Priemerný vek otcov, v ktorom majú svoje prvé dieťa, za posledných 20 rokov značne stúpol a bude rásť ďalej. Od roku 1996, keď to bolo 28,04 roka, vzrástol tento priemerný vek v roku 2010 na 32,14. Podľa údajov Štatistického úradu a Infostatu, ak by uvedený trend nerušene pokračoval, v roku 2020 budú mať muži svoje prvé dieťa v priemere po 35 roku života.

Tieto štatistiky nie sú až také presné ako pri ženách prvorodičkách, keďže v 23 percentách nebol pri pôrode udaný vek otca, teda v číslach môžu byť odchýlky. Ale asi nebudú veľké, napokon, rovnaké trendy možno badať vo všetkých európskych krajinách.

Starší otcovia sa už stávajú spoločenským fenoménom, to všetko so sebou nesie isté plusy ale aj riziká.

V tejto oblasti je relevantná štúdia univerzity v Indiane, ktorá vznikla v spolupráci s lekárskym výskumom z Karolinska Institute v Štokholme z roku 2014. Táto štúdia preukázala, že vyšší vek rodičov v období počatia môže viesť k zvýšenému riziku psychických problémov ich detí.

Vedci skúmali každého narodeného vo Švédsku od roku 1973 do roku 2001. Zdokumentovali tak závažné spojenie medzi pokročilým vekom rodičov v čase počatia a množstvom psychických porúch a problémov vo vzdelávaní detí vrátane autizmu, ADHD, bipolárnych porúch, schizofrénie, pokusov o samovraždy a problémov vnímania podstaty vecí. Akademické problémy zahŕňali horšie známky, dosahovanie výsledkov a nižšie IQ.

Keď porovnali dieťa 24- ročného otca a dieťa 45-ročného otca, zistili,že je 3,5 krát vyššia pravdepodobnosť, že bude mať autizmus, 13 krát vyššia pravdepodobnosť ADHD, dvojnásobne vyššia pravdepodobnosť psychotických porúch, 25 krát vyššia bipolárnych porúch a 2,5 krát vyššia pravdepodobnosť, že bude chcieť spáchať samovraždu.

Pre väčšinu týchto porúch, pravdepodobnosť ich výskytu stúpa práve s pribúdajúcim vekom rodičov.

Matúš Mládek, šéf vydavateľstva, mal prvé dieťa v 35. rokoch.

Starší otec - zrelší muž?

Ale ako to už býva s takýmito štúdiami, iné vedecké tímy prišli k celkom odlišným zisteniam, ktoré starším otcom vlejú dávku optimizmu. Švédski vedci v inom výskume na vzorke viac ako 135 000 detí, ktoré ukončili povinnú školskú dochádzku v rokoch 2000 až 2007, testovali hypotézu, či vek otca znižuje IQ dieťaťa a či môžu byť takéto deti kompenzované sociálnymi výhodami, ktoré sa týkajú starších rodičov.

Výsledky ukázali, že deti starších otcov nemajú o nič horšie výsledky v škole a nevyšiel žiaden rozdiel medzi deťmi otcov vo veku päťdesiat rokov a otcami tridsiatnikmi. Vedci dokonca zistili o niečo horšie výsledky štúdia u detí mladších rodičov, čo si vysvetľujú tým, že mladší otcovia majú nižšie vzdelanie ako tí vekom zrelší.

Nemecký inštitút pre mládež a vývinovú psychológiu vidí napríklad viac plusov odloženého otcovstva. Práve kvôli väčšej skúsenosti otcov, lepšiemu finančnému zabezpečeniu a ľudskej zrelosti.

Čo si o neskoršom otcovstve myslia samotní muži, ktorí sa stali prvý krát otcami pred štyridsiatku, alebo až po nej?

Matúš Mládek, šéf vydavateľstva, mal prvé dieťa v 35. rokoch. „Myslím si, že väčšina mojej generácie to riešila v poradí škola, zamestnanie až potom rodina. Jednak som bol dlho na vysokej škole, s tým prišli ostatné možnosti mladosti, kam patrí hlavne cestovanie a v neposlednom rade zábava a koníčky. Na dieťa treba dvoch a v tomto smere som tiež volil zodpovednejší prístup. Podvedome som však cítil, že prvé dieťa príde až v 35-ke.“

Mládek je dnes už otcom dvoch dcér a svoje rozhodnutie odložiť otcovstvo na neskôr neľutuje. „Rodičovstvo v staršom veku by malo dávať lepší predpoklad pre zodpovednejšiu výchovu dieťaťa z pohľadu voľného času rodičov, ale aj vďaka vybudovanému ekonomickému a sociálnemu štandardu. V realite je však, samozrejme, vek rodičov pre dieťa a jeho výstrelky irelevantný, takže nik z nás nie je o nič ochudobnený. Taktiež predpokladám vyzretejší prístup vo vzťahu rodičov - partnerov, aj keď rozvodové štatistiky by ma mohli vyviesť z omylu.“

Albert Otruba sa stal otcom až po štyridsiatke.

Otcom po štyridsiatke

Albert Otruba je podnikateľ a otcom sa stal až po štyridsiatke.

„Vždy som vedel, že chcem mať deti a aj viac detí. Ale bolo akurát po revolúcii, zrazu sa dalo ísť von, tak som to využil. Chvíľu som študoval v Londýne, chvíľu v Berlíne, potom som rozbiehal rôzne projekty. Bol to prirodzený vývoj.“

Na otázku, či by sa dnes po skúsenostiach rozhodol inak, hovorí, že by nemenil nič na tom, že sa stal otcom vo vyššom veku. „Neviem to objektívne porovnať, ale zdá sa mi, že som si to užil viac, ako keby som ma deti skôr.“ Plusy odloženého otcovstva vníma najmä v tom, že od mala bral svoje deti ako partnerov. „Mal som už rozbehnutú firmu, takže som mal viac času sa naplno venovať deťom. Nie ako otcovia, ktorí robia na svojej kariére a s deťmi sú len večer. Ja som s nimi vedel byť aj cez týždeň pol dňa.“

Ako mínusy vníma, že pre niektorých otcov môže byť príchod dieťaťa po rokoch slobody šok. „Ale u mňa to tak nebolo. Bral som to automaticky, že som si musel vyškrtať niektoré veci z programu, nemohol som už toľko chodiť na futbal, ale paradoxne som bol rád, že môžem ísť s deťmi von alebo tráviť s rodinou víkend. Prišlo mi to zrazu úplne prirodzené.“

Priznáva však, že vzhľadom na svoj vek zažíva aj neštandardné situácie.

„Zažil som aj chvíle, keď ma na lanovke v Tatrách minulý rok niekto oslovil ako dedka svojich dcér. Tak sme sa spoločne zasmiali. Niekde v podvedomí mám preto aj to, či ich v zdraví budem vedieť sprevádzať až po vysokú školu, ale nejako intenzívne sa tým nezaoberám, lebo za cieľ mám vložiť do nich to podstatné, formovať ich charakter, aby sa vedeli o seba postarať. Nemyslím si, že postarať sa o dieťa znamená kúpiť mu byt a celú výbavu a čistiť mu cestu. Ale vedieme ich k tomu, aby sa raz vedeli o seba postarať. To, čo dostanú do vienka výchovou, je pre mňa podstatnejšie ako všetko materiálne.“

Starší otcovia sú vraj vo výchove viac ochranárski a úzkostliví. Albert Otruba sa tak však nevníma.

„Aj keď je pravda, že keď si dcéra v tretej triede chcela nalakovať nechty, tak išla radšej za mamou ako za mnou, lebo u mňa by to neprešlo. Ale inak rozdiel nevnímam. Máme na škole mojich dcér takú partiu otcov, ktorí sa stretávame a necítim sa byť iný, chodíme po horách, na splavy. Dokonca sa v niečom vnímam ako viac v pohode oproti mladším v tom, že sme deťom voľný čas nezahltili krúžkami a nechávame im viac voľnosti. Rodičia sú dnes priveľmi ambiciózni.“

Splnomocnenec vlády pre podporu najmenej rozvinutých okresov Anton Marcinčin. (Foto: TASR/Branislav Račko)

Čím skôr, tým lepšie

Anton Marcinčin, ekonóm a splnomocnenec vlády pre podporu najmenej rozvinutých okresov, mal deti tiež až po štyridsiatke. Priznáva, že je to rozhodnutie len do určitej miery, lebo sa nedá vždy ovplyvniť, či deti prídu alebo nie.

„Ale ja napriek tomu, že som sa stal otcom v staršom veku, tvrdím, že čím skôr, tým lepšie. Dnes sa zdôrazňuje zodpovednosť, plánovanie, všelijaké výhodné regulácie a vo výsledku nie sú deti. Takže zdá sa, že sa to míňa účinkom. Takže radšej príliš nerozmýšľať a dúfať, že to dobre dopadne.“

Marcinčin tvrdí, že aj jednotlivec by mal mať na zreteli celú spoločnosť.

„Dosť rýchlo vymierame, preto presadzujem, aby ľudia mali deti skôr. Lebo keď si niekto v štyridsiatke zmyslí, že teraz je už ten správny čas a má všetko pripravené, tak už môže byť aj neskoro. A možno potom zistí, že by chcel aj druhé, tretie, štvrté dieťa, ale už to nie je možné.“

Marcinčin však vníma aj viaceré výhody neskorého rodičovstva. "Vnímam na sebe, že človek sa musí pri malých deťoch udržovať, byť dlhšie mladým. Ale opakujem, zo spoločenského pohľadu je lepšie byť úplne nezodpovedný a prijať deti tak, ako prichádzajú. Alternatívou je budovať si kariéru, pekný dom, dobré auto, správať sa veľmi zodpovedne, ale vo výsledku nebudeme mať deti.“

Anton Marcinčin si na druhej strane myslí, že si váži viac svoje otcovstvo v tomto veku.

„Tí mladí to berú tak automaticky. Otázka detí ma vôbec nezaujímala, keď som mal dvadsať, tridsať rokov, ani som nevedel, ako sa mám správať k deťom, čiže vnímam, že s príchodom mojich detí sa to zmenilo.“

Na otázku, ako motivovať otcov, aby sa rozhodovali mať deti skôr, odpovedá jednoznačne – zmenou spoločenských regulácií.

„Vymýšľajú sa všelijaké veci, ako sú sedačky pre ochranu detí. Je to všetko dobre myslené, ale zabraňuje nám to rozhodovať sa pre viac detí. Spoločensky sa vníma, že mať dieťa znamená veľkú záťaž. V pracovnom procese nám tiež dávajú najavo, že namiesto toho, aby sme sedeli v robote, beháme s deťmi po doktoroch, teda ako rodičia sme opäť záťaž. A keďže nikto nerieši, čo tu bude s nami o desať rokov, tak aktuálnym riešením je nemať deti.“

Ako veľkú motiváciu skoršieho rodičovstva by privítal napríklad čiastočné úväzky a hustejšiu sieť materských škôl. „Ale keď u nás nevie poskytnúť čiastočný úväzok ani štátna správa, lebo systém nie je tak nastavený, tak čo s tým? Samostatnou témou sú škôlky, tu nie je téma ani tak kvalita, ale skôr kvantita. Teda tu chýba ten primitívny základ, teda mať fyzicky škôlku. Až v druhom rade sa potom treba rozprávať o kvalite. Ďalším faktorom je, že základné školy dnes neučia, škola je asi len skúšanie. Deti prídu domov a všetko sa musia učiť s rodičmi doma. To vytvára dojem, že deťom sa musíme dnes oveľa viac venovať a pri viac deťoch by to bol problém. Tento tlak spôsobuje, že mladí sa venujú spotrebe, kariére, odchodom do zahraničia, namiesto toho, aby si spokojne založili rodinu.“

Okrem toho vidí Marcinčin nevýhodu starších otcov v tom, že vo vyššom veku už dochádza trpezlivosť a fyzické sily a na Slovensku si rodiny nemôžu dovoliť pomocnicu v domácnosti, ako to bolo kedysi, takže všetko je na rodičoch.

Téma starnúcich otcov tak už nie je len príbehom zopár konkrétnych mužov, ale horúcou spoločenskou otázkou, ktorej dopady na ďalšie generácie by sa mali začať premyslene riešiť. Možno aj vtipnými kampaňami, ktoré rozohnili diskusiu o demografii v Dánsku alebo v Taliansku

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo