoznať jednu kresťanskú skupinu homosexuálov z Rakúska. Boli to muži rôzneho veku. U nich to bolo rôzne. Niektorí žili v partnerskom zväzku, bol tam aj taký, ktorý žil v celibáte. Je to o spomínanej osobnej ceste.

Aké majú podmienky homosexuálni kresťania v okolitých štátoch?
Tam je pastorácia homosexuálov na inej úrovni. Majú napr. omše pre gayov, kňaza, ktorý sa im venuje. V Nemecku majú homosexuáli napríklad svoje kníhkupectvá, a to nemyslím porno literatúru, ale psychologické knihy, beletriu, živé koncerty, výstavy. U nás sú nejaké gay podniky, ktoré sú, žiaľ, len diskotékami.

Cirkev homosexuálom neodporúča, aby sa stali kňazmi. Súhlasíte s tým?
Keď niekto cíti povolanie a úprimne chce, myslím, že by mal dostať šancu.

Dosť silným argumentom je formácia kňazov v čisto chlapčenských seminároch.
Dajú sa pripustiť rôzne argumenty. Človek sa môže boriť s problémami, každý z nás má ale niekde slabé miesto.

Aj v gay kultúre sú rôzne subkultúry. Poznáte gayov, pre ktorých je prezentovaná sexuálna orientácia len formou exhibicionizmu?
Možno som v tomto konzervatívny, no mne sa napríklad na dúhových pride nepáčia nahé alegorické vozy, mám k tomu výhrady. Sú to možno ľudia, ktorí zažili odsúdenie, a je to pre nich krajná forma demonštrácie. Aj medzi gaymi sú radikáli.

Robia vám istým spôsobom zlý obraz?
Svojím spôsobom áno. Sme obyčajní ľudia. Radikálni homosexuáli takýmto spôsobom odsudzujú pretvárku v spoločnosti, ktorá kritizuje homosexuálov, no mnoho ľudí zároveň žije pochybným životom.

Môže sa homosexuál zo svojej orientácie „vyliečiť“?
Vo svete sa v tzv. exgay komunitách prišlo na to, že táto cesta nikam neviedla.

Fungovala takáto „terapeutická“ organizácia aj na Slovensku?
Kedysi to robilo združenie Rieky, ale myslím, že od toho tiež upustili. V súčasnosti robia pre kresťanských homosexuálov obnovy raz za polrok. Je tu aj iniciatíva Gréckokatolíckej cirkvi – Linka Valentín. Tá má pomáhať kresťanským homosexuálom.

Stačí to? Čo by pre vás bolo optimálne riešenie v rámci Cirkvi?
Myslím, že kresťanské spoločenstvá, ktoré budú rešpektovať ľudí takých, akí sú a v akom štádiu sa práve nachádzajú. Ponúknuť im Ježiša Krista, ale nechať im slobodu rozhodnúť sa. Prijať ich bezpodmienečne.

Snažili ste sa niekedy obrátiť na oficiálnych predstaviteľov Cirkvi?
Oslovil som kňazov, ktorých poznám, aj v rámci stretiek, ktoré sme mali v kruhu združenia Medzipriestor. Niektorí sa ich aj zúčastnili. Naším cieľom však bolo, aby stretnutia boli ekumenické a otvorené pre budovanie plnohodnotných vzťahov. Mali to byť stretnutia gayov, ktorí chcú Boha viac spoznávať a počúvať, čo im hovorí.

Keď sa gay nerozhodne žiť v celibáte, iná „legálna“ cesta v rámci Cirkvi pre neho neexistuje?
Myslím, že v Katolíckej cirkvi v súčasnosti nie. Cirkev v dokumentoch uznáva, že psychický vznik homosexuality ostáva z veľkej časti nevysvetlený a že toto zameranie má celoživotný charakter. Človek je postavený pred realitu, ktorú nezmení a musí sa s ňou naučiť žiť. Cirkev pripúšťa len celibátny život.

Je to ťažký údel...
Veľmi ťažký. Čistota sa nedá žiť z vlastných síl, je to dar. Človek môže na to dostať milosť od Boha. Myslím, že je celkom legitímna požiadavka napĺňať svoj citový život (hoc aj nesexuálne) s osobou rovnakého pohlavia, v priateľskom intímnom vzťahu. Prioritne nejde o sexuálny život, ale o citovú náplň.

Podľa vás je teda homosexuálna orientácia skôr citová ako sexuálna?
Áno, tak ako v heterosexuálnom vzťahu.

Myslíte teda, že ide o akúsi duchovnú hĺbku homosexuála, ktorú keď človek dosiahne, bude schopný žiť v celibáte?
Je to veľmi ťažké. Bolo by potrebné, aby sa aj vnútri cirkvi, nielen v gay komunite vytvorila atmosféra prijatia. Ak je Božia vôľa nežiť homosexuálne, tak keď dotyčný gay spozná Ježiša Krista, dospeje sám k takejto ceste. Nedá sa to však nalinkovať, každý človek potrebuje citovú väzbu. Ak sa aj homosexuálne cítiaci človek rozhodne potlačiť v sebe tieto sklony, aj tak to má v sebe, vyhľadáva mužskú spoločnosť. Aj kňaz, ktorý žije v celibáte, sa v ženskej spoločnosti bude cítiť dobre, napriek tomu, že nepodľahne nijakému pokušeniu. Je to o prirodzenosti človeka.

Je na Slovensku veľa homosexuálnych kresťanov?
Je ich dosť, ale nie všetci majú odvahu rozprávať o tom. Na stretká Medzipriestoru chodilo desať až dvanásť ľudí, pritom neboli nejako výrazne propagované. Dosť ľudí má problém sa otvoriť.

Ste za to, aby štát zaviedol registrované partnerstvá?
Som za takúto možnosť. Pomohlo by to ľuďom, ktorí chcú žiť vzťah k väčšej zodpovednosti a prispelo by to k väčšej kultúre spolužitia. Dvaja dospelí ľudia majú právo na to, aby si usporiadali majetkové a právne vzťahy.

Veľa ľudí je proti registrovaným partnerstvám, lebo sa boja, že by to spustilo lavínu a potom by homosexuáli chceli adoptovať deti...
To je ďalšia legislatívna úprava. Medzi gaymi je na túto vec rôzny názor.

Vy osobne ste za adopciu detí homosexuálmi?
Nie, z viacerých dôvodov. Nie preto, že by gayi a lesby nevedeli vychovávať deti, v tom sú mnohí veľmi dobrí. Myslím, že deti by mali v prvom rade vyrastať v rodinách s otcom a matkou, je to hodnota a mužský ako aj ženský prvok je pri výchove dôležitý.

Mária Škvarlová

V rozhovore neuvádzame plné meno ani fotografiu respondenta, nakoľko si želal ostať v anonymite.

Ilustračné foto: Flickr.com