Kúzlo extrému a nová kultúrna vojna

Kúzlo extrému a nová kultúrna vojna

Prečo je populizmus na vzostupe a prečo sa bude ťažšie hľadať politický kompromis.

Vidíme to doma aj vo svete. Keď človek sleduje trasúce sa video vulgárneho playboya Borisa Kollára, vidí, ako sa Andrej Danko hrá na psychoanalytika a Igor Matovič mu z protestu začne tykať, prečíta si, čím oslovil voličov Marian Kotleba a čo si myslí o drogách nedávny expert SaS na školstvo a vzdelávanie, tak vie, o čom je reč. Populizmus vládne politike. Donedávna sme mali najmä Ficov sociálny populizmus s rozdávaním dôchodkov a balíčkov, teraz tu máme populizmus kultúrny. Nemyslím to ako adjektívum, o jeho kultúrnosti nemôže byť pochýb. Ide o témy, ktorými mobilizuje voličov.  

Za hranicami to nie je inak.

Marine Le Penová, Heinz-Christian Strache, Gábor Vona, Andrej Babiš, Geert Wilders, Donald Trump, či ukážete prstom na Grécko alebo Dánsko, Španielsko alebo Švédsko, populisti sú na vzostupe všade. Nedávna štúdia Ronalda F. Ingleharta a Pippy Norrisovej, ktorá vyšla na Harvard Kennedy School, tvrdí, že populisti rastú nielen vo verejnej podpore, ich akceptácia v Európe sa podľa tejto štúdie zvýšila v porovnaní so 60. rokmi z 5,1 na 13,2 percenta, ale aj mocensky – v parlamentoch mali 3,8-percentný podiel, dnes je to takmer trojnásobok 12,8 percenta.

Štúdia má niekoľko nedostatkov, niektorých sú si vedomí aj jej autori, ponúka ale zaujímavý ústredný argument. Zabudnite na Weimar a všetko, čo nás učili v škole o príčinách vzostupu nacistov a fašistov. Ekonomická neistota, nezamestnanosť či chudoba nevysvetľujú príčiny vzostupu nových populistických strán. Napokon populistom sa darí aj v tých najrovnostárskejších spoločnostiach s vyspelým sociálnym štátom a solídnymi zásobami ropy.

Populizmus vysvetľuje niečo iné, podstatne vážnejšie: kultúra.

Spor o dane je dnes nezaujímavý. Ak niekto zo zotrvačnosti hovorí o rovnej dani, mobilizuje to marginálnu skupinu voličov. Každý vie, že výška rôznych poplatkov je pre väčšinu populácie väčšia ako to, čo zaplatí na dani z príjmu. Diskusia o dôchodkoch, ale aj zdravotníctve sa tiež vedie iba jedným smerom. Reformný jazyk sa orientuje na transparentnosť vynakladania prostriedkov, nie oprávnenosť toho či onoho. Napokon fakt, že hayekovec Ivan Švejna pôsobí ako štátny tajomník ministra Jána Richtera to ilustruje jednoznačne.

 

Voliči na Západe už nehlasujú ako príslušníci sociálnych tried, dôkazom je napokon kolaps európskej ľavice. Problém nie je v ekonomike, ale inde. Sociálno-ekonomický spor nahrádza nová polarizačná rovina – hodnotový spor. A v ňom ľavica aj pravica prehráva a stráca.

Tento trend má svoje krátkodobé výhody, ale nevýhody sú omnoho závažnejšie.

Pre Bélu Bugára je vďaka tomuto fenoménu podstatne jednoduchšie vysvetliteľné, prečo nemôže vládnuť s Borisom Kollárom alebo Igorom Matovičom. Sú totiž dôležitejšie veci ako názor na rovnú daň. Francúzska ľavica a pravica stále dokážu urobiť koalíciu, ktorá znižuje parlamentné zastúpenie Národného frontu hlboko pod jeho spoločenskú podporu. Zdá sa to výhodné, ak vďaka tomu vládnete, ale spoločenské dôsledky sú kolosálne. Politický systém totiž prestáva byť reprezentatívny.

Hlavnou nevýhodou z pohľadu spoločnosti je aj ďalšia vec: znížený priestor pre kompromis. Ľavica a pravica vo väčšine európskych krajín netúžili po spoločnom vládnutí, ale keď to bolo potrebné, vedeli sa dohodnúť. Robert Fico a Richard Sulík (či Igor Matovič) sú však z iného cesta, respektíve Sulík s Matovičom. Spoločná vláda je pre nich nepredstaviteľná. Vždy a za akýchkoľvek okolností. Prečo? „V ekonomických otázkach je vždy možné nájsť kompromis, ako ho ale dosiahnuť v otázkach identity?“ pýta sa Fareed Zakaria, ktorý na túto harvardskú štúdiu v svojej ostatnej relácii upozornil. Pre Sulíka (Matoviča, Kollára...) je vec základnej identity, že s Robertom Ficom vládnuť nemôžu a nikdy nebudú. Médiá aj facebook im za to tlieskajú. Kompromis nie je možný. Je nepredstaviteľný. Demokratická politika, ktorej nespornou výhodou vždy bolo, že umožňuje nekrvavú výmenu vládnucej elity, ale aj to, že musí riešiť spoločenské problémy podľa potreby raz razantnejšie, inokedy zmierlivo, tu naráža na svoj nový limit.

Nechápte ma zle, korupcia je samozrejme vážny problém, netvrdím, že s ním netreba bojovať. A napríklad si postaviť podmienku, že niektorí politici nemôžu byť ministrami a niektoré politické kauzy musia byť vyšetrené a dôsledky vyvodené. Presne na to ale má slúžiť vládny kompromis. To, že sa to u nás nestalo, hovorí o osobnom zlyhaní Bugára a Procházku pri politickom vyjednávaní, nič viac.

To, čo tu riešime je ale podstatne vážnejšie.

Ak rastie v spoločnosti nový populizmus, má to svoje dôvody. Napríklad tie, že niektoré vážne spoločenské témy boli marginalizované alebo neriešené. Že sa o nich hovorilo eufemisticky (politicky korektne) alebo vôbec. Že sa hromadili a rastie proti tomu v krajine vzbura. Že sklamaní voliči už nedokážu dôverovať establišmentu, ktorý status quo reprezentuje.

Autori spomínanej harvardskej štúdie napríklad našli závislosť medzi nárastom moslimskej imigrácie a podporou krajnej pravice. Má to svoju logiku. Rovnako ako vstup Mariana Kotlebu do parlamentu. V hre je však viac. A hlavnou príčinou tohto javu nie sú politickí playboyi a šašovia, ale politici starej gardy.

To, že na okraji spektra bude nejaký samozvaný antipolitik, nie je nebezpečné. Nebezpečné je, ak z neho preferencie robia kandidáta na premiéra alebo ministra. Novému populizmu nemôže čeliť kozmopolitná ľavica, pretože ona sama ho podnecuje. Nemôže mu čeliť ani salónna pravica, ktorú len ťažko odlíšiť od ľavice. Novému populizmu môže čeliť len politika, ktorá sa vráti k podstate svojho fachu: a tým je konflikt, regulovaný, ale nepredstieraný.

Keď sa totiž bližšie pozriete na konkrétnych populistov, ich nárast popularity nie je spojený s tým, že by sa stále viac podobali na Hitlera a Mussoliniho, práve naopak. Le Penová sa umierňuje (konflikt s otcom), Vona detto, Strache je skôr výrečný tribún ako nebezpečný stratég, pričom jeho kandidát na prezidenta – Norbert Hofer pôsobí pre mnohých slušných ľudí úplne prijateľne. Nuž a ani na kresťanských kandidátov na kandidátke Igora Matoviča sa nemôžete hnevať, že v porovnaní s kandidátmi KDH pôsobili často autentickejšie a vierohodnejšie.

Problém je, skrátka, inde.

Ak ale nechceme riešiť jeho katastrofálne dôsledky, je najvyšší čas venovať sa príčinám. Robert Fico potrebuje konzervatívneho vyzývateľa, inak nás čaká kultúrna vojna, kde si nebudeme vedieť vybrať stranu.

Foto: Jakub Kotian, Michal Svítok/TASR

Články na Postoji sú prístupné zadarmo, no ich výroba niečo stála.
Bez našich podporovateľov by ste ich nemohli čítať.

Ak nás už podporujete, chceme vám poďakovať.
Ak ešte nie, chceme vás poprosiť, aby ste tak urobili.

Podporiť Postoj Čítať dalej

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo