Klub nenapraviteľných optimistov

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Klub nenapraviteľných optimistov

V čítaní na nedeľu prinášame úryvok z oceňovanej knihy o emigrantoch z východnej Európy.

Len raz v živote som videl obidve svoje rodiny spolu. Vlast­ne, len ich časť, no aj to už predstavovalo takých dvadsať osôb. O svojich narodeninách som čosi neblahé tušil. Poci­ťoval som neznáme nebezpečenstvo, ktoré som nedokázal pomenovať. Neskôr som rozlúštil niektoré signály, ktoré mi mali otvoriť oči. Bol som priveľmi malý, aby som im mohol rozumieť, priveľmi zaujatý oslavou a darčekmi. Stretával som len kamarátov, ktorí mali iba jednu rodinu; ja som mal dve, rôzne. Nestýkali sa. Mariniovci a Delaunayovci. Otcova a matkina rodina. V ten deň som zistil, že sa vzájomne nená­vidia. Iba môj otec, stále veselý, chodil od jedných k druhým s táckou ovocných štiav a napodobňoval Gabinov a Jouvetov hlas: „Máte chuť na pomarančovú šťavu? Ničoho sa neobá­vajte, je čerstvo vytlačená.“

Mariniovci sa prehýbali od smiechu. Delaunayovci obra­cali očami.

„Paul, prestaň, nie je to vtipné,“ prosila matka, ktorú desili jeho napodobňovania.

Sadla si na pár slov k svojmu bratovi Mauriceovi, ktorého nestretávala často, odkedy sa po vojne usadil v Alžírsku. Otec ho nemal rád. Ja áno, pretože neustále žartoval. Volal ma Cal­laghan. Nerozumiem prečo. Keď ma zbadal, spustil na mňa: „How do you do, Callaghan?“ Musel som odpovedať: „Very good.“ Keď sme sa lúčili, vravel mi: „Bye-bye, Callaghan!“ a naznačoval mi údery päsťou do brady. Maurice chodieval do Paríža raz ročne na akýsi americký seminár o riadení. Po­važoval za osobnú česť, že ako prvý využíva novinky. Vravel tomu manažment. Svoj slovník obohatil o poameričtené vý­razy. Nikto nevedel, čo znamenajú, ale všetci sme sa tvárili, že áno. Nadchol ho seminár: „Ako sa stať víťazom?“ Vysvetľo­val jeho základy mojej mame, tá hltala každé jeho slovo. Môj otec, presvedčený o tom, že je to podfuk, sa nechal počuť: „Mali ste mi to dať vedieť. Poslal by som na ten kurz gene­rálov francúzskej armády,“ vyhlásil, pričom napodobňoval De Gaulla.

Rozosmial sa a Mariniovci s ním. K zlepšeniu atmosféry to však neprispelo. Maurice sa nenechal vyrušiť a presviedčal moju mamu, aby sa naň zapísala. Keď šiel starý otec Philip­pe do dôchodku, štafetu odovzdal svojej dcére. Chcel, aby sa zdokonaľovala. Pritom pri ňom pracovala už desať rokov. Na Mauriceovo odporúčanie ju prinútil navštevovať americký kurz zvaný „Ako sa stať moderným manažérom“. Odišla na štrnásť intenzívnych dní do Bruselu. Vrátila sa so zbierkou hrubých kníh, ktoré sa majestátne vynímali v knižnici. Bola na ne hrdá ako na svedectvo svojej vzdelanosti. Boli tam tituly od „Ako si získať náročného zákazníka“ cez „Ako si vytvoriť sieť užitočných kontaktov“ až po „Rozvíjaním svoj­ho potenciálu k vyššej efektivite“. Každoročne chodievala na trojdňový seminár do luxusného centra na Avenue Hoche a do kolekcie jej pribudla ďalšia v červenej koži viazaná kni­ha. Minulý rok bola s Mauriceom na seminári „Ako získať priateľov?“, ktorý ju zmenil. Odvtedy začala chodiť s kŕčovi­tým úsmevom, ktorý bol kľúčom k jej dnešným aj budúcim úspechom. Jej gestá boli uvoľnené, boli znakom vnútorné­ho pokoja, pevný a prívetivý hlas bol dôkazom jej osobnej sily a podľa Dalea Carnegieho, autora týchto seminárov, jej to malo zmeniť život. Môj otec tomu neveril. Podľa neho to bola strata času a peňazí.

„Nikdy nezmeníš dedinského koňa na dostihového žreb­ca,“ nadhodil s nebadaným úškrnom, pričom hľadel na Mau­ricea.

Pred týždňom som matku požiadal, aby pozvala Mariniov­cov.

„Zvyčajne ich nepozývame. Narodeniny oslavujeme v ro­dinnom kruhu.“

Naliehal som. Jej nový úsmev ju opúšťal. Neustúpil som, práve naopak. Ak neprídu, žiadna oslava nebude. Pozrela na mňa sklamanými očami. Moja matka nezmenila názor. Vzdal som sa. Keď mi otec so sprisahaneckým úsmevom oznámil, že Mariniovcov nakoniec pozvali, od radosti som sa takmer zbláznil a dúfal som, že vďaka mne sa konečne zmie­ria. Nemal som ich k tomu nútiť. Ignorovali ma. Zo všetkých

zúčastnených do rodiny nepatril len môj jediný priateľ Ni­colas Mayer, ktorý sa zúfalo nudil, kým čakal na kúsok torty, španielska slúžka Maria, ktorá chodila od jednej skupinky k druhej s táckou pomarančovej šťavy a vareného vína, a môj ryšavý, pruhovaný kocúr Nero, čo jej chodil za pätami ako pes. Dlho som veril tomu, že mať dve rodiny je výhoda, dlho som z toho výhody mal. Tí, ktorí nemajú žiadnu rodinu, si môžu myslieť, že som rozmaznané decko, ktoré nemá páru o tom, aké má privilégium, ale mať dve rodiny je horšie, ako nemať žiadnu.

Mariniovci sa vo svojom kúte zhromaždili okolo dedka Enza. Čakali. Môj brat Franck si vybral svoj tábor. Potichu sa rozprával so strýkom Babtistom a babičkou Jeanne. Ob­javil sa otec, niesol obrovskú tortu s čokoládovou polevou a začal spievať: „Veľa šťastia, zdravia, Michel,“ a Mariniov­ci sa k nemu zborovo pridali. Mali to vo zvyku. Vždy keď sa stretli, spievali. Všetci mali svoj obľúbený repertoár a na stretnutiach ho zborovo predvádzali. Matka sa na mňa než­ne usmievala. Nespievala. Na druhý raz som sfúkol svojich dvanásť sviečok. Matkin otec Philippe zatlieskal. Nespieval, nespieval ani Maurice, ani žiadny z Delaunaycov. Oni tlies­kali a Mariniovci spievali: „Všetko najlepšie, Michel, veľa šťastia, zdravia…“ A čím viac Mariniovci spievali, tým viac Delaunayovci tlieskali. Moja mladšia sestra Juliette tlieska­la, Franck spieval. Aj Nicolas. Práve v tej chvíli ma prepadol nepríjemný pocit. Nechápavo som na nich hľadel a celé to zavíjanie prehlušilo moju tieseň. Možno odvtedy mám fóbiu z rodinných stretnutí.

Dostal som tri darčeky. Delaunayovci mi dali dvojrých­lostný gramofón, na 33 a 45 otáčok, s veľkým zásobníkom na single. To už bol poriadny dar a Philippe zdôraznil, aká citlivá je prenoska a že mám starostlivo dodržiavať návod na použitie.

„Tvoja matka nechcela, aby ste sa s bratom stále hádali.“

Enzo Marini mi dal hrubú knihu Poklady Louvru. Zo že­lezníc už odišiel do dôchodku a vďaka režinke raz mesačne s babičkou Jeanne chodieval do Paríža. Babička ten deň vy­užívala na návštevu otcovho staršieho brata Baptista, ktorý od čias, keď jeho žena zahynula pri dopravnej nehode, vy­chovával dve deti sám. Baptiste chodieval ako strojvodca na trati Paríž – Meaux a kedysi vraj býval výrečný a srdečný. Keď o ňom rodičia rozprávali, vymieňali si dvojznačné pohľady. Keď som sa ich vypytoval, dostával som vyhýbavé odpovede a ich mlčanie bolo ešte ťaživejšie ako to jeho.

 

S Enzom som chodieval do Louvru. V Lense, kde býval, alebo v Lille nebolo nič zaujímavé. Neviem, odkiaľ všetky tie svoje vedomosti zobral. Skončil len základnú školu. Poznal obrazy a maliarov, obľuboval najmä taliansku renesanciu. Celé hodiny až do záverečnej sme chodili po nekonečných chodbách. Dni, keď sme bývali spolu sami, som miloval. Nerozprával sa so mnou ako s vnukom, ale ako s priateľom. Často som sa ho vypytoval na jeho mladosť. Nehovoril však o nej rád. Jeho otec odišiel z Fontanellata neďaleko Parmy pre biedu. Vysťahoval sa z Talianska so svojimi dvomi mladšími bratmi. Rodinnú usadlosť prenechali najstaršiemu. Dostal sa na sever a pracoval v bani. Enzo sa vo Francúzsku narodil ako prvý z rodiny. Jeho otec sa zo všetkých síl snažil stať Fran­cúzom, doma všetkým zakázal hovoriť po taliansky, preru­šil všetky kontakty s rodným krajom a so zvyškom rodiny. Enzo sa oženil s dievčaťom z Picardie. Bol Francúz a bol na to hrdý. Keď sa ho nejaký hlupák snažil zosmiešniť posmešným Talian alebo Makarón, s úsmevom odpovedal: „Teší ma, a ja som poručík Vincenzo Marini z Lense v Pas-de-Calais.“

Otec mi rozprával, že niekoľkokrát použil aj päste, aby si vydobyl rešpekt. Taliansko bolo preňho cudzou krajinou, do ktorej v živote nevkročil. Prekvapilo nás, keď nám jedného dňa oznámil, že začal chodiť na kurz taliančiny.

Louvre má netušené výchovné účinky. Enzo ma naučil ro­zoznávať maliarov, spoznávať rôzne štýly a obdobia. Tváril sa, že verí, že môj záujem o sochy nahých žien pramení iba z dokonalosti Canovových či Bartoliniových línií. Doberal si ma kvôli tomu. Keď mi Philippe daroval gramofón, môj otec

nepovedal ani slovo, ale nad knihou sa rozplýval a obdivne vzdychal nad kvalitou reprodukcií. Otáčal strany s užasnu­tým „no teda“ a „ach bože“, s tým svojím, tak trochu prehna­ným, spôsobom, s ktorým všetko zdôrazňoval. Zastavil sa pri da Vinciho Svätom Jánovi Krstiteľovi so vztýčeným prstom a kučeravou šticou; bol trochu zmätený tajomnosťou jeho tak pramálo nábožného úsmevu.

„Nevyzerá ako svätec.“

„Prečo s nami občas nezájdeš do Louvru?“ opýtal sa ho Enzo.

„Veď vieš, ja a múzeá…“

Otec vždy dokázal upútať pozornosť. Položil na stôl hrana­tý balíček v tmavomodrom lesklom papieri, previazaný čer­venou mašľou. Skôr ako ho rozbalím, mal som uhádnuť, čo v ňom je. Nie, kniha to nie je. Otca by ani nenapadlo nejakú kúpiť. Žeby hračka?

„Z toho si už vyrástol.“

Ani žiadna spoločenská hra. Všetci si lámali hlavu, okrem matky, tá sa usmievala. Nebola to ani stavebnica nákladného auta, ani lietadlo, ani loď, ani vláčik, ani model auta v presnej mierke, ani mikroskop, ani hodinky, ani ďalekohľad, ani kra­vata alebo parfum, ani zbierka cínových vojačikov, ani atra­mentové pero. Neje sa to, nepije sa to a nie je to ani škrečok či malý králik.

„Snáď si nemyslíš, že by som do krabice dal živé zviera… Kdeže, ani vypchaté.“

Fantázia nám nakoniec došla. Stuhol som pri predstave, že darček nedostanem.

„Nemám ti ho náhodou rozbaliť?“ povzbudil ma otec.

Lesklý papier som rýchlo roztrhal. Keď som zbadal kra­bičku z priesvitnej umelej hmoty, vzbĺkol som od šťastia. Fotoaparát Brownie Kodak! Nikdy by som si nepomyslel, že mi otec dokáže dať takýto dar. Dva týždne predtým som sa zastavil cestou pri obchode s fotografickými potrebami v Rue Soufflot a s obdivom som otcovi vysvetľoval, aké má tento prístroj funkcie. Prekvapilo ho, že sa vo fotografovaní tak dobre vyznám. V skutočnosti som sa iba tak tváril a on o tom

vedel ešte menej ako ja. Vyskočil som, objal ho okolo krku a donekonečna som mu ďakoval, že mi urobil takú radosť.

„Nechaj si niečo aj pre mamu, to ona ho kúpila.“ Za niekoľ­ko sekúnd sa mi, nadšene, podarilo vložiť do aparátu film. Usporiadal som rodinu do zomknutej skupiny proti oknu a celú operáciu som riadil tak, ako som to videl u fotografa, ktorý nás každoročne fotil v škole.

„Dedko, usmej sa. Strýko Maurice, postav sa za mamu. Usmievajte sa, no veď sa usmievajte!“

Zaiskril blesk. Hneď som urobil ešte jeden záber, pre isto­tu. Výber povolania je ako stávka v lotérii. Bolo jasné, že sa stanem fotografom. Zdalo sa mi to ako úctyhodný a dosiah­nuteľný cieľ. Otec si ku mne prisadol: „To je pravda, chlapče. Byť fotografom je super a tiež to sype prachy.“

Keďže som mal aj otcovské požehnanie, otvárala sa predo mnou ľahká cesta. Franck sa ako vždy snažil moje nadšenie schladiť: „Ak chceš byť fotografom, musíš sa zlepšiť v mati­ke.“

Čo on o tom vedel? Pre neho sa nebezpečne rozprúdila de­bata medzi zástancami tvrdenia, že fotografovanie je umenie a že matematika je nanič, a tými, ktorí tvrdili, že je potrebné vyznať sa v perspektíve, optike, emulziách a kope technic­kých záležitostí. Zdalo sa, že sú si istí. Nebolo mi to príjemné. Navzájom sa snažili presvedčiť množstvom argumentov, kto­ré aj tak nikto nepočúval. Nechápal som, že obe strany môžu mať pravdu. Ak ide o Francka, tak ten pravdepodobne žiarlil. V mojom veku taký krásny darček nedostal. Fotografovanie nie je veda, je to otázka náhody. Tá historická fotografia našej kompletnej rodiny, jediná svojho druhu, trónila tri roky nad kredencom. Potom zmizla z dôvodov, ktoré s jej umeleckými kvalitami nemali nič spoločné.

Dlho som žil v úplnej nevedomosti o našej rodinnej histó­rii. Svet bol dokonalý, alebo takmer. Deťom sa nerozpráva, čo sa stalo predtým, ako sa narodili. Najprv sú príliš malé na to, aby tomu porozumeli, potom sú príliš veľké, aby to počúvali, potom nemajú čas a potom je už príliš neskoro.

To patrí k rodinnému životu. Žijeme vedľa seba, akoby sme sa poznali, ale nič o sebe nevieme. Dúfame v zázraky dané pokrvnosťou: v nemožný súlad, v absolútnu dôveru, vnú­torné splynutie. Uspokojujeme sa upokojujúcim klamstvom svojho príbuzenstva. Možno som toho len očakával priveľa. Všetko, čo o tom viem, mi prezradil Franck. To on mi odhalil pravdu o udalostiach, ktoré našou rodinou otriasli v deň, keď sa slávnostne otváral náš obchod.

Medzi Franckom a mnou je sedemročný rozdiel. Narodil sa v roku 1940. Jeho príbeh je príbehom našej rodiny so všet­kými náhodami a nezhodami. Keby nebolo jeho, nebol by som ani ja. O našom osude sa rozhodlo v prvých mesiacoch vojny. V tých časoch Philippe viedol svoj podnik s inštalatér­skymi, strešnými a klampiarskymi potrebami. Pred vojnou pridal aj predaj sanitárnej keramiky a sporáky. V živote sa nedotkol žiadnej zinkovej rúrky ani autogénu. Stačilo mu, že zamestnával druhých, a podľa toho, čo vravieval, to ne­bolo ľahké. Podnik zdedil po otcovi a zdatne ho viedol. Jeho problémy začali presne 3. februára 1936, keď ako učňa pri­jal Paula Mariniho. Môj otec mal sedemnásť rokov a žiadnu chuť zachovávať rodinnú tradíciu práce na železnici. Chcel žiť v Paríži. V ten deň, keď ho prijali, spravil na starého otca Delaunaya dojem, keď dokázal v rekordnom čase niečo bez­chybne spájkovať cínom. V nasledujúcich troch rokoch si dedko blahoželal, že zamestnal môjho otca, pretože každého očaril svojím úsmevom, láskavosťou, ochotou a šikovnosťou. Nevedomky tak spravil z capa záhradníka. Jeho dcéra Hélène sa do toho krásneho chlapca so zamatovým pohľadom, kuče­ravými vlasmi a jamkou v brade, neúnavného tanečníka, kto­rý ju dokázal rozosmiať napodobňovaním Maurica Cheva­liera a Raimua, bláznivo zamilovala. Tie roky boli pre mojich rodičov asi najšťastnejšími. Mali sedemnásť-osemnásť, schá­dzali sa tajne a nikomu by ani nenapadlo, že spolu chodia. V tých časoch sa nepatrilo, aby dcéra podnikateľa chodila s robotníkom, nieto ešte so synom talianskeho prisťahovalca. To bolo nepredstaviteľné. Každý mal pekne ostať na svojom mieste. Je pravdepodobné, že časom by sa veci urovnali samé.

Vojna bola blízko. Pre milencov nie je nič horšie, ako keď ich rozdelí sila zbraní. Ľahko si dokážem predstaviť, čo prežívali a ako ich odlúčenie muselo bolieť. Otec narukoval do čud­nej vojny niekde v Ardenách, potom prišla porážka. Moja matka pol roka rodičom tajila, že je tehotná. Rodinný lekár diagnostikoval akúsi tukovú chudokrvnosť. No prišlo jej zle a bol odhalený jej skutočný stav. Odmietala prezradiť, kto je otcom dieťaťa, ktorého nazvala Franck. Otec zostal štyri roky v zajateckom tábore v Pomoransku bez toho, aby dostal akú­koľvek správu. Presvedčený, že naňho zabudla, sa pravdu do­zvedel po návrate do Francúzska. Z predvojnového dievčaťa, bezstarostného a ľahkomyseľného, sa stala žena. Obidvaja sa zmenili a ťažko spoznávali jeden druhého.

Keby nebolo Francka, už by sa viac nevideli a ani by sa opäť nedali dokopy. Každý by mal vlastný osud a ich dobrodruž­stvo by bolo iba spomienkou na mladosť, o ktorej by vedeli len oni dvaja a časom by im vyprchala z pamäti. Keby nebolo Francka, moji rodičia by sa nevzali a ja by som tu dnes nebol. Franck mal päť rokov. Bolo treba všetko usporiadať. Vzali na seba bremeno zodpovednosti. Svadba bola narýchlo na radnici piateho obvodu. Ráno v deň obradu sa budúci man­želia zastavili u notára Delaunaycov a podpísali zmluvu o od­delenom majetku bez toho, aby si ju prečítali. Paul Marini mohol dostať dcéru, ale nie peniaze. Stará mama Alice sa v to ráno diplomaticky necítila dobre, a keďže Philippe ju nechcel nechať samu, ani jeden z nich nešiel dcére na svadbu. Keby bol otec lepší diplomat, možno by dokázal situáciu nejako urovnať. Odmietol cirkevný sobáš pod idiotskou zámienkou, že neverí v Boha. To odmietnutie mu u Delaunayovcov ešte priťažilo, veď oni mali odjakživa vo Svätom Štefanovi svo­ju vlastnú lavicu. Na čiernobielej fotografii zo schodov pred radnicou sú mladí novomanželia obklopení len rodinou Ma­riniovcov. Nedržia sa za ruky, medzi nimi stojí malý Franck. Svadobný deň mojich rodičov nebol vydarený. Podvečer sa dozvedeli, že Daniel Delaunay padol v Štrasburgu. Skromná hostina, čo pripravili Mariniovci, bola zrušená. Na rok sa za­halili do smútku. Alice zabudla na svoju nevoľnosť a tvrdila, že nemohla ísť dcére na svadbu, pretože jej syn hrdinsky pa­dol. V rodine Delaunayovcov sa ten deň vždy pripomínal ako výročie Danielovej smrti. Moji rodičia výročie svadby nikdy neoslavovali.

 

Úryvok vychádza so súhlasom vydavateľa.

Foto: flickr.com, premedia.sk

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo