Medzi mojím obľúbeným čítaním sú už dlhšie aj články, ktoré opisujú atmosféru na európskych, no hlavne na amerických univerzitách.
Univerzity a akademické prostredie svojským spôsobom reflektujú spoločenské prostredie. Trendy, ktoré sa v nich objavia, často s predstihom indikujú, čo bude neskôr rezonovať v spoločnosti.
Tak sa v akademickom prostredí s predstihom uchytil marxizmus, ale aj eugenika, ktorá sa stala „vedeckým“ podkladom pre nacistické rasové čistky. Na európskych univerzitách sa zrodil fenomén šesťdesiatosmičky, na tých našich bolo cítiť zvláštnu atmosféru pred novembrom 1989.
Iste, nikdy to nie je tak, že stačí vkročiť na ktorúkoľvek školu a hneď je všetko zrejmé. Univerzity ani akademici nie sú jednoliata masa, každý si žije svojím životom. No z času na čas z nich popri tom všetkom „bežnom“, čo robia, preráža nejaký nový trend, ktorý ovplyvní spoločnosť.
Z čisto pragmatických dôvodov je najjednoduchšie sledovať atmosféru na amerických univerzitách. Okrem toho, že celá prebieha v angličtine a je ľahké ju stopovať, je nesporné, že má väčší svetový dosah. Americké univerzity sú špičkou, priťahujú najväčšie profesorské aj študentské talenty z celého sveta. Zároveň poskytujú možnosť veľmi rýchleho prechodu myšlienok z prednáškových miestností a laboratórií do praxe.
Pred niekoľkými desaťročiami sa práve tam uhniezdil aj pojem politická korektnosť, ktorého cieľom bolo kompenzovať neférové ideologické výpady voči rozličným skupinám. V rámci tejto snahy školy prijímali špeciálne opatrenie, kódexy či zriaďovali špeciálne pracoviská, ktoré mali na implementáciu nového dobra dohliadať. Aj táto myšlienka sa dočkala rozšírenia spoza múrov univerzít, rýchlo a nekriticky si ju osvojili médiá, väčšina politikov i sféra občianskeho aktivizmu.
No a teraz je práve tá doba, keď sa začínajú objavovať záblesky kritického pohľadu priamo z prostredia univerzít. Čoraz častejšie počuť zamyslenia o tom, či táto prax nezmutovala do bariéry, ktorá znemožňuje reálnu názorovú konfrontáciu, základ akademického sveta. Pribúdalo totiž prípadov, keď študenti donútili vedenie zmeniť osnovy či zrušiť mnohé diskusie, pretože ich tému či aktérov považovali za nevhodných, alebo žiadali ospravedlnenie, ak boli podľa nich nevhodne konfrontovaní.
So štartom nového akademického roka sa zdá, že táto téma už začína intenzívnejšie rozdeľovať aj univerzitný svet. Zatiaľ čo niektoré posilňujú tento štýl, iné sa od neho začínajú otvorene dištancovať.
University of Chicago, ktorá sa umiestňuje v prvej desiatke najlepších univerzít sveta, odoslala na začiatku akademického roka študentom list, v ktorom ich upozorňuje, že univerzitné prostredie má byť priestorom súťaže myšlienok, a nie cenzúry. Upozorňuje ich, aby sa na to pripravili a že nič také ako rušenie debát z ideologických dôvodov nemôžu na jej pôde čakať.
Prezident tejto univerzity v tom istom čase publikoval v denníku Wall Street Journal komentár, ktorý bol formulovaný ešte ostrejšie. Sloboda prejavu podstupuje riziko práve tam, kde by mala byť najviac zaručená – na univerzitách. Študenti žiadajú stiahnuť témy, pri ktorých sa necítia komfortne, žiadajú ospravedlnenia od tých, ktorí nezastávajú väčšinové názory. No práve kladenie si otázok a konfrontácia názorov sú nástroje, akými sa dá dopracovať k novým záverom. Univerzity preto nesmú byť svätyňami komfortu, píše prezident University of Chicago.
Zaujímavé je však sledovať nielen debatu o tom, ako s týmto fenoménom naložiť na univerzitách, ale aj teórie, ako k nemu vôbec došlo. Napriek rozličným, často až konšpiračným teóriám je vysvetlenie – zdá sa – pomerne prostoduché. Hoci univerzitné prostredie vždy charakterizoval salónny pohľad na svet, v posledných rokoch túto atmosféru výrazne prehlbujú samotní študenti.
Nedávno sme na túto tému priniesli väčší článok, z ktorého chceme pripomenúť najmä postrehy niekdajšej dekanky zo Standford University, dlhodobo druhej najlepšie hodnotenej univerzity na svete. Podľa nej ducha ochranárstva na univerzity v poslednom čase vniesli študenti a univerzity sa mu podriaďujú.
Do dospelého veku totiž prichádza nová generácia mladých ľudí, ktorých rodičia brali svoju úlohu príliš vážne, teda helikoptéroví rodičia. Usilovne sa snažia, aby ich deti dosiahli úspech a zároveň ich intenzívne chránia pred zlyhaním a bolesťou. To im síce pomôže získať skvostné akademické životopisy, no oberá ich to o možnosť zistiť, čo sa im páči, čo by radi robili a ako plávať svetom, dodáva bývalá dekanka Julie Lythcott-Haims.
Odporúčame: Kde sa to celé s tými alibistami začínaZdieľať
Komentátor Financial Times Jonathan Derbyshire v nedávnom stĺpčeku už považuje túto kauzalitu za jednoznačnú. Helikoptéroví rodičia musia konečne pristáť a (britské) univerzity sa musia stať miestami, kde sa študenti konfrontujú s názormi, s ktorými nesúhlasia. Vaše dieťa to síce môže bolieť, ale nič viac preň spraviť nemôžete, píše.
Bude zaujímavé sledovať, ako sa tomuto novému sviežemu závanu bude dariť. Či sa z neho stane trend, alebo časom utíchne. Povedzme, že náš tip je skôr na strane opatrného optimizmu. Zdá sa, že viaceré umelé spoločenské konštrukty, ktoré tu vznikli, sa pomaly začínajú otriasať a nejaký typ zmeny sa dostaví.
Pravda, môže ísť o falošné nádeje. No okrem tohto je tu ešte aj iné riziko: a síce, že tie spomínané spoločenské otrasy budú napokon až príliš silné.