Takmer s každým sa na niečom zhodnem. Chcem tým povedať, že dokonca i ľudia, ktorých názormi z rozličných politických dôvodov pohŕdam, majú obvykle nejaký názor, nejakú myšlienku, záľubu či estetický súd, s ktorými môžem s veľkou radosťou súhlasiť.

Môže sa to stať zdrojom pôžitku, často na oboch stranách. Dovolím si pár nevinných príkladov.

Keď som bol raz koncom studenej vojny na istom večierku, ocitol som sa uprostred čohosi, čo určite vyzeralo ako hádka či „výmena informácií“ so skutočnou a nefalšovanou komunistkou. Pokračovalo to až dovtedy, kým sme obaja nemali toho druhého akurát dosť a odišli sme – zhodou okolností obaja na zadnú verandu domu nášho hostiteľa. Tam sme sa opäť stretli a rýchlo sme zistili, že na celom večierku sme my dvaja jediní fajčiari. V danej chvíli sa z nás stali dobrí kamoši. Zhodli sme sa na tom, že nefajčiari sú mor.

Ľudia, ktorých názormi z rozličných politických dôvodov pohŕdam, majú obvykle nejaký názor, myšlienku či záľubu, s ktorými môžem s veľkou radosťou súhlasiť. Môže sa to stať zdrojom pôžitku, často na oboch stranách. Zdieľať

Čoskoro sa rozhovor zvrtol na iné témy, vďaka čomu som zistil, že moja nová marxistická priateľka má extrémne konzervatívne názory na umenie. Neprekážalo jej, keď som si ju doberal, že je nevyliečiteľná buržujka. Do domu sme sa vrátili so smiechom.

Alebo iný ľavičiarsky blázon (podľa mňa, nie podľa neho) a podobná situácia. Už-už sme išli jeden na druhého hádzať fľaše, keď tu zrazu začal jukebox v reštaurácii hrať nahrávku „Black Coffee“ z roku 1960. Naša hádka sa stočila na otázku džezových speváčok a v priebehu nasledujúcej polhodiny sme dospeli do úplnej a nadšenej zhody, že Elle Fitzgeraldovej a Sarah Vaughanovej právom patrí titul prvej a druhej dámy spevu.

Ako ukazujú takéto prípady, nenávisť určitého druhu je azda skrytá forma lásky. Možno to platí o každom druhu „nenávisti“ (okrem patologickej) a v nepredvídateľných chvíľach milosti možno dokonca i šialenstvo ustúpi pred zdravým rozumom.

Spomínam si na morálnu genialitu milovaného starého priateľa (Johna Muggeridga, 1933 – 2005), človeka, o ktorom sotva možno povedať, že nemal názory. Mal však až nadpozemskú tendenciu, že aj jeho najprirodzenejší nepriatelia s ním nielenže dobre vychádzali, ale ho mali skutočne radi. Prisudzoval som to jeho daru vidieť do ľudí. Aj v tých najnepravdepodobnejších charakteroch dokázal vidieť cnosti, ktoré boli skryté, možno i pred ich vlastnou matkou. Stačilo pred ním spomenúť meno – meno nejakého úplného úbožiaka – a on hneď pohotovo prišiel s čímsi, čo nebola tak celkom obhajoba, ako skôr milé uznanie.

A vždy mal pravdu. Človek si okamžite uvedomil, že je to tak: že on sám si túto cnosť nevšimol, lebo ju nehľadal. Napriek tomu John nemal žiadne ilúzie. Na jednej strane bolo vidieť, ako trpí, keď hovoril napríklad o nadmernej márnivosti istej slávnej osoby (netreba menovať). Na druhej strane si dokázal vychutnať ten najzlomyseľnejší satirický ostrovtip. (Výborne sme sa bavili, keď sme si navzájom recitovali najkrutejšie úryvky zo Swifta a Popa.)

John bol zhodou okolností človek, ktorý ma viac než ktokoľvek iný „sprevádzal“ na druhú stranu Tiberu, keď som ho po desaťročiach odporu konečne prekročil. „Smrť, kde je tvoje víťazstvo...?“ Stále sa spolu modlíme.

Ale politika, politika. Obaja sme boli za tie roky až po uši v politike. Základná slušnosť si vyžadovala, aby sa človek ako John zapojil do čohosi, čo považoval za odpudzujúce – podobne ako toľkí iní v zápase o „život“. Na kontinente, kde sa nespočetné milióny bábätiek obetujú pohodliu, feminizmu či kariére, nie je možné zostať apolitickým. Koľkých ľudí poznám v rámci „hnutia pro-life“, ktorí by radšej robili takmer čokoľvek iné. Vrátane kňaza, ktorému sa vraj „bábätká ani len nepáčia“, no cíti povinnosť ozvať sa, keď sa vraždia.

Ani mimo otázok života niet pokoja. Žijeme v dobe – asi storočie – keď politika infikovala každú čiastočku života, takže do nej bude musieť vstúpiť i človek, ktorý politiku neznáša, a brániť svoje právo, aby ho nechali na pokoji. A prehrá, lebo Veľký brat si vymyslel daň z príjmu, a zriadil tak pre seba právo vtierať sa, kontrolovať a obťažovať – na základe prezumpcie viny, ktorá je výsmechom všetkých našich starobylých slobôd.

Viem, že proti takýmto veciam sú dnes už iba blázni. Ja som blázon a stále som proti. Moja vlastná skúsenosť s tým, ako na mne zlovoľne vykonávali audit, ma veľa naučila o tom, ako to skutočne chodí v krajine, ktorá sama seba potľapkáva po chrbte za transparentnosť a „ľudské práva“. Mojím údelom však bolo až príliš často zažívať v akcii skutočne démonickú byrokraciu vo veciach, ktoré ďaleko prekračujú dane. Rečičky o „demokracii“ ma nevedia dojať.

Politika nahrádza náboženstvo, takže dokonca i v rámci Katolíckej cirkvi sa náboženstvo rozpúšťa v politický boj, ktorý veriacich postupne rozdeľuje. Zdieľať

Sme muchy v sieti našich zvolených pavúkov. Práve to je podľa mňa tá „záchranná sieť“, ktorú utkali – svet, v ktorom nik nemôže uniknúť tyranii „dobrých úmyslov“. Ako trpezlivo vysvetľoval C. S. Lewis:

Zo všetkých tyranií spôsobuje asi najväčší útlak tyrania úprimne vykonávaná pre dobro svojich obetí. Lepšie by bolo žiť pod lúpežnými barónmi než pod všemohúcimi morálnymi všetečníkmi. U lúpežného baróna si možno jeho krutosť občas trochu zdriemne, jeho chamtivosť sa možno v určitom bode nasýti; no tí, čo nás týrajú pre naše vlastné dobro, nás budú týrať donekonečna, lebo to robia s požehnaním svojho vlastného svedomia.

Ako ho chápem ja, opisuje mimoriadnu rozdeľujúcu moc politiky, ktorá rozožiera ľudské srdce a stavia proti sebe škriepnych ľudí aj napriek Božej dobroprajnosti.

Prečo sa to stalo? Prečo to „ľud“ dovolil?

Roky som sa nad touto otázkou zamýšľal a nakoniec som dospel k záveru, že je to (tak dnes, ako i v predchádzajúcich storočiach) v dôsledku straty viery. Politika nahrádza náboženstvo, takže dokonca i v rámci Katolíckej cirkvi sa náboženstvo rozpúšťa v politický boj, ktorý veriacich postupne rozdeľuje.

David Warren
Autor je bývalým redaktorom časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na Blízkom aj Ďalekom východe. Jeho blog Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na www.davidwarrenonline.com.

Pôvodný text: Religion Versus Politics.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.