KOMENTÁR: Prečo Ľubomír Feldek nie je Ján Kulich

Slovenskú spoločnosť dobieha neúcta k svojej histórii. Hovorí sa: ak kádrujeme, kádrujme dôsledne, a ak nevadia bývalí komunisti v radoch dnešných liberálov, nech neprekážajú ani iní, ktorí sa „správne (= liberálne)“ nevedeli zaradiť. Skôr ako o kádrovanie ide síce o pravdivé pomenovávanie, ale je to pravda len sčasti. Poznáme viacero takýchto prípadov, hoci priamo bývalých členov komunistickej strany je medzi liberálmi poriedko (určite menej ako u ľavičiarov, ale viac ako u kresťanských demokratov).

V súvislosti so sporom o Svätoplukovu sochu ako jeden z argumentov za jej odstránenie zaznieva výhrada voči výberu Jána Kulicha, bývalého popredného komunistického normalizátora, za jej autora. Proti tomu často počuť porovnanie, ktoré na svojom blogu publikoval historik Anton Hrnko: „Pokiaľ Ľubomír Feldek nie je normalizačný básnik, nie je ani Ján Kulich normalizačný sochár.“ Ťažko sa dá rozumne púšťať do rozlišovania medzi „menším“ a „väčším“ komunistom, porovnávať Feldeka a Kulicha je však dosť silná káva.

K téme:
ANKETA: Ste za to, aby sa z nádvoria Bratislavského hradu odstránila socha Svätopluka? Zdieľať

Samozrejme, Feldek je človek, ktorý bol svojou tvorbou sčasti poplatný režimu, s totalitnou mocou robieval (áno, nechutné) kompromisy. Ale je to iná úloha, ako bola rola Jána Kulicha, ktorý tú totalitnú moc priamo vykonával. Feldek mal navyše blízko k umelcom pre režim nepohodlným, napr. v roku 1977 ako vedúci redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ spolupracoval na vydaní knihy Rudolfa Dobiáša, básnika, ktorý si pre vieru odsedel osem rokov v Jáchymove. Oproti tomu Kulich, rektor VŠVU v rokoch 1973-1989 a jeden z hlavných normalizátorov, z tejto školy povyhadzoval osobnosti ako boli Vincent Hložník, Ľudovít Fulla, Jozef Kostka, Ján Mudroch a ďalší, ktorí z priemeru vytŕčali a do vlny normalizácie mu nesedeli. Jeho iné „veľdiela“ ani nie je treba spomínať.

Feldek rozumie hendikepu svojej minulosti, a napriek nemu vie mať prenikavý postreh k dnešnej dobe. Napríklad v rôznych rozhovoroch (k sebe dosť nelichotivých) vyčíta slovenskej spoločnosti, že si nevšíma tvorbu bývalých politických väzňov, ktorá je na jednej strane umelecky porovnateľná s tou bežne známou, ale má ďaleko vyššiu morálnu hodnotu. Ako píše v doslove skvelej knihy Básnici za mrežami, dnes radšej oslavujeme tých, čo sa „dokázali v priebehu rokov zmeniť zo Šavlov na Pavlov – a zabúdame na tých, čo takúto zmenu nemuseli nikdy podstúpiť, lebo boli iní, a vďaka tomu, že boli iní, boli hneď medzi prvými mučeníkmi tej doby.“ Myslí tým práve tých nepohodlných, ktorí spolu s Dobiášom sedeli v komunistických väzniciach, a ktorým často až dnes, ak vôbec, vychádzajú diela presýtené utrpením aj posolstvom nádeje.

Feldekov postoj k (aj svojej) minulosti je iný ako Kulichov, taktiež aj jeho minulosť je kvalitatívne iná ako Kulichova. Nie je práve vzorová, ale porovnanie s Kulichom nesedí a pravdu do veľkej miery obchádza. Nie kvôli tomu, že dnes je jeden liberál a druhý ľavičiar (prípadne stále komunista, ktovie), ale kvôli vecnému charakteru ich minulosti a vzťahu k nej. Aj vďaka tomu si dnes Feldek zaslúži iné postavenie ako Kulich.

Lukáš Obšitník

Foto: wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo