Noční pútnici

Noční pútnici

Deti bojujúce v etiópskom údolí Omo. Ilustračná fotografia, zdroj: wikimedia.

V čítaní na nedeľu prinášame úryvok z mrazivej knihy o detských vojakoch, ktorí vraždia svojich príbuzných.

Niekto povedal, že deti sú vynikajúci vojaci, lebo po nejakom čase a istom vyškolení považujú vojnu za zábavu, hru, ktorú sa hrali, alebo by sa boli hrali pred domami či na školských dvoroch.

Nepociťujú strach zo smrti – ani z vlastnej, ani z cudzej –, lebo na rozdiel od dospelých na ňu nemyslia. Nemajú strach, lebo ešte nestihli veľa prežiť, poznajú tak málo a len málo môžu stratiť. Chýbajú im skúsenosti, ciele a sny. Záväzky a povinnosti.

Samuel však tvrdil, že byť partizánom sa mu nikdy nepáčilo a puška, ktorú dostal, ho napĺňala skôr strachom než pýchou. Nenávidel ju z celého srdca, hoci ju mal vždy pri sebe.

Pušku dostal po mesačnom putovaní cez savanu, lesy a hory do Sudánu. Na poľane pod mangovníkom, kde po prvýkrát zabil, mu dali niesť ťažké vrece s cirokom.

„Ak ti spadne, tak uvidíš!“ pohrozil mu veliteľ drevenou pálkou.

Aj iní zajatci, zviazaní povrazmi, museli niesť partizánsky lup. Samuel si spomínal, že ich neustále bili. Partizáni ich tĺkli päsťami, pálkami či pažbami a kopali ich na zemi. To, či porušil nejaký príkaz alebo nie, nemalo žiaden význam.

Nora je presvedčená, že systematické bitky a krutosť boli precízne premyslenou metódou, ako si vynútiť od zajatcov poslušnosť, zničiť ich osobnosť, spustiť premenu dieťaťa na vraha. Neustále tresty, bolesť, úplná bezmocnosť voči pocitu trýznivej nespravodlivosti lámali zvyšky odporu. Mali zakázané zakladať ohniská tak, aby dymili. Nemohli utekať, rozprávať sa s inými zajatcami a vôbec sa ozvať bez opýtania. Všetko mohli robiť len na rozkaz. Nemohli plakať. Kedykoľvek niektorý zo zajatcov neudržal slzy bolesti, žiaľu či smútku, partizáni sa na neho hodili tak besno a bili ho tak neľútostne, akoby detské vzlykanie bolo pre nich najväčším nebezpečenstvom. Pripomínalo im nedávne časy, keď oni sami boli obyčajnými deťmi, prenášalo ich do sveta, ktorý bol tak blízko, avšak pre nich už uzavretý. Partizáni zabíjali všetkých utečencov. Zabíjali dokonca aj tých, ktorých z úteku len podozrievali.

Útek je nezmyselný a poslušnosť nutná. To bolo ďalšie pravidlo, ktoré si rýchlo osvojil. Nasledujúce pravidlo bolo, aby nedal na sebe nič poznať a ničím sa neprezradil. Predstierať pred inými a najlepšie aj pred sebou samým. To predstieranie bolo asi najdôležitejšie. Nemôžeš nikomu dôverovať ani sa nikomu zveriť. Úprimnosť, unáhlene preukázaná nesprávnej osobe, mohla znamenať utrpenie a smrť. Samuel videl, ako partizáni utĺkli chlapca, ktorý sa neopatrne zveril kamarátovi z dediny, že mu je smutno za matkou.

Počas putovania hustým porastom a savanou partizáni pozorne vyzerali dym stúpajúci k nebu. Sivé pruhy prezrádzali obydlia ľudí. Číhali a čakali na súmrak. V noci ich napádali. Samuela spolu s ostatnými zajatcami nechávali v tábore. Počul krik, niekedy sa mu zdalo, že v temnote vidí jasné plamene na strechách chatrčí. Partizáni sa vracali s lupom a ďalšími unesenými deťmi. Počas prvej noci boli podobne ako Samuel donútené k svojej prvej vražde, k vstupnému rituálu, ktorý ich mal navždy zmeniť.

„Najlepšie sa na to hodia tie najmenšie,“ povedala Nora.

Obrátila hlavu a oboma rukami sa snažila skrotiť svoju hrivu po náhlom poryve vetra. Väčšina dievčat v mestečku si zaplietala vlasy do vrkôčikov prepletených šnúrkami, ale Nora si ich vyrovnávala a nosila zviazané na krku. Jej temnú, až tmavomodrú pleť pretínala na ramene široká sivá jazva.

Na dvore sa rozvlnili zožltnuté steblá trávy.

„Zase bude búrka,“ zamrmlala.

Obrátila sa a akoby len tak pre zábavu chmatla chlapca, ktorý sa pred vetrom schovával za jej chrbtom a náhle oslepený prachom sa chytil jej sukne. Nora ho vzala za ruku a postavila pred seba.

„Najlepšie sa na to hodia tí najmenší, takí ako on,“ zopakovala. Prizerala sa chlapcovi, akoby chcela odhadnúť jeho vek. „Osem, deväť rokov, nie viac. Tí sú už dostatočne samostatní a silní, aby pochopili a robili to, čo im prikážu. A súčasne príliš malí, aby rozlíšili dobro od zla. Môžeš ich ešte všetkému naučiť.“

 

Z baru U Franklina sme s Jacksonom vychádzali pred súmrakom, skôr než z Palengy a iných táborov roztrúsených okolo Gulu dotiahnu do mestečka prvé deti. Prichádzali nemenne v tom istom čase, keď sa slnko z posledných síl usiluje udržať na horizonte, no precení svoje sily a po chvíli pomaly padá za maniokové polia, za temnejúcu stenu lesov. Detské marše sa opakovali ako rituál, ako putovanie ručičiek po ciferníku alebo večerná modlitba, zašepkaná len tak mimochodom, bez premýšľania, zo zvyku, pre splnenie povinnosti.

Počas dňa, v jasnom slnku, patrilo Gulu dospelým. Spolu s nadchádzajúcou nocou, zahalené súmrakom, prechádzalo do rúk detí. Dospelí im ho prenechávali s patričnou vážnosťou, bez slova, akoby práve takto mal vyzerať dávno dohodnutý, normálny a spravodlivý chod sveta. V noci bolo detí v Gulu trikrát viac než dospelých počas dňa. Na svite im deti mesto vrátili a osamotené, bez protestov rozplynuli sa ako duchovia v miznúcej tme.

Nora ich nazývala nočnými pútnikmi.

Prichádzali do mestečka, aby bezpečne prečkali noc. Na cestu ich posielali vlastní rodičia, dospelí. Len takto, keď ich vyhnali na noc z domu, dokázali ich uchrániť pred smrteľným nebezpečenstvom – pred partizánmi, ktorí ako dravé zvery v noci poľovali a stopovali svoje obete. Krúžili v hustom poraste okolo chatrčí a potom znenazdajky vyrazili do útoku. Nikto v dedine by sa neodvážil a ani nedokázal postaviť proti nim, nedať im všetko, čo si želajú. A zvyčajne prichádzali, aby si zobrali ich deti.

Do mestečka, kde patrolovala armáda, partizáni nenazerali. Ani v noci, keď sa vojaci zatvárali za bránami svojich kasární. V Gulu boli deti v bezpečí. Tu im nič nehrozilo a ony samy zas nikoho neohrozovali. Niektoré, aby prežili noc v bezpečnom meste, museli putovať pešo aj viac ako niekoľko desiatok kilometrov. Na cestu sa vydávali hneď po škole. Vstávali ešte pred úsvitom, aby stihli prvé zvonenie. Tie, čo to mali najďalej, sa vracali domov len v nedeľu, keď boli školy zavreté. Len vtedy vídavali svojich rodičov.

Predtým, než im mesto poskytlo niekoľko starých skladov, kočovali na uliciach. Zaspávali na roztrhaných kartónoch, rozkladali sa na rozhorúčenom asfalte. Dážď ich zaháňal pod striešky tiahnuce sa pozdĺž ulíc. Schádzali sa aj na autobusovej stanici, na trhovisku, kde sa rozkladali pod vypratanými stánkami. Keď začali preliezať plot a zaspávať na štrkovom dvore pred kostolom, miestni kňazi, bieli misionári, vychádzali, aby strávili noc spolu s nimi. Kňazi prinášali aj jedlo a deky, boli to práve oni, kto presvedčil vedenie mesta a armádu, že nočným pútnikom treba pripraviť nejaké príbytky. Jeden z nich nazvali Noemova archa.

Miestny biskup John Baptist Odama počas kázne na istej nedeľnej svätej omši vysvetľoval obyvateľom mestečka, že deti, noční pútnici, si zaslúžia súcit a rovnakú podporu, aká sa preukazuje rodinám, v ktorých niekto zomrel.

„Tieto deti, akokoľvek sa budete na ne pozerať, sú už pre svet mŕtve,“ povedal biskup s hrdým menom Ján Krstiteľ.

Vojaci z miestnej stanice rýchlo zistili, že existuje priama úmera medzi počtom prichádzajúcich detí a situáciou v okolí. Keď sa situácia v krajine Ačoliov upokojovala, nočných pútnikov ubúdalo. Avšak v momente nárastu týchto návštevníkov bolo zrejmé, že v okolí sa objavili partizáni. V miestnych guluských kasárňach vtedy vyhlasovali pohotovosť. Viac pre ne nemôžu urobiť, obyvatelia odovzdávali mesto deťom ako akt zadosťučinenia a rozhrešenia.

Nikto v tejto veci nič nevyhlásil a s nikým nič nedohadoval. Jednoducho spolu s prvými známkami nadchádzajúcej noci sa mesto ukladalo na odpočinok. Rozhliadalo sa a kontrolovalo, či na nič nezabudlo, rovnako ako to robí cestovateľ pred dlhou a neznámou cestou. Osamelo v nadchádzajúcom súmraku. Všetci to chceli stihnúť skôr, ako definitívne nadíde noc.

Táto výmena stráží za súmraku medzi obyvateľmi a nočnými pútnikmi prebiehala bez vzájomného kontaktu. Usilovali sa neskrížiť si cesty, navzájom sa sebe vyhnúť. Deti prichádzali a rozkladali si na uliciach svoje pelešteky. Robili to rýchlo a nedôverčivo, neustále nenápadne a splašene pozorujúc dospelých, ako opúšťajú Gulu. Dospelí taktiež pôsobili podozrievavo, akoby tušili niečo zlé.

Deti – obzvlášť po súmraku – budili v krajine Ačoliov neudržateľný, i keď starostlivo skrývaný strach. Keď roľníci uvideli na poli deti, ihneď pustili z rúk náradie a brali nohy na plecia. Šoféri áut na ceste razom zrýchlili. Neznámych tu skrátka vítali nepokojom, a nie zvyčajnou zvedavosťou. Očakávali od nich len to najhoršie.

Aj obyvatelia Gulu, napriek tomu, že púšťali deti na noc do mestečka, ich sledovali s obavami. Neboli si istí, či tí, ktorých chceli zachrániť, nebudú pre nich prekliatím. V miznúcom svetle sa pokúšali nájsť v ich detských tvárach aspoň záblesk upokojujúcej nevinnosti, prípadne známky tej strašnej premeny, ktorú nechápali a napĺňala ich hrôzou.

 

„Si si istý, že som ti ju nedala?“

Nora čupela pred pancierovou skriňou a hľadala Samuelovu zložku.

„Nie, len si vravela, že mi ju dáš.“

„Tak musí byť niekde tu. Vždy ju sem predsa odkladám.“

Skôr ako som požiadal o požičanie zložky, Nora ju mala vždy poruke. Kedykoľvek si nebola niečím istá, chcela zistiť nejaký detail alebo dátum, siahla do skrine a hneď mala na všetko odpoveď. Zložka sa stratila, keď som ju poprosil, aby mi ju na pár dní požičala. Najskôr Nora tvrdila, že musí požiadať o súhlas svojho nadriadeného Marka, šéfa detského zdravotného strediska v Gulu. Keď som jej povedal, že s ním som už hovoril, zasyčala ako splašená mačka:

„Načo ti je zložka? Môžeš mať Samuela. Zober si ho a šlus.“

Teraz bosá, s vlasmi neforemne spadnutými do tváre vyzerala ako malé dievčatko nad košíkom s hračkami, ktoré bezradne hľadá stratenú obľúbenú bábiku.

„Nemám poňatia, kam sa podela. Niekto ju musel vziať.“

Zodvihla sa zo zeme, vystrela si údy a podoprela boky ako unavené ženy počas krátkej prestávky v práci na ryžových či maniokových poliach.

Využívala niekoľko prevtelení. Raz bola pôvabné, elegantné dievča s mestskými manierami, s plánmi a ambíciami. Chcela sa vrátiť do Kampaly, nájsť si miesto na univerzite, písať vedecké práce. Tvrdila, že taký život by sa jej páčil. Do Gulu prišla splatiť dlh svojmu osudu. „Tí, ktorým sa darí, by mali urobiť niečo pre tých, ktorí toľko šťastia nemali,“ hovorievala. Ale zdržať sa tu nechcela. „Ešte rok, najviac dva, a vrátim sa do Kampaly,“ vravela rozhodným hlasom ako niekto, kto presne vie, čo chce a má istotu, že to dokáže. V tých momentoch sa naozaj nehodila do mestečka Gulu, strateného v severných savanách. Zdala sa byť niekým cudzím, privandrovalcom. Ako ja. Inokedy vyzerala, akoby tu patrila. Skoro sa nelíšila od miestnych žien na trhovisku s ťažkopádnymi a lenivými pohybmi. Rovnako ako ony vedela vybuchnúť hlasným chrapľavým smiechom, zakrývala si vtedy ústa, akoby sa hanbila za vlastný hlas a radosť.

„No, nie je.“ Skriňu zamkla na kľúč a spadnutý prameň vlasov si zastrčila za stužku. „Čo teraz budeš v hoteli robiť? Sám.“

„To nič, možno si budem čítať. Prejdem si poznámky. Zastavím sa u vás zajtra.“

„Zastav sa...“

 

Partizánsky oddiel, ktorý uniesol z dediny Samuela, sa zo dňa na deň zväčšoval. Na poľanách a v úžľabinách sa k nim pripájali ďalší, takisto pribúdali aj zajatci. Istého dňa zabočili na sever. Pochodovali cez vyľudnené, vypálené a vyplienené dedinky, prechádzali popri zarastených fazuľových a maniokových poliach. Jediné ľudské bytosti, čo zriedka stretli, boli starci. Tí pred vojnou a partizánmi neutekali. Boli zvráskavení a skrútení, pripomínali skôr zdivočené, uschýnajúce stromy než ľudí.

Neodpovedali, keď sa ich velitelia pýtali na armádne hliadky, jedlo či vodu. Akoby nerozumeli, čo im hovoria. Alebo pre dlhodobú samotu zabudli ľudskú reč. Neprosili, aby im darovali život, akoby nepoznali strach. Zdalo sa, že necítia bolesť, keď ich rozbesnení partizáni údermi zrazili na zem. Vôbec nedvíhali ruky, aby sa chránili pred údermi.

Putovanie sa zdalo byť nekonečné. Neustále len kráčali. Samuel doposiaľ nikdy nešiel tak dlho bez odpočinku. Nemal poňatia, ako ďaleko za sebou nechal svoju rodnú dedinu. Každým dňom pochodu striedala džungľu čoraz častejšie savana, mangové háje sa menili na akáciový porast.

Obvešaní lupom, smrteľne unavení, v absolútnom mlčaní pochodovali od svitu do západu slnka. Niekedy sa na chvíľu zastavili na poludnie, aby sa posilnili a oddýchli si pred ďalším putovaním. Keď nadišla noc, zastavili sa a spali tam, kde akurát boli.

Stávalo sa, že ich trasu preťali rieky alebo potoky. Partizáni sa vtedy zastavili a dlho sa radili. Hoci lesné potoky boli také úzke a plytké, že ich mohli poľahky prebrodiť a nezamočili by sa viac než po kolená, Samuelovi sa zdalo, že v očiach partizánov vidí strach a neistotu. Zmĺkli a velitelia dokonca odrecitovali tichú modlitbu. Skôr ako vyrazili, aby sa prebrodili na druhý breh, všetci partizáni i zajatci sa museli vyzuť.

Samuel nepoznal rieky, čo prechádzali. Až istého dňa sa na horizonte objavili sivé pásma hôr a v jednej z dolín natrafili na väčšiu rieku, ktorej brehy boli porastené hustým papyrusom. Partizáni ju volali Aswa. Zdalo sa, že sa radujú, akoby rieka nebola riekou, ale dávno nevideným a oplakaným priateľom. Samuel ten názov už počul. Rieka Aswa, v období dažďov silná a rýchla, plynie, akoby sa ponáhľala splynúť s Bielym Nílom, vyznačuje hranicu medzi Gulu a severovýchodným Kitgumom. Ďalej za horskými hrebeňmi, každým dňom strmšími, väčšími a nebezpečnejšími, musí ležať Sudán, kde – ako rozprávali dospelí – majú partizáni svoje skrýše.

Konečne raz ráno po mnohých dňoch putovania dorazili do dedinky, ktorej obyvateľmi boli deti. Samuelovi sa zdalo, že poväčšine sú starší než on, ale videl aj chlapcov podstatne mladších. Mali dlhé, zlepené vlasy a na nohách gumené šnurovacie topánky. Také videl u vojakov. Niektorí chlapci mali oblečené príliš veľké vojenské bundy.

 

Text je úryvkom z knihy Noční pútnici, ktorá vyšla vo vydavateľstve Absynt v edícii Prekliati reportéri. Vychádza so súhlasom vydavateľa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo