Spoločnosť 30. september 2016

Južné hranice Slovenska sa spochybnili len nakrátko po Mníchove

Jozef Hajko
Jozef Hajko
Podpísanie Mníchovskej dohody, od ktorej v týchto dňoch plynie 78 rokov, sa zvykne vykresľovať ako diktát mocností voči Československu. Oklieštenie a neskorší rozpad republiky si však spôsobili tunajší obyvatelia do veľkej miery sami.
Podpísanie Mníchovskej dohody, od ktorej v týchto dňoch plynie 78 rokov, sa zvykne vykresľovať ako diktát mocností voči Československu. Oklieštenie a neskorší rozpad republiky si však spôsobili tunajší obyvatelia do veľkej miery sami.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jozef Hajko

 Južné hranice Slovenska sa spochybnili len nakrátko po Mníchove
Chamberlain, Daladier, Hitler, Mussolini a Ciano pred podpisom Mníchovskej dohody. Tá neznamenala len stratu československých hraničných území, ale po politickom zemetrasení príklon k Nemecku a sfederalizovanie okypteného Československa.

Prvá Československá republika mala rozklad v sebe infikovaný od samého zrodu. Dve hlavné nebezpečenstvá tkveli v účelovom dôvode jej vzniku a v budúcej neobyčajnej národnostnej pestrosti.

Ak by na umelom, pretiahnutom rovnobežkovom tvare nového štátu nemali po prvej svetovej vojne záujem víťazné mocnosti, ťažko by sa napríklad dalo očakávať, že sa jeho súčasťou stane Podkarpatská Rus. Rovnako bolo zrejmé, že v záujme prevládnutia slovanského živlu boli českí aktivisti nútení pribrať do útvaru Slovákov.

Úzka slovenská politická reprezentácia sa k novému štátu napokon pridala, no nie z túžby zliať sa s Čechmi a Moravanmi do jedného národa, ale z pragmatických dôvodov. Veľmi dobre to v roku 1918 vystihol vtedajší vplyvný konzervatívny politik a katolícky kňaz Andrej Hlinka, keď povedal, že tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, a preto sa treba rozísť. Inými slovami, uhorským časom by mal nastať koniec, hoci nemusel.

Spojenie Čechov a Moravanov so Slovákmi, ako aj s Rusínmi zabezpečilo, že početná a vyspelá nemecká menšina ťahala za kratší koniec. Niečo podobné sa dá povedať o Maďaroch vo východnej časti štátu.

Personifikovanie politickej scény sa neskôr ukázalo ako nebezpečenstvo, lebo v kľúčových situáciách dalo do rúk veľkú moc pár jednotlivcom.Zdieľať

Hoci sa nový štát prihlásil k demokratickému spôsobu spravovania verejných vecí založenom na straníckom systéme zdedenom predovšetkým z rakúskej časti bývalej monarchie, neopustilo ho autoritárstvo. Prejavovalo sa hlavne vo všeobecnom stotožňovaní strán s ich lídrami. Preto nie napríklad div, že ľudová strana na Slovensku, ktorá vzišla z celouhorskej ľudovej strany (Magyar Katolikus Néppart), sa stotožňovala s jej najvyšším predstaviteľom Hlinkom.

Toto personifikovanie politickej scény sa neskôr ukázalo ako nebezpečenstvo, lebo v kľúčových situáciách dalo do rúk veľkú moc pár jednotlivcom. Štát stál na silných i slabých stránkach týchto lídrov. Na druhej strane, ak títo jednotlivci stranu opúšťali, čo bývalo spojené až s ich odchodom z pozemského sveta, vznikal problém adekvátneho nástupníctva.

Ešte výraznejšie sa spoliehanie na autoritu prejavovalo na prezidentskom poste. Ako postrehol slovenský historik Roman Holec, Tomáš G. Masaryk mal výsady podobné niekdajšiemu rakúskemu cisárovi. Navyše svojou nespornou autoritou a popularitou bol jednoznačne prvým mužom štátu. Otázka znela, čo sa stane, keď sa jeho éra skončí.

Kríza autorít v kľúčových chvíľach

Ak sa máme dostať k príčinám začiatku konca Československa v Mníchove, musíme teda začať oveľa skôr. Kríza autorít sa viditeľne prejavila hlavne v dvoch bodoch – v odchode T. G. Masaryka a A. Hlinku z verejného života.

V roku 1935 sa konali v parlamente prezidentské voľby a už ťažkosti pri získavaní podpory v politických stranách naznačovali, že Edvard Beneš nedokáže plnohodnotne nahradiť chorého T. G. Masaryka. Kľúčový bol postoj A. Hlinku, ktorý E. Beneša napokon podporil s prísľubom, že dávna požiadavka na autonómiu Slovenska sa naplní.

V auguste 1938 umiera A. Hlinka, ktorý napriek častým konfliktom s českými politikmi dokázal nachádzať kompromisy, a post predsedu strany ostal neobsadený až do Mníchovskej konferencie. Rozhodujúca strana na Slovensku tak bola v týchto zložitých týždňoch bez šéfa, ktorý by jednoznačne predznačil jej smerovanie.

V roku 1938 zavelil Hlinka do útoku s cieľom pri príležitosti 20. výročia podpísania Pittsburskej dohody konečne získať pre Slovensko v rámci Československej republiky autonómiu. Požiadavky boli postavené realisticky. Išlo hlavne o plnohodnotné uznanie slovenčiny a zvýšenie kompetencií slovenských krajinských úradov vrátane možnosti prijímať vlastné zákony.

Andrej Hlinka, kým žil, tak sa bránil spájaniu svojich aktivít s predstaviteľmi nemeckej menšiny, lebo si uvedomoval, že by v podstate konal proti štátu.

Bolo to už, samozrejme, v čase, keď stúpal radikalizmus reprezentantov nemeckej menšiny podporovaný z Hitlerovho Nemecka. Prezident Beneš i predseda vlády, prvý Slovák na tomto poste, Milan Hodža sa čoraz viac dostávali iba do vleku udalostí. Požiadavky Hlinkovej strany sa prepletali s čoraz väčšou nástojčivosťou nemeckej menšiny, navyše do hry začalo vstupovať nespokojné Maďarsko.

V tejto ťažkej medzinárodnopolitickej situácii sa naplno prejavila kríza autorít a úskalia mnohonárodnostného zloženia Československa.

Nemožno sa opájať tým, že demokratické Československo sa správalo k svojim menšinám lepšie ako ktokoľvek iný v strednej a východnej Európe. Dôvody sú dva. Česi považovali Slovákov za spoločný štátotvorný národ, ale na druhej strane naň hľadeli trochu ako na národnostnú menšinu.

Keď bolo treba získať prevahu nad ostatnými občanmi republiky, boli Slováci Čechoslovákmi, ale keď tí chceli od Čechov získať podobné práva, ako mali oni sami, stávali sa v českých očiach separatistami. Vtedy už Slováci vyzerali ako menšina, podobne ako Nemci či Maďari, preto bolo vhodné, aby menšina mala svoje práva.

Ak by sa menšiny začali búriť, čo sa už skutočne rozbiehalo, spolu so Slovákmi mohli Čechov a Moravanov prevýšiť. Česi by mali postavenie ako dakedy Maďari v Uhorsku, a aby si udržali nadvládu, museli by používať podobné metódy.

Hlinka, kým žil, sa bránil spájaniu svojich aktivít s predstaviteľmi nemeckej menšiny, lebo si uvedomoval, že by v podstate konal proti štátu. Jeho vplyvní radikálni sústraníci však neváhali vzhliadať priamo na Nemecko, kde hľadali oporu pri posilnení postavenia Slovenska. Niektorí navrhovali jeho osamostatnenie.

Nešlo o zanedbateľné postoje, pretože Hlinkova slovenská ľudová strana nebola len víťazka volieb z roku 1935, ale pre svoje autonomistické postoje mala zároveň najvyššiu popularitu na Slovensku. Skúmavý nemecký historik Jörg Hoensch odhadol, že v roku 1938 sympatizovala s autonomistami a ich programom už väčšina Slovákov.

Stupňované maďarské požiadavky

Nešťastím pre Slovákov bolo, že s nástojčivou požiadavkou na autonómiu prichádzali v čase, keď nad Európou hustli mraky. V druhej polovici tridsiatych rokov mal už v rukách pevne moc Adolf Hitler, ktorý spochybňoval dohody uzavreté po prvej svetovej vojne vo Versailles, a tým vlastne aj v Trianone.

V marci 1938 obsadil Hitler Rakúsko a pripojil ho k ríši. Potom začal nabádať maďarskú vládu, aby jej vojsko vtrhlo na Slovensko, kým on si vezme na starosť Čechy a Moravu. Dobre vedel, že cieľom každej medzivojnovej maďarskej vlády bolo revidovať Trianonskú zmluvu a získať späť bývalé uhorské územia.

Tak sa tlak na Československo začal stupňovať z dvoch strán, nevynímajúc Poľsko, ktoré malo s Prahou dlhodobé menšie územné spory v oblasti Tešínska a Oravy. Hitler nemal nijaké citové väzby k Maďarom, len sa ich usiloval využiť na svoj prospech. Preto im po obsadení Rakúska odmietol vydať Burgenland, stratený po Trianone, a ďalej ich účelovo huckal proti Československu.

Maďari však mali schopnú diplomaciu. Minister zahraničných vecí Kálmán Kánya čítal situáciu, videl, aké plány má Nemecko v Československu. Preto namiesto obsadenia Slovenska opakoval požiadavky iba na zabratie južného pásu Slovenska, kde bola prevaha občanov maďarskej národnosti. Mal to byť prvý krok, konečným cieľom v tejto oblasti bolo získať celé horné Uhorsko a nadobudnúť spoločnú hranicu s Poľskom.

V Československu práve v tom čase vrcholila politická kríza vyvolaná stupňujúcimi sa požiadavkami sudetských Nemcov, otvorene povzbudzovaných Hitlerom. Postavenie menšín v čase hrozby územných revízií sprísnil zákon na ochranu štátu z roku 1936, a to sa vlastne dotklo aj Slovákov.

Prezident Beneš i vláda vnímali snahy Slovákov rovnako ako požiadavky menšín, pričom Slováci sa pokladali za rovnaký štátotvorný národ ako Česi, aj keď počtom ich bolo menej ako československých Nemcov. To bol kritický bod, keď sa viacerí predstavitelia Hlinkovej strany začali na svoj štát dívať cudzími očami, veď na nich v Československu hľadia iba ako na menšinu.

Vnútorná kríza sa v poslednej tretine roka 1938 skončila tým, že Nemecko si po dohode s Veľkou Britániou, Francúzskom a Talianskom 29. až 30. septembra 1938 na konferencii v Mníchove vymohlo odstúpenie českého pohraničia vo svoj prospech. Stalo sa to tesne po páde vlády M. Hodžu. E. Beneš odstúpil z postu tesne po konferencii a odišiel do exilu.

Tieto udalosti mali pokračovanie, v českej i slovenskej časti štátu zanikali politické strany alebo sa vlievali do silnejších. Na Slovensku postupne zanikli všetky strany a ostala len jedna Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty.

Slováci dostali v oklieštenom štáte konečne autonómiu, ale bolo to na zmenšenom území a pod vládou jedinej strany. Uvedomujúc si silu nemeckého zovretia začali Čechy, Morava a Slovensko uplatňovať pronemeckú politiku. Neboli jediní, pretože podobne postupovali ďalšie štáty v strednej Európe, azda až na Poľsko, ktoré stále lavírovalo medzi vlastnými a pronemeckými postojmi.

Pod krídla Nemcov proti Maďarom

V očiach maďarskej verejnosti opantanej trianonskou traumou bolo získanie slovenskej autonómie potvrdením snáh o dobrovoľný návrat Slovákov spod Prahy späť do Budapešti. Preto bolo zdráhanie slovenskej autonómnej vlády vykonať posledný krok a pritúliť sa k Maďarsku vnímané ako zvláštne.

Znalec strednej Európy anglický historik C. A. Macartney vysvetľuje rozličnosť pohľadov vo vtedajšej slovenskej časti štátu podľa národnostného zloženia a odhaľuje názory Maďarov, bez rozdielu na ktorej strane hranice sa nachádzali. Odhadol, že v predvečer Mníchovskej dohody by sa na Slovensku v prípade možnosti vrátilo do Uhorska „75 percent Maďarov, polovica Nemcov, štvrtina Židov a malá časť Slovákov a zostávajúcich menšín“.

Macartney teda nevylúčil, že by sa našli Slováci, čo by si želali návrat do Uhorska, ale oproti roku 1918, keď nostalgia za Uhorskom bola značná, to bol názorový posun na opačnú stranu. V prípade plebiscitu uskutočneného hneď po vojne by si podľa neho Slováci volili cestu späť do Uhorska.

V roku 1938 to už bolo inak. Naznačovala to už predmníchovská mobilizácia, kde boli Slováci pripravení na obranu republiky proti expanzívnemu Nemecku rovnako ako Česi. Separatistické krídlo v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane nebolo ani zďaleka také silné, aby presadilo odtrhnutie Bratislavy od Prahy.

Takže ak by druhá, sfederalizovaná česko-slovenská republika mala vhodné medzinárodné podmienky na existenciu v oklieštenom tvare, určitý čas by v takejto forme pokračovala. Vonkajšie vplyvy však boli určujúce, najvypuklejšie sa prejavili spory s Maďarskom, kde Slovensko nemohlo rátať s podporou tradičného promaďarského Talianska a o nemeckú priazeň muselo bojovať s týmto nespokojným južným susedom.

Autonómia na oklieštenom území

Mníchovskou dohodou sa uznali aj práva Maďarska na slovenské južné územia. Predpokladalo sa, že Praha a Budapešť sa dohodnú, a ak nie, príde na rad druhé kolo konferencie.

Nová pronemecká pražská vláda nechala konať Slovákov samých a na rokovanie s Maďarskom o odstúpení južných území vyslala slovenskú delegáciu na čele s neskúseným autonómnym predsedom vlády Jozefom Tisom. Pre maďarského šéfa diplomacie Kányu to nebol protivník, keď sa usiloval maďarskú delegáciu presvedčiť, aby Slovensku ponechali aspoň tie oblasti, kde sú Slováci vo väčšine alebo boli vo väčšine pred spustením maďarizácie.

Predseda autonómnej slovenskej vlády Jozef Tiso a minister zahraničných vecí Kálmán Kánya sa na komárňanských rokovaniach nedohodli o prepustení územia Maďarsku, a tak nasledovala Viedenská arbitráž.

Maďari v tom čase nenechali nič na náhodu, na podporu svojich požiadaviek vykonávali podporné akcie. Na vlastnom území, v Békešskej Čabe, zorganizovali medzi tamojšími Slovákmi zhromaždenie, na ktorom mali účastníci vyzvať Slovensko na plebiscit, aby sa celé územie pripojilo k Maďarsku. Tento pokus dopadol neúspešne a plebiscit by sa skončil rovnako.

Maďarskí predstavitelia si dobre uvedomovali, že teraz netreba zbrane, hoci armáda bola prichystaná v zálohe, zmenená medzinárodná situácia po mníchovskej konferencii im dala do rúk silnejší tromf – spojencov. Mohli sa dokonca oháňať sľubovanými ústupkami ešte predmníchovského prezidenta Beneša, ktorý bol v záujme Česka ochotný pustiť Maďarsku územie na juhu Slovenska, lebo Trianon bol v tejto oblasti k Prahe veľkorysý.

Preto sa Kánya s Tisom nedohodol a nechal konať Nemecko a Taliansko na Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938. Tam Maďari okrem získania Bratislavy a Nitry dosiahli svoje a vtedajší predseda vlády Béla Imrédy vzápätí nechal v Budapešti od radosti premenovať Körönd tér na Hitlerovo námestie.

Výsledok bol taký, že Maďarsko dostalo vyše 10-tisíc štvorcových kilometrov územia s 855-tisíc obyvateľmi, z ktorých tretina boli Slováci. Slovensko ústupom od hraníc vytýčených pôvodne Trianonskou zmluvou stratilo tretinu ornej pôdy, a to tej najlepšej – prišlo o 43 percent osevnej plochy pšenice a 63 percent osevnej plochy kukurice.

Rokovanie o odstúpení území na Viedenskej arbitráži bolo potupné a ministri zahraničných vecí Nemecka a Talianska Joachim Ribbentrop a Gian Ciano čiarali v hádke po mape tak dlho, až otupené ceruzy rozšírili hranice na niekoľko kilometrov.

Čerstvý autonómny minister hospodárstva Gejza Medrický mal preto veľké starosti, veď preľudnené Slovensko muselo na jednom hektári pôdy zrazu uživiť o 40 percent viac roľníckeho obyvateľstva ako pred Viedenskou arbitrážou.

Bol to takmer bezvýchodiskový stav, čo si Maďarsko veľmi dobre uvedomovalo, preto ho územné zisky tešili dvakrát. Dostalo novú pôdu a vystavilo Slovensko do potenciálnej závislosti. Viedenskou arbitrážou Maďari získali nielen kvalitnú infraštruktúru na severe zväčšenej krajiny, ale i ekonomickú zbraň proti Slovensku, ktoré bolo nútené ďalej používať dakedy vlastné komunikácie teraz na cudzom území.

Južné hranice z priazne osudu

Pre Slovákov to bola tvrdá lekcia a rýchly koniec krátkej svojprávnosti. Prvý raz v histórii si vyskúšali, čo to je konať vo vlastnej réžii. V čase sudetskej krízy si mohli dovoliť určovať svoje postavenie a dosiahnuť autonómiu. Umožnila im to slabosť pražskej vlády a nezáujem Nemecka, Poľska a Maďarska vstupovať na územie Slovenska, pričom každý z týchto štátov mal svoj vlastný dôvod.

Relatívnu stabilitu južných hraníc Slovenska po roku 1918 narušila Mníchovská dohoda a jej druhé kolo vo Viedni iba na necelých sedem rokov. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Nezrelá republika. Slovensko v rokoch 1939 – 1945. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2009.)

Po dosiahnutí autonómie boli už Slováci zas len v rukách iných. Oslabení Česi sa zúfalo usilovali podniknúť posledné kroky na udržanie väzieb so Slovákmi, najskôr dobrovoľne, potom nasilu vojenským obsadením, ale tu sa ich možnosti vyčerpali.

Slovensko sa tak dostávalo pod dominantný vplyv Nemecka a našli sa radikálni politici, napríklad Vojtech Tuka, ktorí žiadali Berlín o podporu na vyhlásenie samostatnosti, pričom sľubovali prijatie nacistického režimu.

Druhým znakom pomníchovského obdobia bola neustála hrozba zo strany Maďarska, ktorá Bratislavu ešte viac tlačila pod krídla hegemóna v strednej Európe – fašistického Nemecka. Maďarská hrozba sa napokon potvrdila tesne po vyhlásení samostatnosti v marci 1939, keď vypukla takzvaná malá vojna. Maďarské vojská tiahli od východu na Spiš a obsadili 1 700 štvorcových kilometrov územia. Nebyť nemeckého zásahu, postup maďarských vojsk by bol pokračoval.

Táto vojna v roku 1939 bola predelom vo vzťahoch medzi Slovákmi a Maďarmi. Ak nepočítame málo významné strety slovenských dobrovoľníkov s uhorskými honvédmi v rokoch 1848 a 1849, ktoré Maďari oprávnene vnímali skôr ako aktivity rakúskeho cisára, potom išlo vlastne o prvú a jedinú vojnu, ktorú medzi sebou zviedli tieto dva národy.

Viedenská arbitráž ako druhé kolo Mníchovskej dohody a malá vojna potvrdili, akou horúcou ihlou šili po prvej svetovej vojne československo-maďarské hranice. S vidinou ovládnutia vnútrozemských prístavov Bratislava a Komárno získala Praha len vďaka ústretovosti mocností celý, prevažujúco maďarský Žitný ostrov. Viacerí domáci medzivojnoví politici si uvedomovali, že Maďarsko sa s tým nikdy nezmieri.

Hoci sa po zániku prvej Slovenskej republiky v roku 1945 vrátili hranice s malými zmenami na pôvodné miesto, vďačiť za to možno iba postaveniu susedov – kým Československo bolo víťazným vojnovým štátom, Maďarsko porazeným.

Súčasné veľkorysé južné hranice dostalo Slovensko ako darček pri svojom druhom osamostatnení v roku 1993. Aj v tomto prípade bolo v záujme veľmocí, aby sa zachoval status quo. Preto by si Slováci mali neustále uvedomovať, že 20. storočie im nezvyčajne prialo, prípadne že vďaka súhre okolností sa dostali do priaznivej medzinárodnej pozície.

A to napriek tomu, že v období pred Mníchovskou dohodou prihodili necitlivo svoje polienko do ohňa. Beneš o tom hovoril ako o rane do chrbta, lebo práve v tých ťažkých dňoch končiaceho sa leta 1938 potreboval, aby za ním stál československý národ ako jeden muž.

Na druhej strane treba povedať, že málokedy v histórii zariskovali Slováci tak ako v roku 1938. Boli ochotní presadzovať svoje požiadavky bez ohľadu na možné následky. Pri súčasnej prevažujúcej ľahostajnosti to znie ako neuveriteľný počin.

Foto: Flickr.com, Wikimedia.org

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0