Svoj voľný čas trávia s ťažko chorými pacientmi, pre ktorých sa snažia byť bútľavými vŕbami. Na chodbách nemocníc organizujú tvorivé dielne, tým, ktorí čakajú na vyšetrenie, ponúkajú kávu a čaj. Dobrovoľníci z Vŕby robia onkologické nemocnice znesiteľnejším miestom. O tom, aké je to byť blízko človeku v ťažkej chvíli, hovorí koordinátorka programu Dobrovoľníckej skupiny Vŕba Alžbeta Frimmerová.

V rámci DS Vŕba sa stretáva človek v ťažkej životnej situácii s viac či menej skúseným dobrovoľníkom, ktorý je preňho cudzím človekom. Nakukne do nemocničnej izby chorého a spýta sa, či sa nechce porozprávať. Nie je to rozpačité?

Začiatok môže byť veľmi rozpačitý, aj býva. Pre nových dobrovoľníkov, ktorí prichádzajú na oddelenie za pacientmi, to bývajú najťažšie chvíle. Skrýva sa tam obava, čo ich čaká za dverami, môžu sa stretnúť aj s odmietnutím. Niektorí pacienti už o Vŕbe vedia, vtedy je to jednoduchšie.

Ale keďže to nám Slovákom pripadá stále zvláštne prísť a ponúknuť „iba seba“, vymysleli sme pomôcky prvého kontaktu. Niektorí dobrovoľníci si vezmú k pacientom spoločenské hry. Iní s tým zas vôbec nemajú problém. Predstavia sa, a keď o rozhovor s nimi nemá pacient záujem, idú sa spýtať do vedľajšej izby.

Dobrovoľník nie je zdravotník, väčšinou nemá ani psychologické vzdelanie. Čím má byť pre pacientov?

Ako napovedá už názov našej organizácie, má byť bútľavou vŕbou, jeho úlohou je poskytnúť svoju prítomnosť. Prísť za pacientom ako niekto bez ihly či teplomera, kto mu má spríjemniť dlhé chvíle a ukázať záujem.

Rozoberajú dobrovoľníci s pacientmi vážne veci, svoju chorobu a vzťahy alebo sú témou skôr bežné veci?

Je to veľmi rôzne. Niekedy v izbe prebieha skupinová diskusia, keď sa chcú všetci pacienti rozprávať o divadle, kultúre, politike, aj keď práve politiku dobrovoľníkom neodporúčame rozoberať. Niekedy sa spolu pozerá hokej.

Mnohí pacienti radi odovzdávajú hodnoty, skúsenosti, ktorými žili osobne aj profesionálne. Pamätám sa na jednu právničku, ktorá mi hovorila o vraždách, ktoré riešila počas svojej kariéry. Záleží však na hĺbke vzťahu s pacientom. Dobrovoľníci za nimi chodia raz za týždeň, ale môžu jedného pacienta sprevádzať aj niekoľko týždňov.

„Najťažšia úloha dobrovoľníka je zvládnuť pozerať sa na bolesť a zabudnúť v tej chvíli na seba, nenechať sa prevalcovať svojimi emóciami.“ Zdieľať

Niekedy sa tak dostanú aj k témam ako ochorenie, smrť, čo rodina a ako to s nimi bude... Delia sa tak spolu o situácie bezmocnosti. A práve to je asi na našom dobrovoľníctve najťažšie a na to sa zameriavame aj pri výbere kandidátov. Či je dobrovoľník schopný zniesť tú chvíľu bezmocnosti, keď sa nedá robiť nič, len s pacientom prežívať jeho bolesť.

Dobrovoľník teda nemá pomáhať svojimi radami...

Ide o to pomôcť chorému človeku niesť jeho bolesť. Nie radiť, lebo tu rady nepomôžu, pri nich odchádzam od pacienta, riešim seba, ako by som ja pomohla. Ale pacient to nepotrebuje, on to potrebuje vypovedať. Vie, že človek, ktorý sedí pri ňom, mu v jeho situácii nepomôže.

Najťažšia úloha dobrovoľníka je zvládnuť pozerať sa na bolesť a zabudnúť v tej chvíli na seba, nenechať sa prevalcovať svojimi emóciami. Naša kolegyňa psychologička Mária Hatoková hovorí, že svoje emócie mám dať vtedy do zátvorky. Som tam, je mi z toho ťažko, môžem si aj poplakať. Budem tam len mlčky sedieť alebo poviem: „Musíte to mať veľmi ťažké, neviem si to predstaviť.“

Koordinátorka programu dobrovoľníckej skupiny Vŕba Alžbeta Frimmerová.

To chce veľmi zrelého človeka.

Mnohí dobrovoľníci sa vedia veľmi dobre odhadnúť a povedia, že do toho by nešli. Keď niekto povie, že má kreatívne nadanie, ide robiť tvorivé dielne s pacientmi. Takíto kreatívci nám teraz napríklad chýbajú. Niekto príde a rovno povie, že chce rozdávať kávu a čaj pacientom v čakárňach.

Funguje ešte mobilná knižnica. Jedna dobrovoľníčka chodí s košíkom kníh, ktoré ponúka pacientom na oddeleniach. Často to je práve tiež tá úvodná barlička na začiatok konverzácie a nakoniec skončí v jednej izbe, kde sa zhovára s pacientom.

Ako môže dobrovoľník pomôcť pacientovi, ktorý sa mu zverí, že mu lekári oznámili výsledky, ktoré sa ukazujú byť veľmi zlé...

To, že pacient dobrovoľníkovi takú vec povie, už znamená dosť veľa. Ťažko chorí pacienti sa často boja povedať svojej rodine napríklad o zlých výsledkoch a prognózach uzdravenia a dobrovoľník tak neraz vie viac ako blízki. Je tam totiž istý stupeň anonymity a nezaťaženia minulosťou, v istom zmysle ani budúcnosťou.

V rodine ste zaťažení vzťahmi, riešite, čo s kým taká informácia urobí. Pamätám sa na jedného pacienta, s ktorým sme mali už dlhší „dobrovoľnícky vzťah“, ako mi hovoril, že manželka to nezvláda, že on je ten silnejší. Vtedy som sa naozaj cítila ako bútľavá vŕba a bola som rada, že to má komu povedať.

Existujú v takej chvíli vôbec nejaké slová útechy?

Dobrovoľník pacientovi v ťažkej chvíli nemôže hovoriť veci typu: „Bude to dobré.“ Nemôže mu dávať falošné nádeje. Útechou je to, že s ním v takej chvíli je.

Každý si musí nájsť sám odpoveď na utrpenie. Tak vedieme aj našich dobrovoľníkov. Keď sa nás pýtajú pacienti: „Prečo musím tak trpieť? Prečo to Boh dopustil?“ Tak znova, nevieme. Sama som zažila situácie vo svojom živote, keď som sa pýtala prečo. Nikto by mi to vtedy nemohol povedať. Po čase som prišla na to, že to bolo na niečo dobré, lebo teraz som niekde inde.

Nedávno sme mali na Postoji rozhovor s nemocničným kaplánom pátrom Ivanom Barusom, ktorý hovorí, že nemocnica je preňho druhý seminár. Aj keď dnes už nepôsobíte ako dobrovoľníčka v nemocnici, prežili ste tu toho veľa. Aká to bola pre vás škola?

Bola to škola života. Vidím, že som sa vďaka tomu veľmi posunula, a to tak osobnostne, hodnotovo, ako aj komunikačne. Keď sa stretávate s onkologickými pacientmi, zistíte, že vaše problémy sú mizivé. Vidíte, ako sa rozplynie to, čo ste mali v rukách, zamyslíte sa nad tým, ako si vážite svoje zdravie a to, čo ste v živote dostali. Pacienti vám veľmi veľa dajú.

Čo ste od nich dostali vy?

Dobrovoľníci prichádzajú s tým, že chcú veľa dať a nakoniec si uvedomia, že viac dostávajú, než odovzdávajú. Vidia, ako človek v najťažších chvíľach života bojuje so svojím ochorením alebo možno že prijme, čo sa s ním deje, lebo to je niekedy ťažšie ako boj. Pri veriacich je cenné vidieť, že sa oprú o kríž, pri neveriacich, že to vôbec znesú, že tú energiu nájdu. Dostala som silu, povzbudenie a možno paradoxne aj nádej.

„Dobrovoľník pacientovi v ťažkej chvíli nemôže hovoriť veci typu: „Bude to dobré.“ Nemôže mu dávať falošné nádeje. Útechou je to, že s ním v takej chvíli je.“ Zdieľať

Pozeráte sa po tejto dobrovoľníckej službe inak na smrť?

Skôr na umieranie. Umieranie je proces, smrť je stav potom a to, čo mnohí pacienti v tejto nemocnici zažívajú, je skôr proces umierania. Myslím, že som sa vďaka pacientom naučila prijímať to, ako veci prežívajú iní. Niekto smrť prijal, niekto v ťažkých posledných chvíľach hral hry, akoby ignoroval, čo sa s ním deje, a ja som to nevedela pochopiť. Ale aj to bola škola, akceptovať, že ja veci prežívam nejakým spôsobom a každý ich prežíva inak. To je to, čo hlása Vŕba: „Ja ťa budem sprevádzať, ale ty mi ukáž cestu.“

Čo znamená toto vaše motto?

Mne osobne to pripadá tak, že keď sa dám do služby a niekoho sprevádzam, ten druhý mi má ukázať ako. Jasné, že nemá so mnou manipulovať, aj to sme tu mali, ale odovzdám mu žezlo: „Ty veď túto situáciu, ja tu budem pri tebe, pomôžem ti svojou prítomnosťou.“ Nemusím nič vymýšľať. Ale je to pekné, že sa nechám tým druhým viesť, akceptujem, že život je v jeho réžii, a keď sa zatne a bude to riešiť tak, je to na ňom.

Nie je paradoxné, že na jednej strane je smrť minimálne v médiách všadeprítomná, začínajú sa ňou každé správy, na druhej strane sa o chorobe, smrti, utrpení akoby nevieme baviť, je to nekomfortná téma...

Ešte počas štúdia som sa sociologicky venovala téme umierania. Smrť sa odsunula do nemocníc a zariadení, ktoré sú mimo nás. Súvisí to s rozvojom medicíny, predĺžením dĺžky života. Deti a mladí ľudia nezomierajú v takej miere ako v minulosti. Žijeme v ére, ktorá sa začala už v 19. storočí s industrializáciou a všetkými výdobytkami. Možno to súvisí aj s rituálmi súvisiacimi so zomieraním, ktoré sme odstránili.

Ľudia kedysi zomierali často v rodinách, prišli tam plačky, po smrti blízkeho sa nosilo čierne oblečenie, telo blízkeho bolo doma. Dnes rodičia nechcú brať deti na pohreby. Existuje veľmi veľa príručiek spojených s príchodom človeka na svet, ale takmer neexistuje kniha v slovenčine pre príbuzných, ktorá by hovorila o tom, ako sprevádzať blízkeho zomierajúceho človeka, čo ten človek prežíva, ako sa k nemu správať, čo sa deje v jeho tele, čo mu pomáha.

Takúto knihu o sprevádzaní chorých a zomierajúcich sme vydali v spolupráci s ďalšími autormi, volá sa Sprevádzanie chorých a zomierajúcich, Dobrovoľníctvo v nemocniciach a paliatívnych zariadeniach. V slovenčine takéto knihy takmer nie sú, pritom všetko súvisí so životom a smrťou. Ako sa rodíme, tak aj umierame.

Spomenuli ste, že ťažko chorí pacienti povedia niekedy ťažké veci skôr cudziemu dobrovoľníkovi než svojim blízkym. Vytvoria sa medzi dobrovoľníkmi a pacientmi niekedy aj hlbšie vzťahy?

V poslednom období, najmä na internom oddelení sa pacienti často striedajú, preto je ťažšie vytvoriť dlhodobejší vzťah. Ale stávajú sa situácie, keď sa stretávajú dlhšie a vtedy je aj pre dobrovoľníka ťažké, keď vidí, ako sa pacientov stav zhoršuje, že odchádza. Keďže v nemocniciach, kde pôsobíme, väčšinou pacienti nezomierajú, k nejakému ich konečnému rozhovoru nemusí vždy prísť. Na pravidelných stretnutiach s dobrovoľníkmi sa potom rieši, či sa s ním aspoň dobrovoľník vnútorne rozlúčil.

Dbáte počas školení dobrovoľníkov na to, aby sa na pacientov veľmi nenaviazali? Alebo je vaša služba, naopak, o vzťahu?

Je o vzťahu a o ľudskom kontakte. Dávame pozor na to, ako to dobrovoľník emocionálne prežíva. Jedným z našich náborových kritérií je, aby človek vedel pracovať so svojimi emóciami a vedel ich pomenovať. Pri nábore sa ľudí pýtame, ako zvládajú záťažové situácie, čo im pomáha spracovať stres, či na to majú nejaké nástroje.

Preto sme aj dávno zaviedli pravidlo, že dobrovoľníci chodia do nemocnice len raz do týždňa, maximálne na tri hodiny, aby nedošlo k nejakému vyhoreniu. Dávame pozor, aby dobrovoľníkmi boli ľudia, ktorí majú svoj život a rodinu v pohode, sledujeme, či sa nepreťažujú v práci.

Viete v rámci náborov „prekuknúť“ ľudí natoľko, aby spĺňali tieto podmienky?

V dotazníkoch máme napríklad vyslovene otázku, koľko hodín im zaberajú pracovné povinnosti. Veľa sa dá „prekuknúť“, ale sú aj veci, ktoré sa nedajú hneď odhadnúť a po čase nám dobrovoľník odíde, lebo zistí, že táto činnosť nie je preňho, alebo my zistíme, že to emočne nezvláda, alebo má toho veľa a nepovedal nám to.

Dnes je veľa ľudí, ktorí žijú veľmi aktívne a nemajú chvíľu pre seba. Preto sa kandidátov pýtame, kde čerpajú.

Prečo sa chcú ľudia stať vašimi dobrovoľníkmi?

Väčšinou povedia, že chcú pomáhať alebo robiť nejakú dobrú vec, čo nám však nestačí. Pýtame sa, prečo práve túto, keď je toľko možností. Ideme po motiváciách, ktoré sa týkajú práve práce s chorými. Sú takí, ktorí povedia, že veľa dostali a chcú niečo odovzdať.

„Ťažko chorí pacienti sa často boja povedať svojej rodine napríklad o zlých výsledkoch a prognózach uzdravenia a dobrovoľník tak neraz vie viac ako blízki.“ Zdieľať

V zmysle, že sa im vyliečil niekto chorý na rakovinu v rodine?

Ľudí, ktorí mali niekoho chorého v rodine, veľmi starostlivo vyberáme. Tí totiž prichádzajú s nejakou skúsenosťou, ktorá by mohla uškodiť. Máme aj takých uchádzačov, ktorým niekto zomrel a to veľmi skoro po smrti blízkeho človeka. Zaviedli sme preto pravidlo, že takíto ľudia sa musia „vysmútiť“ a nevezmeme ich, kým neuplynuli od smrti blízkeho minimálne tri roky.

Alebo ak kandidát sám prešiel onkologickým ochorením, dovolíme mu roznášať kávu a čaj v čakárňach. Aj po tých troch rokoch to posudzuje psychologička a celý tím, ako to zvláda. Potom prichádzajú takí, ktorí boli sami v nemocnici alebo niekoho takého navštevovali a zažili, aké je to otupné.

Po „vyškrtaní“ všetkých kritérií vám asi nezostáva veľa dobrovoľníkov.

Spomedzi kandidátov prijmeme asi len štvrtinu záujemcov, ktorí sa k nám prihlásia. Mnohí z nich by vedeli fungovať v nemocnici neonkologického typu, kde to nie je také závažné, kde je potenciál vyliečenia oveľa silnejší. Preto by sme sa chceli rozšíriť aj do iných nemocníc, kde by bol výber aj príprava dobrovoľníkov oveľa jednoduchšia.

Pri tak prísne nastavených kritériách je problematické získavať aj donorov. Keď pri otázke na počet pravidelných dobrovoľníkov skončím pri čísle 25, musím vysvetľovať, prečo je kvalita pre nás dôležitejšia než kvantita. Okrem toho máme asi 50 nepravidelných dobrovoľníkov, ktorí chodia koledovať alebo chodia na rôzne akcie. Momentálne ich však nevieme mať viac, lebo zo skúseností nám vyplynulo, že tých kritérií sa musíme držať. Inak by sme mohli poškodiť dobrovoľníkom, svojmu menu aj menu nemocnice.

Monika Mikulová (vľavo) a Alžbeta Frimmerová z Dobrovoľníckej skupiny Vŕba.
 

Hlási sa vám viac veriacich ľudí?

Sme nadkonfesijná organizácia. Duchovné potreby sú dôležité, a ak je ich dobrovoľník schopný s pacientom prežívať, nech to robí, ak obaja chcú, môžu sa spolu modliť, ale ak prídu s tým, že chcú evanjelizovať, tak je to problém.

Mali ste aj takých?

Niektorí to otvorene povedali. Ale prišli sme na to, aj keď sme zisťovali, či sú ochotní rešpektovať iný svetonázor pacientov. Spočiatku povedali, že áno, ale potom priznali, že by to pre nich nesplnilo ten pôvodný zámer. Niekedy to záujemcovia pochopia tak, že napríklad v Onkologickom ústave sv. Alžbety sme na pôde katolíckej nemocnice, máme inzeráty v kresťanských médiách, takže hľadáme veriacich dobrovoľníkov.

Dôležité však pre nás je, tak u neveriacich, ako u veriacich, rešpektovať svetonázor iného človeka. To môže byť niekedy ťažké. Napríklad ak je niekto silno veriaci a vidí umierať ateistu, ktorý nepripúšťa, že existuje niečo viac... Ale je veľa oblastí, v ktorých nie je pre dobrovoľníka ľahké, a to bez ohľadu na vierovyznanie, rešpektovať názory pacienta. Ak sám verí alternatívnej medicíne, nemôže navádzať pacienta, aby skúsil akupunktúru.

V akom vekovom rozmedzí sú vaši dobrovoľníci?

Dolná hranica je 20 rokov. Máme študentov, pracujúcich aj dôchodcov. Náš najpravidelnejší dobrovoľník je 81-ročný pán František. Nenechá si ujsť ani jednu službu. Každý utorok rozdáva čaje a kávičky, popritom robí rôzne srandičky, vo svojom veku si to môže dovoliť. Ľudí to poteší, keď vidia seniora, ktorý ich obsluhuje.

Dôchodcovia sú na rozdávanie káv a čajov perfektní. Najviac však máme pracujúcich. Študenti si veľmi nevedia zrátať čas. Odídu cez skúškové a cez prázdniny a nám chýba práve tá pravidelnosť. Po skúsenostiach neberieme prvákov a piatakov. Ideálne je to s tými, ktorí ešte nemajú deti alebo im deti už odrástli.

Je vašou úlohou aj určitým spôsobom nahradiť rodinu pacientom, ktorí buď rodinu nemajú alebo za nimi ich príbuzní nechodia?

Ak v ústave leží niekto z Bratislavy, za kým stále chodí rodina, má väčší zmysel ísť za pacientom, ktorý je z druhého konca Slovenska a nikoho tu nemá. Naši dobrovoľníci pôsobia v dvoch bratislavských nemocniciach – Onkologickom ústave svätej Alžbety a v Národnom onkologickom ústave, kde ležia pacienti z celého Slovenska.

Dobrovoľníci sa môžu spýtať zdravotníkov, ktorý pacient nikoho nemá, a ísť práve za ním. Ale stále je to na voľbe pacienta. Aj keď za ním nikto nechodí, nemusí sa mu chcieť nikoho vidieť.

Spomínali ste prípad muža, ktorý svoju chorobu niesol akoby lepšie než jeho manželka. Nielen chorí na rakovinu, ale aj ich rodinní príslušníci zažívajú asi najťažšie chvíle v živote. Rozprávajú sa dobrovoľníci niekedy aj s nimi?

Určite by sa služba sprevádzania zišla aj pre rodinných príslušníkov ťažko chorých pacientov. V zahraničí to tak funguje. Zatiaľ však na to nemáme kapacity. Aj my sme však mali sme prípad dobrovoľníka, bol to rehoľník Egid, ktorému sa v kľúčovej chvíli podarilo dokonca dať rodinu dokopy.

Egid dlhšie sprevádzal jedného pacienta a bol schopný zobrať rodinu von z izby a povedať im: „Váš blízky odchádza, musíte si povedať nejaké veci.“ A oni akoby akceptovali jeho autoritu. Ale toto bola v našej histórii skôr výnimočná situácia. Nie je to úloha dobrovoľníkov – tí sa venujú predovšetkým pacientom.

Ako berú dobrovoľníkov zdravotníci? Ste pre nich partnermi alebo vás len trpia?

Vŕba funguje od roku 1999. Na začiatku sa veci robili „hurá“ systémom a mám pocit, že kvôli tomu si vtedy Vŕba neurobila v Onkologickom ústave sv. Alžbety najlepšie meno. Povedali sme si, že začíname od začiatku – zmluvy, kritériá na výber, všetko sa sprofesionalizovalo. O nových podmienkach sme povedali na stretnutiach so zdravotným personálom. Keď sme minulý rok začínali v Národnom onkologickom ústave, o všetkom sme personál vopred informovali.

Dnes už asi máte inú pozíciu...

Vŕba už má vybudované meno, ale aj tak sa nájdu drobné problémy. Sú tri úrovne, ako je prijímaný dobrovoľník v nemocnici.

Prvý stupeň je trpená návšteva, potom je vítaný hosť a ideálne je, keď je člen tímu. Do takého štádia sme sa na Slovensku ešte nedostali. Sme asi na úrovni vítaného hosťa.

Keď som pol roka pôsobila ako dobrovoľníčka v Anglicku, prišla som do hospicu, predstavili ma personálu a všetci ma vítali s otvorenou náručou: „Sme radi, že si tu, je to perfektné!“ Všetko mi ukázali, podmienky boli veľmi dobré. Bola som z toho v šoku, lebo na Slovensku sme vtedy chodili do nemocnice s malou dušičkou, takmer sme sa ospravedlňovali, že sme tam.

Dnes sme už inde, máme v oboch ústavoch svoju kanceláriu. Prvý rok máme zamestnanca na plný úväzok, ktorým je koordinátor. Obe nemocnice, v ktorých pôsobíme, sú akciové spoločnosti, prítomnosť dobrovoľníkov berú ako zvyšovanie kvality. Pre štátne nemocnice sú dobrovoľníci vysoký nadštandard, nemajú psychológov, sociálnych pracovníkov, nehovoriac o vybavení, niektorých posteliach akoby „z 50. rokov“. Chceli by sme však dobrovoľnícky program zaviesť do ďalšej z bratislavských nemocníc.

Čo je hlavný zdroj vášho financovania?

Nemocnice, v ktorých pôsobíme, nám za našu službu platia. Ale je to tak 400 až 500 eur mesačne. Pomáhajú nám dve percentá od ľudí a píšeme si projekty, vďaka ktorým získavame granty od nadácií. Pravidelne nám prispieva Liga proti rakovine zo Zbierky zo Dňa narcisov.

Hľadá sa sprievodca na ťažkú cestu



Monika Mikulová a Alžbeta Frimmerová z Dobrovoľníckej skupiny Vŕba

Kovové postele, pravidelné vizity, sestry pobehujúce s teplomerom a liekmi. Ak ste už zažili pár dní v nemocnici, viete si túto scénu živo predstaviť. Málokto z nás sa však vie vžiť do situácie človeka, ktorého dennú rutinu na onkológii sprevádza okrem veľkých bolestí aj ustavičné napätie a čakanie, aký verdikt prinesú nové výsledky.

Sprevádzať pacientov chorých na rakovinu nedokáže každý. Dobrovoľnícka skupina Vŕba hľadá dobrovoľníkov pravidelne, vyberie však len štvrtinu záujemcov, ktorí o sprevádzanie pacientov prejavia záujem. Kto sa však na to dá, nielen veľa odovzdá, veľa sa aj naučí a dostane späť. „Mnohí dobrovoľníci si myslia, že veľa dajú, väčšina však zistí, že od pacientov oveľa viac dostali,“ hovorí Alžbeta Frimmerová z Dobrovoľníckej skupiny Vŕba.

Službu veľmi pozitívne hodnotia aj samotní pacienti. Podľa prieskumu, ktorý si koncom minulého roka Vŕba vypracovala, hodnotí prínos dobrovoľníkov ako významný 94 percent zapojených pacientov z Onkologického ústavu sv. Alžbety. Pacienti označili službu dobrovoľníkov za „prepnutie ´vypínača´ na pozitívne myslenie“. Ďalší ju opísal slovami: „V našich zdravotných ťažkostiach je každá pozornosť ako liek.

Aktuálny nábor prebieha práve v týchto dňoch, informácie o kritériách nájdete na webe Vŕby. „Dobrovoľník musí mať viac ako 20 rokov. Za pacientom chodí raz do týždňa na jednu až tri hodiny. Dôležitá je pre nás pravidelnosť,“ povedala o kritériách koordinátorka dobrovoľníckej služby Monika Mikulová. Dôležité je, aby mal záujemca pod kontrolou svoje pracovné nasadenie a okrem povinností mal aj spôsob, ako načerpať nové sily.

Musí ísť o človeka, ktorý dokáže zvládať aj psychicky náročné situácie, bezmocnosť pri prežívaní bolesti s pacientom. V neposlednom rade musí mať uchádzač o dobrovoľníctvo postarané o svoju rodinu. „Naším dobrovoľníkom sa chcel stať napríklad aj muž so štyrmi malými deťmi. Vysvetlili sme mu, že prvá je jeho rodina, no nevedel pochopiť, že dobrovoľníctvo má byť v rebríčku na poslednom mieste,“ spomína Frimmerová.

Záujemcov, ktorí sa chcú stať dobrovoľníkmi, čaká najprv informačné stretnutie. „Tých, ktorí majú vážny záujem a vyplnia dotazník, pozveme na osobný pohovor, kde hlbšie preveríme ich motiváciu a zistíme, či ide o vhodného kandidáta,“ opísala Mikulová. Kým sa dostanú do izby k pacientom, čakajú nových dobrovoľníkov školenia, stretnutie so psychológom, ale aj lekárkou, ktorá im povie základné medicínske informácie.

Dobrovoľníci majú pravidelné skupinové suprevízie, kde sa delia o svoje skúsenosti a pocity so špeciálne vyškoleným človekom či psychológom. V prípade, že sa dobrovoľník na sprevádzanie na lôžkovom oddelení necíti, môže sa pridať k dobrovoľníkom, ktorí pacientom v čakárňach rozdávajú kávu a čaj, alebo tým, ktorí ponúkajú hospitalizovaným knihy alebo organizujú tvorivé kluby. Okrem aktuálneho náboru dobrovoľníkov hľadá DS Vŕba momentálne aj človeka na pozíciu koordinátora.

Foto: Pavol Rábara