Šum času

Šum času

Dmitrij Šostakovič.

V čítaní na nedeľu prinášame úryvok z nového románu o geniálnom ruskom skladateľovi Dmitrijovi Šostakovičovi, ktorý práve vychádza vo vydavateľstve Artforum.

Bol mŕtvy muž. Vyrozprával Nite všetko, čo odznelo, a podľa jej upokojovania videl, že sa zmierila s tým, že je mŕtvy muž. Vedel, že musí ochrániť najbližších, a aby to dokázal, musí zostať pokojný, no dokázal byť len zúrivý. Spálil všetko, čo mohlo svedčiť proti nemu – ibaže ak ste raz boli označení za nepriateľa ľudu a spoločníka obávaného atentátnika, všetko okolo vás sa stalo usvedčujúcim. To mohol rovno podpáliť celý byt. Bál sa o Nitu, o svoju matku, o Gaľu, o každého, kto vkročil do jeho bytu či z neho vyšiel.

„Nikto nemôže uniknúť pred svojím osudom.“ A tak by mohol zomrieť v tridsiatke. Starší ako Pergolesi, ale mladší ako Schubert. A samotný Puškin, ako by na tom záležalo. Jeho meno a jeho hudba budú zničené. Nielenže už nebude viac existovať, on akože ani nikdy neexistoval. Bol rýchlo napraveným omylom; vyretušovanou tvárou na fotografii, ktorá sa už neobjaví na zväčšenine, keď ju vyvolajú znova. A keby ho aj niekedy v budúcnosti exhumovali, čo by objavili? Štyri symfónie, jeden klavírny koncert, pár orchestrálnych suít, dva kusy pre sláčikové kvarteto, ale ani jediné kvarteto dokončené, nejakú klavírnu hudbu, violončelovú sonátu, dve opery, filmovú a baletnú hudbu. Podľa čoho si ho zapamätajú? Podľa opery, ktorá mu priniesla potupu, podľa symfónie, ktorú predvídavo stiahol? Možno bude mať trochu šťastia jeho Prvá symfónia, ktorá ho prežije ako predohra k zrelým prácam skladateľov.

Ale aj to bola falošná nádej. Nebolo podstatné, čo si myslel. Budúcnosť rozhodne, ako sa jej zapáči. Napríklad že jeho hudba bola vcelku nedôležitá. Že ako skladateľ mohol s niečím prísť, keby sa z márnomyseľnosti nezaplietol do zradného sprisahania proti hlave štátu. Kto mohol povedať, čomu budúcnosť uverí? Od budúcnosti očakávame priveľa – dúfame, že sa poškriepi s prítomnosťou. A kto môže povedať, aký tieň vrhne jeho smrť na jeho rodinu. Predstavil si Gaľu, ako vychádza v šestnástich zo sibírskeho sirotinca, presvedčená, že jej rodičia ju bezcitne opustili, a netuší ani len o jedinej note hudby, ktorú napísal jej otec.

Keď sa začali objavovať prvé výhražné znamenia namierené proti nemu, povedal priateľom: „Aj keby mi uťali obe ruky, budem ďalej písať hudbu s perom v ústach.“ Boli to slová vzdoru, ktoré mali povzbudiť každého vrátane jeho samotného. Ibaže oni mu nechceli uťať ruky, jeho malé „neklaviristické“ ruky. Možno ho chceli trýzniť, aby súhlasil so všetkým, čo vyslovia, keď už nebude schopný ďalej znášať bolesť. Predostrú mu známe mená  a jeho úlohou bude označiť ich. Nie, povedal by úsečne, čo by sa
však rýchlo zmenilo na áno, áno, áno a áno. Áno, bol som vtedy v maršalovom byte; áno, počul som, ako povedal – čokoľvek, čo navrhujete, že mal povedať; áno, tento generál a tamten politik boli zapletení do komplotu, sám som to videl a počul. Ale nebude nasledovať žiadne melodramatické utínanie rúk, len chladná
guľka do zátylku.

Tie jeho slová boli v najlepšom prípade pochabým chvastaním, v horšom prípade to bol iba rečnícky obrat. A moc sa nezaujímala o rečnícke figúry. Moc poznala len fakty a jej jazyk pozostával z fráz a eufemizmov, určených buď na propagovanie, alebo na popieranie tých faktov. V stalinistickom Rusku neboli žiadni skladatelia píšuci perom zastoknutým medzi zubami. Odteraz tam mohli byť len dva typy skladateľov: tí, ktorí žili a báli sa; a tí, ktorí boli mŕtvi.

Ako nedávno cítil v sebe nezničiteľnosť mladosti. Ba čo viac – jej nepodplatiteľnosť. A za ňou, pod tým všetkým cítil presvedčenie o správnosti a pravdivosti, bez ohľadu na to, aký talent mal a akú hudbu zložil. Nič z toho nebolo nijakým spôsobom spochybnené. Iba to bolo v tejto chvíli nepodstatné.

V sobotu v noci a v nedeľu v noci sa opíjal, až kým nezaspal. Nebolo na tom nič zložité. Ľahko sa opil a zopár stakanov vodky kedykoľvek spôsobilo, že sa potreboval natiahnuť. Táto slabosť bola aj výhodou. Piť a potom oddychovať, zatiaľ čo ostatní pokračovali v chľastaní. Takto ste boli ráno čerstvejší, skôr schopní
vrhnúť sa do práce.
Anapa bola známa ako stredisko liečby hroznom. Raz zo žartu povedal Táni, že prednosť dáva liečbe vodkou. A tak si teraz, možno na posledné dva večery svojho života, nasadil liek.
Pondelok ráno pobozkal Nitu, naposledy si privinul Gaľu a chytil autobus, ktorý ho vzal k tiesnivej sivej budove na Litejnom prospekte. Vždy bol dochvíľny a taký mal aj zísť zo sveta. Vrhol krátky pohľad na rieku Nevu, ktorá ich všetkých prežije. Vo Veľkom dome sa predstavil dežurnému na vrátnici. Vojak si prezeral rozpis, no nevedel v ňom nájsť jeho meno. Požiadal ho, aby to skúsil znova. Vojak prešiel zoznam ešte raz.
„V akej záležitosti ste prišli? S kým sa máte stretnúť?“
„S vyšetrovateľom Zakrevským.“
Vojak pomaly prikývol. Potom bez toho, aby zdvihol zrak, povedal:
„Tak potom môžete ísť domov. Nie ste na zozname. Zakrevskij dnes nepríde, takže tu nie je nik, kto by vás prijal.“
Tak sa skončil jeho prvý rozhovor s mocou.
Vybral sa domov. Domnieval sa, že za tým musí byť nejaký úskok – dovolili mu odísť, aby ho mohli sledovať a potom uväzniť všetkých jeho priateľov a komplicov. No skončilo sa to tak, že mu v živote znenazdajky trochu prialo šťastie. Medzi sobotou a pondelkom sa zo Zakrevského stal podozrivý. Z jeho vyšetrovateľa sa stal vyšetrovaný. Z jeho väzniteľa väzeň.
Navyše, ak jeho prepustenie z Veľkého domu nebola lesť, mohli za tým byť len nejaké byrokratické prieťahy. Určite sa sotva vzdali prenasledovania Tuchačevského; to, že Zakrevskij bol odídený, bolo iba dočasnou prekážkou. Môžu tam dosadiť nejakého nového Zakrevského a znova ho predvolať.
Maršala zastrelili tri týždne po tom, čo ho uväznili spolu s elitou Červenej armády. Generálov chystaný atentát na súdruha Stalina odhalili v pravý čas. Medzi ľuďmi z bezprostredného okolia Tuchačevského, ktorých čakalo uväznenie a zastrelenie, bol aj ich spoločný priateľ Nikolaj Sergejevič Žiľajev, vynikajúci muzikológ. Možno čakali, že odhalia sprisahanie muzikológov, za ktorým bude nasledovať komplot skladateľov a sprisahanie trombonistov. Prečo nie? „Svetu vládne šialenstvo.“

Text je úryvkom z novej knihy Juliana Barnesa Šum času, ktorá pri príležitosti 110. výročia narodenia ruského génia vyšla vo vydavateľstve Artfórum. Vychádza so súhlasom vydavateľa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo